Baroková literatúra (16. - 18. st.) a klasicizmus

Baroková literatúra (16. - 18. st.) a klasicizmus

Baroková literatúra

A. Od druhej polovice 16. storočia sa šíril v Španielsku a v Taliansku a neskôr v ostatných európskych krajinách nový myšlienkový prúd barok. Názov barok pochádza z výtvarného umenia, lebo najprv v štýle výtvarného umenia sa prejavili jeho charakteristické črty: deformovanie klasickej harmónie barokovou dekoratívnosťou, pompéznosťou, nádherou, nadnesenosťou a patetickosťou. Barokové myslenie a umenie vyrástli z chmúrnej spoločenskej situácie (turecké vpády, tridsaťročná vojna, sociálny útlak a protireformácia). Ľudí sa zmocňovala beznádejnosť a nedôvera v pozemský život. Vzrástlo uvedomenie si dôležitosti kresťanskej viery, umelci sa obracali k nadosobným a nadpozemským hodnotám. Barokové myslenie a umelecké názory sa vyznačovali veľkými protikladmi. Barokové protiklady sa umelecky realizovali v silne emocionálnej atmosfére, ktorá mala útočiť na ľudské city a zmysly.

B. Literárny barok

Pozemský svet a zmyslová skúsenosť, ktorú zdôrazňovala renesancia, strácali svoj pôvodný význam a zmysel. Poznávaná skutočnosť sa mení na znaky, symboly, na prostriedky, ktoré majú vyjadriť nevysloviteľné. V štylistike lit. baroka sa vyhrotil takisto veľkolepý knižný štýl, najmä básnický, so zložitými figúrami a neobvyklými a prekvapivými obrazmi. Pozemský život sa chápal ako hra alebo sen. Jeho nestálosť sa podčiarkovala pesimistickými myšlienkami o pominuteľnosti, márnosti a ničotnosti všetkých svetských vecí. Mystické náboženské city, myšlienky a predstavy sa často stvárňovali štylistickými prostriedkami zo zmyslovej, ba neraz erotickej oblasti.

C. Talianska, nemecká a anglická baroková literatúra

Medzi najvýznamnejších spisovateľov talianskej barokovej literatúry patrí Torquato Tasso. Napísal epos o prvej križiackej výprave Oslobodený Jeruzalem. Nebol priaznivo prijatý vtedajšími vzdelancami, a preto upadal do pochybností o správnosti myšlienok v epose.

V anglickej barokovej literatúre bol najpozoruhodnejším básnikom John Milton. Písal najmä diela o slobodnej demokracii a pedagogické spisy. Napísal dva eposy na biblické témy Stratený raj a Raj znovu nájdený. Najväčším prozaikom nemeckej barokovej literatúry je Hans Jacob Christoffel von Grimmelshausen. Grimmelshausen v románe Dobrodružný Simplicius Simplicissimus vykresľuje osudy prostáčika za tridsaťročnej vojny. Román je obžalobou spoločnosti.

D. Česká baroková literatúra (začiatok 17.- druhá polovica 18. storočia)

Po bitke ne Bielej Hore Habsburgovci upevňovali feudálny poriadok, protireformáciu a absolutistickú monarchiu. Vzdelanci odchádzali do exilu, kde vytvorili exulantskú literatúru. Najväčšou postavou exulantskej literatúry bol posledný biskup Jednoty bratrskej, pedagóg svetového mena Jan Amos Komenský. Komenský pôsobil ako učiteľ a kňaz vo Fulneku na Morave. Pôsobil po celej Európe najmä ako učiteľ a pedagóg. Zomrel v Amsterdame v Holandsku. Komenský zanechal bohatú českú a latinskú literárnu tvorbu : náboženské spisy a pedagogické diela. Z náboženských spisov je najvýznamnejšia nábožensko- filozofická alegória Labyrint světa a ráj srdce. Komenský si nápravu sveta predstavuje v nábožensko-mravnom zmysle. Satirizuje vrchnosť, šľachtu, remeselníkov, ľudskú hlúposť, sebectvo a nespravodlivosť. Za základné pedagogické dielo sa považuje Didactica magna (Veľká didaktika). Vyšla v Komenského zobraných pedagogických spisoch (Opera didactica omnia- Všetky didaktické spisy).

