Próza naturizmu

Próza naturizmu (Ľ. Ondrejov, M. Figuli, D. Chrobák, F. Švantner)

Próza naturizmu bola vyvrcholením lyrizačných tendencií v próze medzivojnového obdobia. Vystupuje z nej prírodný človek, horal, bytostne zrastený s vrchmi a prírodnými silami, tvrdý, húževnatý, no mravne čistý a prírodou obdarený o nevšednú citlivosť, človek, ktorý je svojím charakterom akousi implicitnou odpoveďou autorov prózy naturizmu na zosurovenú dobu, poznačenú najskôr hospodárskou krízou (1929-33) a čoskoro novou, ešte hroznejšou vojnou než bola tá prvá, z ktorej sa sotva spamätávala jedna generácia (1939-45). Zlovestným pôvodcom týchto tienistých spoločenských faktov sa zdá byť civilizácia, jej reprezentantom mesto a ľudia v ňom. Aj preto je často tento „svet dolu“ v naturistických prózach priamym protipólom sveta hôr.

Hrdinom však nie je ani dedinský človek. Aj dedina, oproti kukučínovskej či Tajovského, sa predsa len za ten čas v niečom zmenila. Čím ďalej tým viac ju zasahujú civilizačné vplyvy, ozveny mestského života, i keď zatiaľ ešte vzdialené, predsa už zasahujú mravný a citový fundament dedinského človeka. Po svet čírych vzťahov, mravnej čistoty a jednoduchej ľudskosti treba vystúpať vyššie, do vrchov a hôľ, kde za svoju slobodu človek platí múdru daň pokory pred tajomnými a všemocnými silami majestátnej prírody.

Ľudo Ondrejov - vlastným menom Ľudovít Mistrík - sa narodil v chorvátskom mestečku Slanje, kde odišli jeho rodičia za prácou, ale väčšinu svojej mladosti prežil v Kostiviarskej, dedinke neďaleko Banskej Bystrice, obklopenej horami. Jeho zvláštna, nepokojná povaha ho priviedla k najrôznejším zamestnaniam – bol napríklad automechanikom, šoférom, ale aj redaktorom a úradníkom Slovenského spisovateľa. Do literatúry vstúpil poéziou, no bez väčšieho umeleckého úspechu. Zaslúženú pozornosť vzbudili až jeho dobrodružno-cestopisné prózy pre deti a mládež Africký zápisník, Horami Sumatry a Príhody v divočine. Napriek tomu, že Ondrejov nikdy nenavštívil miesta, o ktorých v týchto prózach píše, dokázal sugestívne a s príslušnou dávkou dramatizmu podať vzťah človeka k nedotknutej prírode. Popri Hronského Dubkáčikovi a Budkáčikovi či Smelom zajkovi sa tak po dlhom čase objavujú v našej literatúre ďalšie diela pre deti a mládež, ktoré sa zaobišli aj bez lacného sentimentu a netrčí z nich ani utilitárna a výchovná lieskovica autora.

V roku 1937 vychádza prvý a umelecky najvydarenejší diel Ondrejovovej Lapinovskej trilógie Zbojnícka mladosť. Autor nám v prvých kapitolách predstavuje idylický život dospievajúceho chlapca Jerguša Lapina, ktorý vyrastá na horskej samote (Zbojnícky tanec), vychovávaný láskavou matkou. Jergušov otec – zbojník – umrel za neznámych okolností a Jergušovo pátranie po pravde o otcovej smrti poznačenej záhadnosťou a tajomnosťou je jedným z typických prvkov prózy naturizmu. Pripomeňme si, že hrdina próz naturizmu sa vydeľuje spomedzi spoločenstva najmä svojím pôvodom (neznámi rodičia; je bez domova; má tajomnú minulosť ap.).

