Táto stále sa stupňujúca nenávisť napokon Draka doženie až k dobrovoľne – nedobrovoľnému odchodu.Martin sa pre dedinu zmenil na mýtus, na akúsi tajomnú silu zafixovanú vo folklórnom vedomí dedinčanov (drak = oheň, zlo ap.), ktorá bola zodpovedná za všetky trampoty (sucho, neúroda, požiare), čo časom postihli dedinu. Zjavná iracionalita takýchto obvinení bezpochyby hraničí až s hlúposťou, ale takto prijímaná realita vonkoncom nie je v ľudskom spoločenstve zriedkavosťou. Chrobák narazil svojou novelou na závažný odveký problém ľudstva, totiž problém spoločenstva vyrovnať sa s prítomnosťou „cudzinca“, prijať a rešpektovať jeho inakosť. Podozrievavosť spoločenstva voči všetkému, čo neznámy, neprečítaný „cudzinec“ koná, čím sa zdá byť, nezriedka vedie k mylným uzáverom. Rozum ustupuje primitívnemu obrannému inštinktu zvieraťa, ktorý ho nabáda, aby si v prvom rade chránilo svoje teritórium, nezvažovalo a nehodnotilo fakty, ale z takpovediac bezpečnostných dôvodov „votrelca“ radšej primárne považovalo za nepriateľa. A dvakrát beda „votrelcovi“, ak náhodné okolnosti (ako bola v Drakovom prípade smrť starého Lepiša), svedčia proti nemu.

Literárny kritik a historik Milan Šútovec naznačil spomínaný rozpor ako protiklad jednotlivca (ON) a kolektívneho MY. „Takéto MY si prisudzuje pôvod implicitne, je sebavedomé, produkuje normy. (...) všetko, čo nie je MY sa ako cudzorodý element vylučuje do osobitných enkláv (getá, zakázané miesta, pochybné štvrte, autonómne obvody a štáty a pod.“ (M. Šútovec: Od folklóru k umeniu, od mýtu k realite) Významový presah Chrobákovej novely tak ukazuje nielen na osobné trampoty autora (nespravodlivé (?) obvinenie z plagiátorstva), ale vzdialenejšie i na charakter práve prebiehajúcej 2. svetovej vojny, ktorý korenil, okrem iného, i v rasovej neznášanlivosti.Chrobák si uvedomuje nevyhnutnosť toho, že jeho hrdina (i on sám) musí vyvrátiť mylné zdanie o sebe a dokázať, čím v skutočnosti je. Takýmto dôkazom môže byť len nespochybniteľný čin, pretože akékoľvek slovné deklarácie sú v rámci obranného reflexu adresáta považované za zastierací manéver. Možnosť rehabilitovania sa v očiach dediny sa Drakovi naskytne krátko po jeho nečakanom návrate do dediny. Požiar vo vrchoch odrezal stádo volov od paše a zachrániť ho môže iba riskantný prechod ťažko schodnými horskými chodníkmi. V dedine sa však ani po tragikomickej krčmovej porade nenájde nikto, kto by to dokázal. Jediný súci a ochotný splniť takmer nemožné sa ukáže Drak. Jeho nečakaná ponuka však vyvoláva otázky. Čo ak nás chce dobehnúť? Má nám čo vracať a teraz má príležitosť... Keďže však niet inej alternatívy, než riskovať Drakovu prípadnú pomstu, dedinčania ponuku prijímajú, avšak s podmienkou, že Draka bude sprevádzať jeden z nich a nadto, ak sa obaja nevrátia do týždňa, podpália Drakovu chalupu.

