Margita Figuli

Pochádzala z Vyšného Kubína a oravské prostredie s neďalekým Turcom sa stalo kulisou jej naturistickej prózy. Vyštudovala obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici a do roku 1941 pracovala ako banková úradníčka v Tatra banke v Bratislave. Potom sa venovala výlučne spisovateľskej činnosti. Novelou Tri gaštanové kone (1940) vytvorila Margita Figuli svojský príspevok k próze naturizmu. Novela má výrazný rozprávkový pôdorys, a vykazuje tiež ďalšie znaky typické pre rozprávku:

1)Kostru deja tvorí úsilie hlavného hrdinu Petra prekonať prekážky a splniť tri podmienky (zanechať tulácky život, postaviť chalupu a prísť s tromi gaštanovými koňmi po Magdalénu), aby získal ruku svojej milej.
2)Čierno-bielosť postáv: dobrý, čestný a milujúci Peter – zákerný, chamtivý a náruživosťou spaľovaný Jano Zápotočný.
3)Magické čísla: 3 kone, 3 podmienky.
4)Dobro víťazí nad zlom – Jano sa stane obeťou vlastnej surovosti (zabije ho kôň, ktorého bil) a Peter si odvádza Magdalénu do kraja svojho detstva.

S prózou naturizmu novelu ďalej spája spoločenské postavenie hl. hrdinu Petra, ktorý je tulák a nemá domov. Práve zmena tohto statusu (Magdaléna chce, aby sa usadil a postavil chalupu) má byť pre Magdalénu a jej ziskuchtivú matku zárukou, že sa Peter bude vedieť o ženu postarať. Toľko povinné cviky, a teraz aspoň krátko niekoľko úprimných slov od srdca:Reč jej postáv je neprirodzená, akási, povedané autorkinou rodnou hviezdoslavovčinou, parfumovaná a načechraná – šuchoce papierom. Nie sú to (Peter a Magdaléna najmä) ľudia (hádam okrem Jana Zápotočného, ktorý je na pozadí karikatúr dobra, takmer sympatickým), ale papierové bábky – ťažko trpiaci nosiči ťažkotonážneho nákladu autorkiných zasnívano-sentimentálnych dievčenských predstáv o zaľúbenej dvojici.

Katastrofálny brak nezachránia ani argumenty, že ide o rozprávku či dajaké idealistické podobenstvo v rozprávkovom duchu, lebo si stačí prelistovať Dobšinského Prostonárodné slovenské povesti, aby sme pochopili, že slovenská ľudová rozprávka nie je vzorovým Lexikónom príkladného správania slušného kresťana, a že síce implicitne obsahuje hlbokú mnohogeneračnú múdrosť, no nepotrebuje veľkohubý slovník kvetnatého ornamentalizmu, aby ju tlmočila.


Dobroslav Chrobák

Jeho rodiskom bola liptovská obec Hybe a odtiaľ pochodiaci hlboký vzťah k podtatranskej prírode sa odráža aj v jeho diele. Vyštudoval elektrotechniku v Prahe a po ukončení štúdií pôsobil v Československom rozhlase v Bratislave. Okrem umeleckej činnosti sa sústavnejšie zaoberal i literárnou kritikou a históriou. Najmä u študujúcej mládeže sa Chrobákova Rukoväť slovenskej literatúry stala populárnym prehľadom literárneho vývinu na Slovensku.Debutoval zbierkou noviel Kamarát Jašek (1937), ktorá však vyvolala v literárno-kritickej obci značný ohlas najmä vďaka kritickej štúdii Jozefa Felixa. V nej Felix naznačil nápadnú blízkosť niektorých noviel (Kamarát Jašek a Návrat Ondreja Baláža) s konkrétnymi prózami francúzskych regionalistov a obvinil Chrobáka z plagiátorstva. Chrobák nepopieral, že sa nechal inšpirovať francúzskymi regionalistami, ale podozrenie z priameho odpisovania odmietal. Ešte pred časopiseckým vydaním Felixovej štúdie Chrobák žiadal vtedajšieho šéfredaktora Slovenských pohľadov Andreja Mráza, aby sprostredkoval stretnutie, na ktorom by sa všetko vysvetlilo, ale Felix odmietol zmeniť svoj názor a pobúrený Chrobákovým postojom (údajne mu zúfalý Chrobák ponúkal i peniaze, ak štúdiu nevydá) uprostred rozhovoru odišiel.

Štúdia vyšla, vyvolala rozporuplné reakcie a polemiky v kritickej obci a hoci sa našlo nemálo Chrobákových zástancov, sám Chrobák aféru niesol veľmi ťažko, považoval ju za svoju literárnu smrť a úplné znemožnenie. Dobrovoľne sa literárne odmlčal na bezmála šesť rokov, aby sa do literatúry ešte vrátil pôsobivou novelou Drak sa vracia (1943), ktorá mala byť, okrem iného, aj pokusom o vlastnú rehabilitáciu v očiach čitateľov a kritiky. Novela Drak sa vracia v záhlaví nesie nenápadne zmenené motto z knihy Josepha Conrada /žozep konrad/ Lord Jim: „Hľadanie stratenej cti, lásky a dôvery ľudí tvorí vhodnú látku pre hrdinskú rozprávku.“, ktoré v pôvodine znelo takto: „Dobývanie lásky, cti, dôvery ľudí – pýcha na také víťazstvo a moc z toho plynúca – sú vhodnou látkou pre hrdinskú rozprávku.“ Ako píše Alexander Matuška, nejde o náhodnú nepresnosť, ale zámernú zmenu, lebo: „...Lepiš Madlušovie chce získať, čo stratil, a nie to, čo nemal. Stratenej doložil Chrobák aj pro domo, lebo po tom, čo sa ukázalo o niektorých miestach jeho predchádzajúcej knihy, chcel práve „rozprávkou“ Drak sa vracia dokázať, že si zaslúži dôveru a lásku ľudí...“ (A. Matuška: Trochu spomienok na Dobroslava Chrobáka)

Hlavná postava novely - rozprávky Martin Lepiš Madlušovie prezývaný Drak vlastne k svojmu menu prišiel darom, pretože svoje skutočné meno (ak nejaké mal) sa nikdy nedozvedel. Ešte ako malé dieťa našiel ho jedného dňa pred dverami Vyžihárne starý hrnčiar Lepiš Madlušovie, a keďže oň nikto nejavil záujem, osvojil si ho a dal mu i svoje meno.Nejasný pôvod dieťaťa iritoval dedinu, vznikali rôzne dohady, trúsili sa poznámky, že si starý Lepiš dieťa nechal, lebo pri ňom našiel i mešec peňazí. Reči by vari i ustali, nebyť čudnej smrti starého, vtedy už slepého hrnčiara, ktorý zomrel za nie celkom vyjasnených okolností – následkom pádu do jamy na hlinu. Skrslo podozrenie, že mu Drak „pomohol“, lebo sa ulakomil na hrnčiarove peniaze alebo sa chcel len jednoducho striasť prísneho opatrovníka.Priepasť, ktorá oddeľovala Draka od dediny kvôli jeho neznámemu pôvodu, sa po smrti starého Lepiša ešte prehĺbila. Ani dovtedy nepovažovali dedinčania Draka „za svojho“ (aj preto, že Vyžiháreň – hrnčiarova chalupa ležala mimo dedinu), no po hrnčiarovej smrti a následných otvorených útokoch na Draka, ktorým sa nebojácne ubránil, sa k nemu stavali otvorene nepriateľsky.