Bezstarostné detstvo uprostred očarujúcej prírody, citlivé a láskyplné vzťahy k blízkym – k matke, sestre a bratovi, k priateľovi Paľovi Stierankovi – bačovmu synovi, či ku zvieratám, ktoré krotnú pred Jergušovým prenikavým pohľadom, to všetko má vplyv na utváranie osobnosti a charakteru mladého hrdinu. Typický horský svet dotvárajú tajomné príbehy a povedačky o modrej krakli, o zbojníckych pokladoch, o zázrakoch Svätojánskej noci. V podstate chlapec vyrastá v akejsi pomyselnej sklenenej veži, izolovaný a chránený pred ľudskou zlobou. Keď Jerguš neskôr musí odísť zarobiť peniaze do továrne v meste, aby pomohol matke v neľahkom živobytí, prichádza tam nepripravený čeliť surovosti a zákernostiam mestského života. Je však vybavený húževnatosťou a hrdosťou horala, nezlomnou a odbojnou povahou, zdedenou po otcovi – zbojníkovi. Nepoznaný svet mesta a továrne, ho spočiatku zaujme a neraz napĺňa údivom, no čoskoro spoznáva i jeho negatívne stránky. Keď ho majster bezdôvodne zbije, zuteká späť do hôr, rozhodnutý, že sa stane zbojníkom, ako bol jeho otec.

Lapinovská trilógia ďalej pokračuje druhou časťou pod názvom Jerguš Lapin (1939) a završuje sa časťou treťou: Na zemi sú tvoje hviezdy (1950). Sledujeme v nich Jergušove osudy počas 1. svetovej vojny až po Slovenské národné povstanie. Obom častiam však chýba lyrické čaro Zbojníckej mladosti, autor viac stavia na dramatickom deji a v tretej časti navyše podlieha dobovej dani nastupujúceho socialistického realizmu.
Margita Figuli

Pochádzala z Vyšného Kubína a oravské prostredie s neďalekým Turcom sa stalo kulisou jej naturistickej prózy. Vyštudovala obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici a do roku 1941 pracovala ako banková úradníčka v Tatra banke v Bratislave. Potom sa venovala výlučne spisovateľskej činnosti. Novelou Tri gaštanové kone (1940) vytvorila Margita Figuli svojský príspevok k próze naturizmu. Novela má výrazný rozprávkový pôdorys, a vykazuje tiež ďalšie znaky typické pre rozprávku:

1)Kostru deja tvorí úsilie hlavného hrdinu Petra prekonať prekážky a splniť tri podmienky (zanechať tulácky život, postaviť chalupu a prísť s tromi gaštanovými koňmi po Magdalénu), aby získal ruku svojej milej.
2)Čierno-bielosť postáv: dobrý, čestný a milujúci Peter – zákerný, chamtivý a náruživosťou spaľovaný Jano Zápotočný.
3)Magické čísla: 3 kone, 3 podmienky.
4)Dobro víťazí nad zlom – Jano sa stane obeťou vlastnej surovosti (zabije ho kôň, ktorého bil) a Peter si odvádza Magdalénu do kraja svojho detstva.

S prózou naturizmu novelu ďalej spája spoločenské postavenie hl. hrdinu Petra, ktorý je tulák a nemá domov. Práve zmena tohto statusu (Magdaléna chce, aby sa usadil a postavil chalupu) má byť pre Magdalénu a jej ziskuchtivú matku zárukou, že sa Peter bude vedieť o ženu postarať. Toľko povinné cviky, a teraz aspoň krátko niekoľko úprimných slov od srdca:Reč jej postáv je neprirodzená, akási, povedané autorkinou rodnou hviezdoslavovčinou, parfumovaná a načechraná – šuchoce papierom. Nie sú to (Peter a Magdaléna najmä) ľudia (hádam okrem Jana Zápotočného, ktorý je na pozadí karikatúr dobra, takmer sympatickým), ale papierové bábky – ťažko trpiaci nosiči ťažkotonážneho nákladu autorkiných zasnívano-sentimentálnych dievčenských predstáv o zaľúbenej dvojici.