Autor v diele preberá zásady všeobecnej pedagogiky a didaktiky. Komenský vytvoril moderný výchovný systém. Z ostatných pedagogických diel je významná učebnica latinčiny Janua linguarum reserata (Dvere jazykov otvorené), spis o výchove dieťaťa v predškolskom veku Informatorium školy mateřské a jazyková obrázková učebnica Orbis sensualium pictus (Svet v obrazoch). Komenský chcel dať rovnakú výchovu a vzdelanie všetkým ľuďom a obohatiť ich základným poznatkami zo všetkých odborov vedenia. Veril, že iba mravne vyspelé a vzdelané ľudstvo je schopné napraviť svet a zabezpečiť večný svetový mier.

E. Slovenská baroková poézia

V druhej polovici 18. St. Pestoval didakticko- reflexívnu poéziu Hugolín Gavlovič. Z jeho prác vyšla tlačou takmer o sto rokov neskôr iba rozsiahla veršovaná skladba Valaská škola mravú v stodola. Cieľom valaskej školy bolo dať čitateľovi bohatstvo mravných ponaučení a praktických rád o najrozmanitejších veciach a životných otázkach na základe náboženských a najmä občianskych morálnych zásad. Gavlovič v jednotlivých básňach skladby pranieruje opilstvo, vyslovuje odpor k vojne, oslavuje lásku k vlasti, zvelebuje prácu a vyzdvihuje význam vzdelania a učenosti. Gavlovičove básne charakterizuje obdiv a láska kchudobnému poddanému ľudu a antipatia voči pánom a boháčom, ktorá vyúsťuje do kritiky ich života, morálky a vzťahu k nižšie postaveným spoločenským vrstvám. Autor v takýchto básňach na nadanie chudobného ľudu, vyhlasuje súkromné vlastníctvo za zdroj rozbrojov medzi ľuďmi, uvedomuje si nepriateľský vzťah medzi chudobou a pánmi aj boháčmi, označuje pánov za príčinu biedy ľudu a vystupuje proti vykorisťovaniu poddaných. Gavlovičova kritika sociálnych nezrovnalostí už obsahuje niektoré prvky osvietenského myslenia, no v podstate neprekračuje hranice barokovej kresťanskej filantropie (ľudomilnosti). V hľadaní spravodlivosti odkazuje ľud na posmrtný život. Skladba je napísaná silne bohemizovanou slovenčinou (severo- západoslovenské nárečie s českými jazykovými prvkami). Hlavným prameňom sú mu štylistické prostriedky ľudového hovorového jazyka.

F. Duchovná lyrika

Náboženská poézia podčiarkovala vieroučnú a bohoslužobnú funkciu a prehlbovala mystické a pesimistické barokové črty. Baroková náboženská poézia zaujala významné miesto už v evanjelickom spevníku Cithara sanctorum- Písně duchovní staré i nové (Citara svätých), ktorý vydal Juraj Tranovský. V spevníku prevažujú české piesne. Slovenská piesňová tvorba a piesne s osobnou a spoločenskou problematikou sú zastúpené skromne (Již poslední časové konečně nastali. Piesne charakterizuje vycibrená čeština. Tranovského spevník slúžil ako učebnica veršovania a studnica národného uvedomovania. Dosiahol vyše sto vydaní. Barokovosť sa spojila s ľudovosťou v prvom tlačenom katolíckom spevníku Cantus catholici- Písně katholické, ktorý vydal Benedikt Szollosi. V úvode sa vyzdvihuje cyrilometodejská tradícia a minulosť Slovákov. Piesne sú zväčša českého pôvodu a vieroučné. Skromne sa uplatňuje slovenská piesňová tvorba a subjektívnejšie piesne (Obránce unavených, Bože lítostivý). Bohatšie je zastúpená ľudová vianočná tematika- uspávanky a koledy (Dejž Pán Búh večer vždy veselý).

