Dozvedáme sa, ako ho s dávkou úcty, aká prináleží v dedine novopečenému hájnikovi, vítajú jeho starý známi, častujú ho páleným a informujú ho o novinkách, ktoré sa udiali počas jeho neprítomnosti. Pokiaľ ide o Zunu, predhadzujú mu toto: „Che-che, oňuchaj si ju, máš na to právo, veď sa za to neplatí a ona to má rada. Hohó! Len sa nehanbi. (...) Odkedy mlynár oslepol, šafári sama a štedro. Príde za tebou aj sama, keď si ju vyárenduješ...“ (s.22)Tu sa prvý raz pod úderom klebety o Zuninej ľahkej povahe zatrasie hájnikova vysnená, ideálna predstava o ružovej budúcnosti. Tu sa rodí prvá iskra spaľujúcej túžby získať Zunu, ktorá čoskoro ovládne hájnikove predstavy, videnie, sny a čitateľ postupne s hlavnou postavou - rozprávačom stráca prehľad o tom, čo je realita, čo sen, čo útržky spomienok, čo vidina či klamlivá predstava. Sujetová línia sa rozpadáva na čriepky, v ktorých sa zrkadlia náznaky, púhe záblesky vedomia, rad obrazov pripomínajúci roztrhaný a nanovo bláznivo pozliepaný filmový pás. Bývalí známi sa menia na potenciálnych konkurentov v láske, Zuna sa mení z reálneho dievčaťa na divú vílu, nepolapiteľný prízrak, mýtickú bytosť, ktorá čoraz viac patrí svetu hôľ než ktorémukoľvek človeku. „Nikto nestál pri nej, keď horúca vlna dozrievania vyčrpla sa jej na prsia a náhle v stíchnutí živlov začula divé bubnovanie vlastnej krvi. Sama sa započúvala do tohto nového zvuku a blúdila s ním nevyšliapanými chodníkmi, rúbaňami, kde tuho zaváňala biela kukučka. V čečine šuchotali tajomne vtáci. Videla hru veveričiek, sledovala blúdenie srnčích párov, počula nad ránom túžobné tokanie hlucháňa. Biele motýle sa pred ňou snúbili na kvetoch, ale počula aj smrteľný chrapot jeleňa, keď na konci svojej krvavej stopy klesol vysilený do trávy, a videla i to, ako sa medveď hádže na uštvanú jalovicu, trhá z jej bokov mäso, líže pachtivo horúcu krv, čo steká v strúžkoch lyskavou srsťou. (...) Sama rástla, sama sa rozvíjala, preto teraz tak silne voňala.

- Zuna je čistá ako ľalia, - volal som nakoniec sám do všetkých strán...“ (s.115-116)Aj sprvoti konkrétna hájnikova túžba získať Zunu výhradne pre seba sa v toku románu mení na oveľa abstraktnejšiu túžbu po úplnosti. Toto takmer šialené - všetko alebo nič vzdialene pripomína Kafkovu postavu zememerača K., ktorý sa zúfalo dožaduje prístupu na Zámok a rovnako ako tam, i tu ostáva túžba nenaplnenou. Akoby druhotne bola dôležitejšia cesta a to, čo so sebou prináša, než samotné dosiahnutie cieľa. Zuna sa definitívne stráca, presnejšie, splýva s tým čo predstavujú hole, lebo, ako hovorí divý uhliar Tavo na konci románu: „- Zuna vyrástla medzi vrchmi. Poznala ich silu i ľúbosť, preto sa s nimi už dávno zasnúbila. A nevolila zle. Či myslíš, že by mohla byť šťastná medzi ľuďmi, ktorých všetky možnosti, ba aj náruživosť je zmeraná iba smrťou? Hu, taký údel si ona nezaslúžila. Hole si ju vychovali, nuž si ju i vzali, lebo aj ony majú svoje nevesty.“ (s.292)Švantnera treba predovšetkým čítať, pretože akýkoľvek pokus nahradiť autentickú čitateľskú skúsenosť referátovým výkladom je podobný lízaniu medu cez sklo. Švantner je neopakovateľným kúzelníkom jazyka a ten treba vychutnávať z prvej ruky. Jednému je Nevesta hôľ oslavou prírody, inému jej psychológiou, ďalší v nej vidia metaforické vyjadrenie ľudského údelu či svojrázny výron autorových duševných stavov. Je zrejme tým i oným a zaiste i omnoho viac. V každom prípade je to dielo, ktorým slovenská próza dosiahla svetovosti aj napriek tomu (či práve preto), že hlboko korení v našej zemi, v slovenských horách.