Katastrofálny brak nezachránia ani argumenty, že ide o rozprávku či dajaké idealistické podobenstvo v rozprávkovom duchu, lebo si stačí prelistovať Dobšinského Prostonárodné slovenské povesti, aby sme pochopili, že slovenská ľudová rozprávka nie je vzorovým Lexikónom príkladného správania slušného kresťana, a že síce implicitne obsahuje hlbokú mnohogeneračnú múdrosť, no nepotrebuje veľkohubý slovník kvetnatého ornamentalizmu, aby ju tlmočila.


Dobroslav Chrobák

Jeho rodiskom bola liptovská obec Hybe a odtiaľ pochodiaci hlboký vzťah k podtatranskej prírode sa odráža aj v jeho diele. Vyštudoval elektrotechniku v Prahe a po ukončení štúdií pôsobil v Československom rozhlase v Bratislave. Okrem umeleckej činnosti sa sústavnejšie zaoberal i literárnou kritikou a históriou. Najmä u študujúcej mládeže sa Chrobákova Rukoväť slovenskej literatúry stala populárnym prehľadom literárneho vývinu na Slovensku.Debutoval zbierkou noviel Kamarát Jašek (1937), ktorá však vyvolala v literárno-kritickej obci značný ohlas najmä vďaka kritickej štúdii Jozefa Felixa. V nej Felix naznačil nápadnú blízkosť niektorých noviel (Kamarát Jašek a Návrat Ondreja Baláža) s konkrétnymi prózami francúzskych regionalistov a obvinil Chrobáka z plagiátorstva. Chrobák nepopieral, že sa nechal inšpirovať francúzskymi regionalistami, ale podozrenie z priameho odpisovania odmietal. Ešte pred časopiseckým vydaním Felixovej štúdie Chrobák žiadal vtedajšieho šéfredaktora Slovenských pohľadov Andreja Mráza, aby sprostredkoval stretnutie, na ktorom by sa všetko vysvetlilo, ale Felix odmietol zmeniť svoj názor a pobúrený Chrobákovým postojom (údajne mu zúfalý Chrobák ponúkal i peniaze, ak štúdiu nevydá) uprostred rozhovoru odišiel.

Štúdia vyšla, vyvolala rozporuplné reakcie a polemiky v kritickej obci a hoci sa našlo nemálo Chrobákových zástancov, sám Chrobák aféru niesol veľmi ťažko, považoval ju za svoju literárnu smrť a úplné znemožnenie. Dobrovoľne sa literárne odmlčal na bezmála šesť rokov, aby sa do literatúry ešte vrátil pôsobivou novelou Drak sa vracia (1943), ktorá mala byť, okrem iného, aj pokusom o vlastnú rehabilitáciu v očiach čitateľov a kritiky. Novela Drak sa vracia v záhlaví nesie nenápadne zmenené motto z knihy Josepha Conrada /žozep konrad/ Lord Jim: „Hľadanie stratenej cti, lásky a dôvery ľudí tvorí vhodnú látku pre hrdinskú rozprávku.“, ktoré v pôvodine znelo takto: „Dobývanie lásky, cti, dôvery ľudí – pýcha na také víťazstvo a moc z toho plynúca – sú vhodnou látkou pre hrdinskú rozprávku.“ Ako píše Alexander Matuška, nejde o náhodnú nepresnosť, ale zámernú zmenu, lebo: „...Lepiš Madlušovie chce získať, čo stratil, a nie to, čo nemal. Stratenej doložil Chrobák aj pro domo, lebo po tom, čo sa ukázalo o niektorých miestach jeho predchádzajúcej knihy, chcel práve „rozprávkou“ Drak sa vracia dokázať, že si zaslúži dôveru a lásku ľudí...“ (A. Matuška: Trochu spomienok na Dobroslava Chrobáka)