G. Memoárová a cestopisná literatúra

Literárne najvyspelejšia je autobiografická próza cestopisného charakteru, ktorá zobrazuje súdy, život vo väzniciach, cestu na španielske galeje v Neapoli, útek z vojenského sprievodu a putovanie cudzinou, najmä Itáliou. O svojich dobrodružných osudoch píše v niekoľkých prácach Ján Simonides a Juraj Láni. Najpozoruhodnejšia je Simonidesova latinská rukopisná cestopisná próza Brevis consignatio (Krátke opísanie). Simonides sa zaujíma najmä o krajové zvláštnosti, antické pamiatky a život obyvateľstva. Jednoduchou zobrazovacou technikou dokáže vykresliť dramatické situácie, sugestívnu atmosféru a psychológiu ľudí. Vybrúsený rozprávačský štýl sa vyznačuje charakteristickými detailmi a jednoduchými opisnými aj emocionálnymi, dynamickými, ba až naturalistickými barokovými štylistickými prostriedkami. Najvýznamnejšiu cestopisnú prózu v staršej literatúre napísal Daniel Krman. Krman cestoval s náboženským poslaním za švédskym kráľom Karolom XII., ktorý bojoval v Bielorusku proti cárovi Petrovi Veľkému. Skúsenosti z cesty zaznamenal v latinskom rukopisnom cestovnom denníku Itinerarium (Cestovný denník). Krman sa zaujímal o zemepisné, sociálne, politické, národnostné, náboženské a kultúrne pomery. Denník sa vyznačuje veľmi dramatickým rozprávaním. Z ostatných Krmanových prác treba spomenúť básnickú oslavu slovenčiny ako matky slovanských jazykov (Chvála budiž tobě, náš předobrý Bože, z tak velikého dobrodiní) a gramatiku češtiny Rudimenta grammaticae Slavicae (Základy slovenskej gramatiky).

H. Odborná a vedecká próza

Najvýznamnejším vedcom bol polyhistor Matej Bel. Bel napísal množstvo článkov a diel po latinsky, nemecky maďarsky a česky. Zaoberal sa uhorskou kultúrou, históriou, jazykovedou, národopisom, zemepisom, hospodárstvom a prírodnými vedami. Bol priekopníkom moderných vedeckých metód a predchodcom osvietenskej vedy. Vychádzal z vopred vypracovaného výskumného plánu, zorganizoval si sieť spolupracovníkov, opieral sa o pramene a usiloval sa o kritické spracovanie materiálu. Za vedecké zásluhy ho vymenovali za člena mnohých učených spoločností (Olomouc, Petrohrad, Berlín, Jena a Londýn). Vyvrcholením Belovej vedeckej činnosti bolo rozsiahle dielo Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku). Obsahuje historické, zemepisné, národopisné a prírodovedné poznatky z niekoľkých uhorských stolíc. Bel na mnohých miestach obdivuje nadanie a pracovitosť slovenského ľudu a odsudzuje znevažovateľov slovenskej národnej minulosti.


Klasicizmus 17.-18.st

A. Prvá polovica 17. storočia priniesla pre západoeurópske národy dlhotrvajúce vojny a sociálne a náboženské nepokoje. Po ich prekonaní ožíva a upevňuje sa feudalizmus. Mocní vladári a bohatí feudáli vplývali aj na rozvoj kultúry. Umelecký štýl, ktorý vtedy vznikol, sa nazýva klasicizmus a je úzko spätý so životom šľachty a kráľovského dvora. Klasicizmus sa utváral pod vplyvom filozofie racionalizmu, ktorého zakladateľom bol René Déscartes. Podľa tejto filozofie človeku i svetu vládne rozum, ktorý umožňuje poznateľnosť sveta, pretože vo všetkom je zákonitosť i poriadok. Filozofický racionalizmus prenikol aj do umenia, v ktorom sa zdôrazňovala jasnosť a presnosť. Nicolas Boileau-Despéraux vyložil pravidlá klasicistickej poetiky v diele L´Art poétique (Básnické umenie). V protiklade k barokovému mysticizmu vyzdvihuje úlohu rozumu v umení. Klasicistická poézia musí mať na zreteli mravný cieľ pravdu, v ktorej bola obsiahnutá aj krása. Básnik sa usiloval nájsť pre svoju tvorbu vhodný literárny prameň. Stala sa ním antika. Pri zobrazovaní charakterov sa zachádzalo do jednostranností a všeobecností. Konflikty zobrazované v klasicistickom diele sa odohrávali zväčša v mravnej oblasti. Klasicizmus vytvoril veľké umenie späté s národným životom. Najčastejšie však vyjadroval záujmy vládnucich tried feudálov.