Koho s Drakom poslať?„- Šima...? Chceš povedať, že by sme s ním mali poslať Šima?-Hm... Nepovedal som, že Šima. Ale kohože iného, ak nie Šima?-(...) Šimovi neujde, Šimo dá naň pozor ako na vlastný nos medzi očima.“ (s.85)Toto kľúčové miesto novely križuje cez postavu Šimona iná významná dejová línia. Všeobecné (konflikt ON-MY) sa stretáva s osobným (Šimon – Drak). Medzi Šimonom Jariabkom a Drakom stála žena. Eva, niekdajšia Drakova milenka s jeho dieťaťom, o ktoré sa starala vzdialená stará mať; Eva, terajšia Šimonova žena, vydala sa za neho, otupená po márnom čakaní na Draka. Nebolo to šťastné manželstvo. Visel nad ním prípadný Drakov návrat a otázka, ako sa vtedy Eva zachová. Preto teda Šimon. Okrem všeobecnej nenávisti dediny, ktorej bol súčasťou, bola tu nadto osobná nenávisť kvôli Eve.„- Lebo to, čo je medzi vami dvoma, presviedča Šimona na cestu s Drakom richtár, o čom všetci vieme, nemôže zostať naveky nevybavené. Nemôžeš s tým chodiť ako so zvoncom na krku, aby sa každý za tebou obzeral. Raz to musíš nejako skoncovať. A skoncuj to tak alebo onak, nik sa ti do toho nezastarie.“ (s.88-89)

Cesta do vrchov, namáhavá a krkolomná cesta vysoko nad úroveň dediny je vlastne cesta za vnútorným očistením, katarziou, ktorá je vykúpená únavou, potom, popretím spoločenských noriem sveta dolu a posvätená tichou nádherou hôr:„Ešte pár krokov a pri náhodnom zdvihnutí hlavy ukáže sa trhlinou v hmle, v neuveriteľnej výške kamenný oltár, obliaty plným slnečným svetlom. Vznáša sa nad mrakmi ako zázračný nebeský koráb, zdá sa ti, pláva, tichučko plynie pomedzi zdrapy chmár a vrhá späť od tmavolesklých hladkých brál celé stohy zlatožltých slnečných lúčov. Nemôže to byť Kriváň, pretože Kriváň zdola nikdy takto nevyzeral. Skôr je to archa, Noemova archa dohody, ktorá znovu pristala na vrchu Ararat. A jednako je to Kriváň, samotný jeho končiar, celý z leskločiernych žulových platní, naukladaných odzdola až nahor.“ (s.106-107)Vnútorné napätie medzi Šimom a Drakom ustupuje s pribúdajúcou nadmorskou výškou, ich osamelosť a vzďaľovanie sa od dediny vytvára medzi nimi krehké puto nevyhnutnej dôvery. Kým na začiatku cesty do hôr autor podčiarkuje ich antagonizmus ešte aj kontrastom ich odevu:„Drak má na nohách čižmy, je oblečený do úzkych čiernych nohavíc a krátkeho, čierneho saka, na hlave má nízky čierny klobúk s okrúhlou, vpredu sklopenou strechou. – Drak je celý čierny. Kdežto Šimon – Šimon kráča v mäkkých valaských krpcoch s mačkami na pätách, v bielych súkenkách, v košeli so širokými rukávmi, v kamizli, ktorý má prehodený cez ľavé plece, a v klobúku s úzkou, všade dokola vyhrnutou strechou. Šimon je skôr biely než čierny...“ (s.90-91)po dvoch dňoch strávených bok po boku, spolu strádajúc i tešiac sa z prekonaných prekážok, Šimon zrazu:„Smial sa naširoko roztvorenými ústami, keď, krepčiac na jednej nohe, zastal pred Drakom, a ani si v prvej chvíli neuvedomil, že je to Drak a že mu aj on odpovedá miernym, chápavým úsmevom.“ (s.110)

Lenže na harmonický rozprávkový koniec je ešte priskoro. Vzťah medzi oboma mužmi, ktorý sa tak nečakane zrodil uprostred hôr, nemal kedy spevnieť v hlbšiu dôveru. Navyše niekde hlboko v Šimonovej duši stále prebýva dedinčan, príslušník onoho podozrievavého MY, a podchvíľou sa hlási o slovo. Komentuje Drakovo počínanie, spochybňuje ho, nabáda Šimona k ostražitosti a varuje pred prílišným bratríčkovaním. A ešte kdesi za tým všetkým je tu stále problém s Evou, ktorý sa zatiaľ tiež nijako