Hlavná postava novely - rozprávky Martin Lepiš Madlušovie prezývaný Drak vlastne k svojmu menu prišiel darom, pretože svoje skutočné meno (ak nejaké mal) sa nikdy nedozvedel. Ešte ako malé dieťa našiel ho jedného dňa pred dverami Vyžihárne starý hrnčiar Lepiš Madlušovie, a keďže oň nikto nejavil záujem, osvojil si ho a dal mu i svoje meno.Nejasný pôvod dieťaťa iritoval dedinu, vznikali rôzne dohady, trúsili sa poznámky, že si starý Lepiš dieťa nechal, lebo pri ňom našiel i mešec peňazí. Reči by vari i ustali, nebyť čudnej smrti starého, vtedy už slepého hrnčiara, ktorý zomrel za nie celkom vyjasnených okolností – následkom pádu do jamy na hlinu. Skrslo podozrenie, že mu Drak „pomohol“, lebo sa ulakomil na hrnčiarove peniaze alebo sa chcel len jednoducho striasť prísneho opatrovníka.Priepasť, ktorá oddeľovala Draka od dediny kvôli jeho neznámemu pôvodu, sa po smrti starého Lepiša ešte prehĺbila. Ani dovtedy nepovažovali dedinčania Draka „za svojho“ (aj preto, že Vyžiháreň – hrnčiarova chalupa ležala mimo dedinu), no po hrnčiarovej smrti a následných otvorených útokoch na Draka, ktorým sa nebojácne ubránil, sa k nemu stavali otvorene nepriateľsky.
Táto stále sa stupňujúca nenávisť napokon Draka doženie až k dobrovoľne – nedobrovoľnému odchodu.Martin sa pre dedinu zmenil na mýtus, na akúsi tajomnú silu zafixovanú vo folklórnom vedomí dedinčanov (drak = oheň, zlo ap.), ktorá bola zodpovedná za všetky trampoty (sucho, neúroda, požiare), čo časom postihli dedinu. Zjavná iracionalita takýchto obvinení bezpochyby hraničí až s hlúposťou, ale takto prijímaná realita vonkoncom nie je v ľudskom spoločenstve zriedkavosťou. Chrobák narazil svojou novelou na závažný odveký problém ľudstva, totiž problém spoločenstva vyrovnať sa s prítomnosťou „cudzinca“, prijať a rešpektovať jeho inakosť. Podozrievavosť spoločenstva voči všetkému, čo neznámy, neprečítaný „cudzinec“ koná, čím sa zdá byť, nezriedka vedie k mylným uzáverom. Rozum ustupuje primitívnemu obrannému inštinktu zvieraťa, ktorý ho nabáda, aby si v prvom rade chránilo svoje teritórium, nezvažovalo a nehodnotilo fakty, ale z takpovediac bezpečnostných dôvodov „votrelca“ radšej primárne považovalo za nepriateľa. A dvakrát beda „votrelcovi“, ak náhodné okolnosti (ako bola v Drakovom prípade smrť starého Lepiša), svedčia proti nemu.

Literárny kritik a historik Milan Šútovec naznačil spomínaný rozpor ako protiklad jednotlivca (ON) a kolektívneho MY. „Takéto MY si prisudzuje pôvod implicitne, je sebavedomé, produkuje normy. (...) všetko, čo nie je MY sa ako cudzorodý element vylučuje do osobitných enkláv (getá, zakázané miesta, pochybné štvrte, autonómne obvody a štáty a pod.“ (M. Šútovec: Od folklóru k umeniu, od mýtu k realite) Významový presah Chrobákovej novely tak ukazuje nielen na osobné trampoty autora (nespravodlivé (?) obvinenie z plagiátorstva), ale vzdialenejšie i na charakter práve prebiehajúcej 2. svetovej vojny, ktorý korenil, okrem iného, i v rasovej neznášanlivosti.Chrobák si uvedomuje nevyhnutnosť toho, že jeho hrdina (i on sám) musí vyvrátiť mylné zdanie o sebe a dokázať, čím v skutočnosti je. Takýmto dôkazom môže byť len nespochybniteľný čin, pretože akékoľvek slovné deklarácie sú v rámci obranného reflexu adresáta považované za zastierací manéver. Možnosť rehabilitovania sa v očiach dediny sa Drakovi naskytne krátko po jeho nečakanom návrate do dediny. Požiar vo vrchoch odrezal stádo volov od paše a zachrániť ho môže iba riskantný prechod ťažko schodnými horskými chodníkmi. V dedine sa však ani po tragikomickej krčmovej porade nenájde nikto, kto by to dokázal. Jediný súci a ochotný splniť takmer nemožné sa ukáže Drak. Jeho nečakaná ponuka však vyvoláva otázky. Čo ak nás chce dobehnúť? Má nám čo vracať a teraz má príležitosť... Keďže však niet inej alternatívy, než riskovať Drakovu prípadnú pomstu, dedinčania ponuku prijímajú, avšak s podmienkou, že Draka bude sprevádzať jeden z nich a nadto, ak sa obaja nevrátia do týždňa, podpália Drakovu chalupu.

