nevyriešil. A tak v jedinej neistej chvíli stačí iba malé podozrenie, aby Šimon nezaváhal a bez hlbšieho skúmania ľahko uveril, že sa Drak pokúša stádo predať Poliakom. Bez slova vysvetlenia sa strhne bitka, po ktorej porazený Šimon tajne utečie. Do dediny prichádza len o málo skôr ako Drak s čriedou, no stačí mu to na to, aby stihol Drakovi podpáliť chalupu. Keď zistí svoj omyl, je už neskoro. Až teraz je čas na rozprávkový koniec. Drak dovedie stádo do dediny a navyše neprichádza sám, ale aj so svojou družkou – Poľkou Žoškou. Šimon je tak zahanbený dvojnásobne. Ani dedinu, ani jeho vzťah s Evou Drak neohrozil a nemal to nikdy ani v úmysle. Podal o tom svojím návratom lapidárny dôkaz a jeho mlčanlivé povznesenie sa nad fakt, že mu zapálili chalupu, bolo cenou navrch, ktorú dobrovoľne zaplatil za svoju rehabilitáciu.

Záver novely dopĺňa epilóg, ktorý vlastne nie je epilógom v pravom zmysle slova, lebo sa v ňom nedopovedúvajú príbehy postáv, nedozvedáme sa, ako sa ďalej rozvíjali ich životy. Dozvedáme sa, že príbeh rozprávala stará mať svojim vnúčatám, a že starou materou je vlastne Eva, ktorá sa zmierila so Šimonom a naučila sa ho mať rada. A dozvedáme sa tiež, že: „Žili v tých časoch ešte vedmy a čarodejnice, ktoré vedeli liečiť neduhy, zariekať diabla a odoberať kravám mlieko. Zmokovia nosili gazdom, ktorí si to zaslúžili, zrno do sýpok a vlkolaci navštevovali za dusných nocí panny v komôrkach. Líhali s nimi a zanechávali na znak toho krvavé chrasty na ich ústach. Žilo sa vtedy hádam ťažšie, ale svet bol menší a jednoduchší, ľahšie sa v ňom človek vyznal. Odplata stíhala hriech a dobrý skutok bol podľa zásluhy odmeňovaný.“ (s.172)Chrobákova novela nie je ufňukaným povzdychávaním za ideálnym, bezkonfliktným svetom. Ak sa niečoho domáha, je to spravodlivosť, za ktorou sa zacnie poriadnemu človeku, ktorého stihla krivda. Je oprávnenou žiadosťou o šancu ešte raz dokázať svoju pravdu. Treba povedať, že Chrobák tú svoju využil dobre.


František Švantner

Pokiaľ u Švantnerových generačných súputníkov zohrávala príroda ich rodiska síce významnú, no vcelku jednoduchú funkciu kulís ich próz, vo Švantnerovom prípade sa nízkotatranské hole stali zrkadlom autorovho sebavyjadrenia, integrálnou súčasťou deja, ba dokonca dejotvorným prvkom. Rodák z Bystrej (dnes časť Mýta pod Ďumbierom) doslova nasiakol svojím rodným krajom a táto súnaležitosť s Horehroním prerástla do jeho prózy až do takej miery, že jeho opisy prírody bývajú interpretované ako svojrázny záznam osobných duševných stavov (porovnaj A. Fischerová-Šebestová: Prijímanie a interpretácia románu Nevesta hôľ). Ako učiteľ pôsobil do roku 1940 v Mýte pod Ďumbierom, potom v Podbrezovej, Novej Bani, Hronskom Beňadiku a v Hronove, teda nikdy nie tak ďaleko, aby sa nemohol sústavnejšie vracať do svojich milovaných hôr.

Zbierkou noviel Malka (1942) a najmä románom Nevesta hôľ (1946) priviedol prózu naturizmu k jej vrcholu.Švantner opúšťa rozprávkový pôdorys prózy v takej podobe, ako ho poznáme u Figuli alebo Chrobáka. Neznamená to, že nevyužíva rozprávkové prvky, je ich v jeho tvorbe neúrekom (vlkolaci, víly, kôň – verný druh hl. postavy ap.), ale sujet (dejová kostra románu) je inakší, ďaleko menej viditeľný než v rozprávke, stráca sa pod bujnou vegetáciou lyriky ako chodník v pralese. Lyrizácia je v Švantnerových prózach absolútne dominujúca. Ibaže jeho opisy prírody nemajú deskriptívnu ani ornamentálnu funkciu. Švantner nimi nepopisuje ani samoúčelne nezdobí svoj text. Švantnerove hole, hory, strže a priepasti sa premieňajú na živé, konajúce a vášnivo reagujúce bytosti, na démonov, zhmotnené sily presahujúce ale i zasahujúce človeka v jeho temnom podvedomí. Švantner prírodu antropomorfizuje (poľudšťuje) nie preto, aby nasilu zaujal lacnou literárnou novinkou, ale preto, lebo si všimol ako nikto pred ním jej zarážajúcu a desivú podobnosť s iracionálnou časťou psychických procesov v človeku. Čím užšie je jeho hrdina spojený s prírodou, tým viac do jeho konania, videní, snenia ap. zasahuje pudové, živočíšne a iracionálne, vyvierajúce z hlbín jeho vlastného podvedomia. Zreteľne môžeme tento proces vidieť v románe Nevesta hôľ.

Na začiatku je sujetové východisko románu celkom jasné: Mladý, čerstvo vyštudovaný hájnik sa vracia z mesta do rodného kraja, aby sa ujal svojej funkcie. Teší sa na známe prostredie a spomienky z detstva ho vracajú k dievčaťu Zune – mlynárovej dcére, ku ktorej od detstva prechováva náklonnosť. Takto sa zhovára so svojím srdcom tesne pred návratom: „- Počúvaj ma – povedal som. – Moja túžba po Prietržinách neskrsla iba z potreby zavoňať med, čo po prietržinských bánoch včely celé leto roznášajú, alebo počúvať šepotanie studničiek, keď sa hviezdy pod hoľami čistia. Ach, nie. Moje túžby sa neupínajú na také chlapčenské vrtochy, lež na také isté červené, nepokojné a horúce srdce, ako si ty, lebo si pamätaj, že chlap má dve srdcia: jedno nosí sám pod košeľou, aby mohol hocikedy vykrvácať, a druhé mu ukrýva pod bielymi prsníkmi žena, aby vedľa bielych zvoncov a červených klincov na tichých zápačiach kvitla vedľa seba láska i pomsta.“ (s.11)