B. Klasicistická literatúra sa delila na vysokú (epos, óda, tragédia) a nízku (komédia). Problémy súvekého života a demokratické tendencie prenikli najviac do komédie. V nej mohli vystupovať postavy z nižších spoločenských vrstiev. Autorom pozoruhodných diel v tejto oblasti je Jean Baptiste Poquelin, pseudonym Moliere. Bol hercom režisérom i riaditeľom kočovnej hereckej spoločnosti. Poznal veľmi dobre francúzsku spoločnosť, a to najmä jej nižšie stavy. Vo svojich komédiách nastoľoval najrozmanitejšie otázky morálky aristokracie a meštiactva, postavenie ženy v rodinnom a spoločenskom živote. Medzi jehonajznámejšie hry patrí Tartuffe, komédia, ktorá odkryla pokrytectvo svätuškára. Cirkevná hierarchia dosiahla jej zákaz. Lakomec predstavuje obraz meštiaka, ktorý sa pre peniaze stal bezohľadným voči vlastnej rodine, Meštiak šľachticom je obrazom výsmechu meštiaka, ktorý chce napodobňovať šľachtu. Niektoré satirické motívy zhrnul v poslednej hre Zdravý nemocný. V záverečnej scéne tejto komédie autor ako herec dostáva záchvat a doma o niekoľko hodín zomrel. Predstaviteľmi tragédie ako vyššieho literárneho druhu sú Piére Corneille a Jean Racine. Riešenie konfliktov a kresba charakterov ich hier je v súlade s klasicistickou poetikou. Piére Corneille napísal drámu Cid, kde čerpá zo španielskeho rytierskeho tematického okruhu. Cid je príkladom kresťanského rytiera, oddaného svojej viere, verného kráľovi, starostlivého vo vzťahu k vlastnej rodine. Luhár, Nicomedes sú jeho ďalšie diela. Jean Racine písal psychologickú tragédiu. Dominujú v nej osudové ľudské vášne, najmä ľúbostné, plodia nenávisť a rozklad. Jeho vrcholné dielo je Faidra- príbeh o žene zachvátenej živelnou zločinnou láskou k nevlastnému synovi.

C. Osvietenstvo

Rozklad feudalizmu pokročil už na konci 17. a začiatku 18. storočia. Vznikol silný odpor proti feudálno-absolutistickému zriadeniu, a najmä proti jeho hlavnej bašte cirkvi. Toto hnutie sa nazýva osvietenstvo. Kult rozumu dosahuje v ňom vrchol. Osvietenstvo nadväzuje na humanizmus najmä ostrým protifeudálnym zmýšľaním. Literatúra tohoto obdobia sa zapája do zápasu o spoločenský pokrok. Osvietenci vystupujú neohrozene za právo človeka na slobodný život. Predstaviteľom osvietenstva vo francúzskej literatúre je Francois Marie Arouet, pseudonym Voltaire. Myšlienkami svojej literárnej tvorby pomáhal pripravovať francúzsku revolúciu (1789). Svoj odpor proti ľudskej hlúposti, neznášanlivosti apod. vyložil v poviedka Candide. Z jeho dramatickej tvorby sú najznámejšie tragédie tragédie Brutus a Zaira. Názory Voltaira boli protityranské a proti klerikálne. Celým svojím ideovým zameraním bol proti monarchii, chcel ju však zlepšiť pomocou reforiem. Oveľa radikálnejším stúpencom osvietenstva bol jeho mladší príslušník Denis Diderot.