Koho s Drakom poslať?„- Šima...? Chceš povedať, že by sme s ním mali poslať Šima?-Hm... Nepovedal som, že Šima. Ale kohože iného, ak nie Šima?-(...) Šimovi neujde, Šimo dá naň pozor ako na vlastný nos medzi očima.“ (s.85)Toto kľúčové miesto novely križuje cez postavu Šimona iná významná dejová línia. Všeobecné (konflikt ON-MY) sa stretáva s osobným (Šimon – Drak). Medzi Šimonom Jariabkom a Drakom stála žena. Eva, niekdajšia Drakova milenka s jeho dieťaťom, o ktoré sa starala vzdialená stará mať; Eva, terajšia Šimonova žena, vydala sa za neho, otupená po márnom čakaní na Draka. Nebolo to šťastné manželstvo. Visel nad ním prípadný Drakov návrat a otázka, ako sa vtedy Eva zachová. Preto teda Šimon. Okrem všeobecnej nenávisti dediny, ktorej bol súčasťou, bola tu nadto osobná nenávisť kvôli Eve.„- Lebo to, čo je medzi vami dvoma, presviedča Šimona na cestu s Drakom richtár, o čom všetci vieme, nemôže zostať naveky nevybavené. Nemôžeš s tým chodiť ako so zvoncom na krku, aby sa každý za tebou obzeral. Raz to musíš nejako skoncovať. A skoncuj to tak alebo onak, nik sa ti do toho nezastarie.“ (s.88-89)

Cesta do vrchov, namáhavá a krkolomná cesta vysoko nad úroveň dediny je vlastne cesta za vnútorným očistením, katarziou, ktorá je vykúpená únavou, potom, popretím spoločenských noriem sveta dolu a posvätená tichou nádherou hôr:„Ešte pár krokov a pri náhodnom zdvihnutí hlavy ukáže sa trhlinou v hmle, v neuveriteľnej výške kamenný oltár, obliaty plným slnečným svetlom. Vznáša sa nad mrakmi ako zázračný nebeský koráb, zdá sa ti, pláva, tichučko plynie pomedzi zdrapy chmár a vrhá späť od tmavolesklých hladkých brál celé stohy zlatožltých slnečných lúčov. Nemôže to byť Kriváň, pretože Kriváň zdola nikdy takto nevyzeral. Skôr je to archa, Noemova archa dohody, ktorá znovu pristala na vrchu Ararat. A jednako je to Kriváň, samotný jeho končiar, celý z leskločiernych žulových platní, naukladaných odzdola až nahor.“ (s.106-107)Vnútorné napätie medzi Šimom a Drakom ustupuje s pribúdajúcou nadmorskou výškou, ich osamelosť a vzďaľovanie sa od dediny vytvára medzi nimi krehké puto nevyhnutnej dôvery. Kým na začiatku cesty do hôr autor podčiarkuje ich antagonizmus ešte aj kontrastom ich odevu:„Drak má na nohách čižmy, je oblečený do úzkych čiernych nohavíc a krátkeho, čierneho saka, na hlave má nízky čierny klobúk s okrúhlou, vpredu sklopenou strechou. – Drak je celý čierny. Kdežto Šimon – Šimon kráča v mäkkých valaských krpcoch s mačkami na pätách, v bielych súkenkách, v košeli so širokými rukávmi, v kamizli, ktorý má prehodený cez ľavé plece, a v klobúku s úzkou, všade dokola vyhrnutou strechou. Šimon je skôr biely než čierny...“ (s.90-91)po dvoch dňoch strávených bok po boku, spolu strádajúc i tešiac sa z prekonaných prekážok, Šimon zrazu:„Smial sa naširoko roztvorenými ústami, keď, krepčiac na jednej nohe, zastal pred Drakom, a ani si v prvej chvíli neuvedomil, že je to Drak a že mu aj on odpovedá miernym, chápavým úsmevom.“ (s.110)

