Próza naturizmu (Ľ. Ondrejov, M. Figuli, D. Chrobák, F. Švantner)

Próza naturizmu bola vyvrcholením lyrizačných tendencií v próze medzivojnového obdobia. Vystupuje z nej prírodný človek, horal, bytostne zrastený s vrchmi a prírodnými silami, tvrdý, húževnatý, no mravne čistý a prírodou obdarený o nevšednú citlivosť, človek, ktorý je svojím charakterom akousi implicitnou odpoveďou autorov prózy naturizmu na zosurovenú dobu, poznačenú najskôr hospodárskou krízou (1929-33) a čoskoro novou, ešte hroznejšou vojnou než bola tá prvá, z ktorej sa sotva spamätávala jedna generácia (1939-45). Zlovestným pôvodcom týchto tienistých spoločenských faktov sa zdá byť civilizácia, jej reprezentantom mesto a ľudia v ňom. Aj preto je často tento „svet dolu“ v naturistických prózach priamym protipólom sveta hôr.

Hrdinom však nie je ani dedinský človek. Aj dedina, oproti kukučínovskej či Tajovského, sa predsa len za ten čas v niečom zmenila. Čím ďalej tým viac ju zasahujú civilizačné vplyvy, ozveny mestského života, i keď zatiaľ ešte vzdialené, predsa už zasahujú mravný a citový fundament dedinského človeka. Po svet čírych vzťahov, mravnej čistoty a jednoduchej ľudskosti treba vystúpať vyššie, do vrchov a hôľ, kde za svoju slobodu človek platí múdru daň pokory pred tajomnými a všemocnými silami majestátnej prírody.

Ľudo Ondrejov - vlastným menom Ľudovít Mistrík - sa narodil v chorvátskom mestečku Slanje, kde odišli jeho rodičia za prácou, ale väčšinu svojej mladosti prežil v Kostiviarskej, dedinke neďaleko Banskej Bystrice, obklopenej horami. Jeho zvláštna, nepokojná povaha ho priviedla k najrôznejším zamestnaniam – bol napríklad automechanikom, šoférom, ale aj redaktorom a úradníkom Slovenského spisovateľa. Do literatúry vstúpil poéziou, no bez väčšieho umeleckého úspechu. Zaslúženú pozornosť vzbudili až jeho dobrodružno-cestopisné prózy pre deti a mládež Africký zápisník, Horami Sumatry a Príhody v divočine. Napriek tomu, že Ondrejov nikdy nenavštívil miesta, o ktorých v týchto prózach píše, dokázal sugestívne a s príslušnou dávkou dramatizmu podať vzťah človeka k nedotknutej prírode. Popri Hronského Dubkáčikovi a Budkáčikovi či Smelom zajkovi sa tak po dlhom čase objavujú v našej literatúre ďalšie diela pre deti a mládež, ktoré sa zaobišli aj bez lacného sentimentu a netrčí z nich ani utilitárna a výchovná lieskovica autora.

V roku 1937 vychádza prvý a umelecky najvydarenejší diel Ondrejovovej Lapinovskej trilógie Zbojnícka mladosť. Autor nám v prvých kapitolách predstavuje idylický život dospievajúceho chlapca Jerguša Lapina, ktorý vyrastá na horskej samote (Zbojnícky tanec), vychovávaný láskavou matkou. Jergušov otec – zbojník – umrel za neznámych okolností a Jergušovo pátranie po pravde o otcovej smrti poznačenej záhadnosťou a tajomnosťou je jedným z typických prvkov prózy naturizmu. Pripomeňme si, že hrdina próz naturizmu sa vydeľuje spomedzi spoločenstva najmä svojím pôvodom (neznámi rodičia; je bez domova; má tajomnú minulosť ap.).

Bezstarostné detstvo uprostred očarujúcej prírody, citlivé a láskyplné vzťahy k blízkym – k matke, sestre a bratovi, k priateľovi Paľovi Stierankovi – bačovmu synovi, či ku zvieratám, ktoré krotnú pred Jergušovým prenikavým pohľadom, to všetko má vplyv na utváranie osobnosti a charakteru mladého hrdinu. Typický horský svet dotvárajú tajomné príbehy a povedačky o modrej krakli, o zbojníckych pokladoch, o zázrakoch Svätojánskej noci. V podstate chlapec vyrastá v akejsi pomyselnej sklenenej veži, izolovaný a chránený pred ľudskou zlobou. Keď Jerguš neskôr musí odísť zarobiť peniaze do továrne v meste, aby pomohol matke v neľahkom živobytí, prichádza tam nepripravený čeliť surovosti a zákernostiam mestského života. Je však vybavený húževnatosťou a hrdosťou horala, nezlomnou a odbojnou povahou, zdedenou po otcovi – zbojníkovi. Nepoznaný svet mesta a továrne, ho spočiatku zaujme a neraz napĺňa údivom, no čoskoro spoznáva i jeho negatívne stránky. Keď ho majster bezdôvodne zbije, zuteká späť do hôr, rozhodnutý, že sa stane zbojníkom, ako bol jeho otec.

Lapinovská trilógia ďalej pokračuje druhou časťou pod názvom Jerguš Lapin (1939) a završuje sa časťou treťou: Na zemi sú tvoje hviezdy (1950). Sledujeme v nich Jergušove osudy počas 1. svetovej vojny až po Slovenské národné povstanie. Obom častiam však chýba lyrické čaro Zbojníckej mladosti, autor viac stavia na dramatickom deji a v tretej časti navyše podlieha dobovej dani nastupujúceho socialistického realizmu.