Lenže na harmonický rozprávkový koniec je ešte priskoro. Vzťah medzi oboma mužmi, ktorý sa tak nečakane zrodil uprostred hôr, nemal kedy spevnieť v hlbšiu dôveru. Navyše niekde hlboko v Šimonovej duši stále prebýva dedinčan, príslušník onoho podozrievavého MY, a podchvíľou sa hlási o slovo. Komentuje Drakovo počínanie, spochybňuje ho, nabáda Šimona k ostražitosti a varuje pred prílišným bratríčkovaním. A ešte kdesi za tým všetkým je tu stále problém s Evou, ktorý sa zatiaľ tiež nijakonevyriešil. A tak v jedinej neistej chvíli stačí iba malé podozrenie, aby Šimon nezaváhal a bez hlbšieho skúmania ľahko uveril, že sa Drak pokúša stádo predať Poliakom. Bez slova vysvetlenia sa strhne bitka, po ktorej porazený Šimon tajne utečie. Do dediny prichádza len o málo skôr ako Drak s čriedou, no stačí mu to na to, aby stihol Drakovi podpáliť chalupu. Keď zistí svoj omyl, je už neskoro. Až teraz je čas na rozprávkový koniec. Drak dovedie stádo do dediny a navyše neprichádza sám, ale aj so svojou družkou – Poľkou Žoškou. Šimon je tak zahanbený dvojnásobne. Ani dedinu, ani jeho vzťah s Evou Drak neohrozil a nemal to nikdy ani v úmysle. Podal o tom svojím návratom lapidárny dôkaz a jeho mlčanlivé povznesenie sa nad fakt, že mu zapálili chalupu, bolo cenou navrch, ktorú dobrovoľne zaplatil za svoju rehabilitáciu.

Záver novely dopĺňa epilóg, ktorý vlastne nie je epilógom v pravom zmysle slova, lebo sa v ňom nedopovedúvajú príbehy postáv, nedozvedáme sa, ako sa ďalej rozvíjali ich životy. Dozvedáme sa, že príbeh rozprávala stará mať svojim vnúčatám, a že starou materou je vlastne Eva, ktorá sa zmierila so Šimonom a naučila sa ho mať rada. A dozvedáme sa tiež, že: „Žili v tých časoch ešte vedmy a čarodejnice, ktoré vedeli liečiť neduhy, zariekať diabla a odoberať kravám mlieko. Zmokovia nosili gazdom, ktorí si to zaslúžili, zrno do sýpok a vlkolaci navštevovali za dusných nocí panny v komôrkach. Líhali s nimi a zanechávali na znak toho krvavé chrasty na ich ústach. Žilo sa vtedy hádam ťažšie, ale svet bol menší a jednoduchší, ľahšie sa v ňom človek vyznal. Odplata stíhala hriech a dobrý skutok bol podľa zásluhy odmeňovaný.“ (s.172)Chrobákova novela nie je ufňukaným povzdychávaním za ideálnym, bezkonfliktným svetom. Ak sa niečoho domáha, je to spravodlivosť, za ktorou sa zacnie poriadnemu človeku, ktorého stihla krivda. Je oprávnenou žiadosťou o šancu ešte raz dokázať svoju pravdu. Treba povedať, že Chrobák tú svoju využil dobre.


František Švantner

Pokiaľ u Švantnerových generačných súputníkov zohrávala príroda ich rodiska síce významnú, no vcelku jednoduchú funkciu kulís ich próz, vo Švantnerovom prípade sa nízkotatranské hole stali zrkadlom autorovho sebavyjadrenia, integrálnou súčasťou deja, ba dokonca dejotvorným prvkom. Rodák z Bystrej (dnes časť Mýta pod Ďumbierom) doslova nasiakol svojím rodným krajom a táto súnaležitosť s Horehroním prerástla do jeho prózy až do takej miery, že jeho opisy prírody bývajú interpretované ako svojrázny záznam osobných duševných stavov (porovnaj A. Fischerová-Šebestová: Prijímanie a interpretácia románu Nevesta hôľ). Ako učiteľ pôsobil do roku 1940 v Mýte pod Ďumbierom, potom v Podbrezovej, Novej Bani, Hronskom Beňadiku a v Hronove, teda nikdy nie tak ďaleko, aby sa nemohol sústavnejšie vracať do svojich milovaných hôr.

Zbierkou noviel Malka (1942) a najmä románom Nevesta hôľ (1946) priviedol prózu naturizmu k jej vrcholu.Švantner opúšťa rozprávkový pôdorys prózy v takej podobe, ako ho poznáme u Figuli alebo Chrobáka. Neznamená to, že nevyužíva rozprávkové prvky, je ich v jeho tvorbe neúrekom (vlkolaci, víly, kôň – verný druh hl. postavy ap.), ale sujet (dejová kostra románu) je inakší, ďaleko menej viditeľný než v rozprávke, stráca sa pod bujnou vegetáciou lyriky ako chodník v pralese. Lyrizácia je v Švantnerových prózach absolútne dominujúca. Ibaže jeho opisy prírody nemajú deskriptívnu ani ornamentálnu funkciu. Švantner nimi nepopisuje ani samoúčelne nezdobí svoj text. Švantnerove hole, hory, strže a priepasti sa premieňajú na živé, konajúce a vášnivo reagujúce bytosti, na démonov, zhmotnené sily presahujúce ale i zasahujúce človeka v jeho temnom podvedomí. Švantner prírodu antropomorfizuje (poľudšťuje) nie preto, aby nasilu zaujal lacnou literárnou novinkou, ale preto, lebo si všimol ako nikto pred ním jej zarážajúcu a desivú podobnosť s iracionálnou časťou psychických procesov v človeku. Čím užšie je jeho hrdina spojený s prírodou, tým viac do jeho konania, videní, snenia ap. zasahuje pudové, živočíšne a iracionálne, vyvierajúce z hlbín jeho vlastného podvedomia. Zreteľne môžeme tento proces vidieť v románe Nevesta hôľ.

Na začiatku je sujetové východisko románu celkom jasné: Mladý, čerstvo vyštudovaný hájnik sa vracia z mesta do rodného kraja, aby sa ujal svojej funkcie. Teší sa na známe prostredie a spomienky z detstva ho vracajú k dievčaťu Zune – mlynárovej dcére, ku ktorej od detstva prechováva náklonnosť. Takto sa zhovára so svojím srdcom tesne pred návratom: „- Počúvaj ma – povedal som. – Moja túžba po Prietržinách neskrsla iba z potreby zavoňať med, čo po prietržinských bánoch včely celé leto roznášajú, alebo počúvať šepotanie studničiek, keď sa hviezdy pod hoľami čistia. Ach, nie. Moje túžby sa neupínajú na také chlapčenské vrtochy, lež na také isté červené, nepokojné a horúce srdce, ako si ty, lebo si pamätaj, že chlap má dve srdcia: jedno nosí sám pod košeľou, aby mohol hocikedy vykrvácať, a druhé mu ukrýva pod bielymi prsníkmi žena, aby vedľa bielych zvoncov a červených klincov na tichých zápačiach kvitla vedľa seba láska i pomsta.“ (s.11)
Dozvedáme sa, ako ho s dávkou úcty, aká prináleží v dedine novopečenému hájnikovi, vítajú jeho starý známi, častujú ho páleným a informujú ho o novinkách, ktoré sa udiali počas jeho neprítomnosti. Pokiaľ ide o Zunu, predhadzujú mu toto: „Che-che, oňuchaj si ju, máš na to právo, veď sa za to neplatí a ona to má rada. Hohó! Len sa nehanbi. (...) Odkedy mlynár oslepol, šafári sama a štedro. Príde za tebou aj sama, keď si ju vyárenduješ...“ (s.22)Tu sa prvý raz pod úderom klebety o Zuninej ľahkej povahe zatrasie hájnikova vysnená, ideálna predstava o ružovej budúcnosti. Tu sa rodí prvá iskra spaľujúcej túžby získať Zunu, ktorá čoskoro ovládne hájnikove predstavy, videnie, sny a čitateľ postupne s hlavnou postavou - rozprávačom stráca prehľad o tom, čo je realita, čo sen, čo útržky spomienok, čo vidina či klamlivá predstava. Sujetová línia sa rozpadáva na čriepky, v ktorých sa zrkadlia náznaky, púhe záblesky vedomia, rad obrazov pripomínajúci roztrhaný a nanovo bláznivo pozliepaný filmový pás. Bývalí známi sa menia na potenciálnych konkurentov v láske, Zuna sa mení z reálneho dievčaťa na divú vílu, nepolapiteľný prízrak, mýtickú bytosť, ktorá čoraz viac patrí svetu hôľ než ktorémukoľvek človeku. „Nikto nestál pri nej, keď horúca vlna dozrievania vyčrpla sa jej na prsia a náhle v stíchnutí živlov začula divé bubnovanie vlastnej krvi. Sama sa započúvala do tohto nového zvuku a blúdila s ním nevyšliapanými chodníkmi, rúbaňami, kde tuho zaváňala biela kukučka. V čečine šuchotali tajomne vtáci. Videla hru veveričiek, sledovala blúdenie srnčích párov, počula nad ránom túžobné tokanie hlucháňa. Biele motýle sa pred ňou snúbili na kvetoch, ale počula aj smrteľný chrapot jeleňa, keď na konci svojej krvavej stopy klesol vysilený do trávy, a videla i to, ako sa medveď hádže na uštvanú jalovicu, trhá z jej bokov mäso, líže pachtivo horúcu krv, čo steká v strúžkoch lyskavou srsťou. (...) Sama rástla, sama sa rozvíjala, preto teraz tak silne voňala.

- Zuna je čistá ako ľalia, - volal som nakoniec sám do všetkých strán...“ (s.115-116)Aj sprvoti konkrétna hájnikova túžba získať Zunu výhradne pre seba sa v toku románu mení na oveľa abstraktnejšiu túžbu po úplnosti. Toto takmer šialené - všetko alebo nič vzdialene pripomína Kafkovu postavu zememerača K., ktorý sa zúfalo dožaduje prístupu na Zámok a rovnako ako tam, i tu ostáva túžba nenaplnenou. Akoby druhotne bola dôležitejšia cesta a to, čo so sebou prináša, než samotné dosiahnutie cieľa. Zuna sa definitívne stráca, presnejšie, splýva s tým čo predstavujú hole, lebo, ako hovorí divý uhliar Tavo na konci románu: „- Zuna vyrástla medzi vrchmi. Poznala ich silu i ľúbosť, preto sa s nimi už dávno zasnúbila. A nevolila zle. Či myslíš, že by mohla byť šťastná medzi ľuďmi, ktorých všetky možnosti, ba aj náruživosť je zmeraná iba smrťou? Hu, taký údel si ona nezaslúžila. Hole si ju vychovali, nuž si ju i vzali, lebo aj ony majú svoje nevesty.“ (s.292)Švantnera treba predovšetkým čítať, pretože akýkoľvek pokus nahradiť autentickú čitateľskú skúsenosť referátovým výkladom je podobný lízaniu medu cez sklo. Švantner je neopakovateľným kúzelníkom jazyka a ten treba vychutnávať z prvej ruky. Jednému je Nevesta hôľ oslavou prírody, inému jej psychológiou, ďalší v nej vidia metaforické vyjadrenie ľudského údelu či svojrázny výron autorových duševných stavov. Je zrejme tým i oným a zaiste i omnoho viac. V každom prípade je to dielo, ktorým slovenská próza dosiahla svetovosti aj napriek tomu (či práve preto), že hlboko korení v našej zemi, v slovenských horách.