A. Spoločenské podmienky kultúrneho rozvoja po roku 1918
Víťazstvo Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, vytvorenie samostatného štátu Československej republiky na troskách polofeudálnej Rakúsko- uhorskej monarchie. Národné obrodenie umožnilo rozvoj slovenskej kultúry a vzdelanosti. Slovenčina prenikla do škôl a úradov. Roku 1918 obnovila svoju činnosť Matica slovenská v Martine. V tom istom roku bola založená Univerzita Komenského v Bratislave a o rok neskôr sa otvorili brány Sloven-ského národného divadla v Bratislave. Popri obnovených Slovenských pohľadoch sa venovali literárnym a umeleckým otázkam časopisy Mladé Slovensko, Elán, Slovenské smery a neskôr tiež Tvorba. Pre zrod a prvú fázu rozvoja slovenskej socialistickej literatúry mala osobitný význam Proletárska nedeľa, ktorá vychádzala 1924-25 ako nedeľná príloha Pravdy chudoby. Na ňu nadviazal časopis DAV (1924-37), vedený postupne Urxom, Clementisom a Novomeským.

Na prelome tridsiatych rokov sa buržoázny svet ocitol v hlbokej hospodárskej kríze, ktorá ešte viac odhalila triedne rozpory. Fašizmus ohrozil slobodný rozvoj národov, mier a spoločenský pokrok. Významnú úlohu zohrali davisti, najmä básnik a publicista Ladislav No-vomeský. V roku1936 sa na ich podnet v Trenčianskych Tepliciach uskutočnil Prvý kongres slovenských spisovateľov, na ktorom sa slovenskí spisovatelia zjednotili v odhodlaní brániť "slobodu a veľké ideály ľudstva" pred fašistickým nebezpečenstvom. Kvalitatívne nová spo-ločenská, a tým i literárna situácia sa vytvorila počas Slovenského národného povstania.

B. Hlavné znaky literárneho vývinu v rokoch 1918-1945
Národným oslobodením roku 1918 a vznikom Československej republiky sa vytvorili predovšetkým nové, oveľa priaznivejšie podmienky aj pre rozvoj literatúry. Pre slovenskú literatúru medzivojnového obdobia, ako aj pre nasledujúce roky druhej svetovej vojny sú vcelku príznačné dva vzájomne súvisiace javy- zrýchlenie jej vývinového rytmu a prehĺbenie jej vnútornej členitosti. Literárny proces sa stával dynamickejším a mnohotvárnejším, avšak aj ideovo protirečivejším. Slovenskí spisovatelia v medzivojnovom období sa programovo usi-lovali o " otváranie okien do Európy", o modernizáciu svojej doby. Vývinové členenie slovenskej literatúry v rokoch 1918-1945 je v mnohom závislé od jej generačnej skladby.

C. Medzivojnová poézia
Po získaní národnej slobody tradičný národnobuditeľský typ slovenskej poézie rýchlo strácal svoju aktuálnosť. S prehlbujúcimi sa triednymi rozpormi súvisel vznik proletárske a sociálnej lyriky. V tomto smere aktívne pôsobili podnety českej a sovietskej poézie. Rozvíjalo sa úsilie viacerých básnikov o uchovanie a zveľaďovanie všeobecne platných hodnôt poézie, s využitím podnetov z domácej tvorby, obzvlášť z kraskovského symbolizmu, ale aj z inoná-rodných literatúr v tejto súvislosti si zasluhuje osobitnú pozornosť básnická tvorba Š. Krčmé-ryho, M. Rázusa, E. B. Lukáča, J. Smreka.

Štefan Krčméry bol všestrannou a neobyčajne aktívnou osobnosťou v slovenskom literárnom živote. Narodil sa v Mošovciach. Po štúdiách v Banskej Bystrici a v Bratislave si rozšíril umelecký a vedecký rozhľad študijnými pobytmi v zahraničí. Bol tajomníkom Matice slovenskej v Martine a redaktorom Slovenských pohľadov. Do literárneho života sa začlenil ako básnik, literárny vedec, prekladateľ a organizátor. Choroba ho predčasne vyradila z verej-ného života (zomrel 1955). Vydal básnické zbierky: Keď sa sloboda rodila, Herbarium a Piesne a balady. Prvú Krčméryho zbierku charakterizuje životný optimizmus podopretý vie-rou v sily národa. V Herbariu sa prihlásil o slovo tragicky rozorvaný životný pocit básnikov. K harmonickejšiemu pohľadu na skutočnosť sa autor prepracoval v zbierke Piesne a balady. Po značnom časovom odstupe vyšiel súbor Krčméryho lyriky pod názvom Pozdrav odmlčaného básnika. V tejto zbierke majú všetky básne črty autorovej osobnosti. Jeho preklady z poézie obsahuje antológia Z cudzích sadov. Osobitný význam nadobudol jeho súbor literárnohistorických statí Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry, kde hodnotí rozsiahle vývinové obdobie slovenskej literatúry. Krčméryho kritické a literárnohistorické práce vyšli posmrtne v šesťzväzkovom Výbere z diela. Samostatne vyšla aj kniha z ďalšej vednej oblasti, ktorou sa zaoberal Estetické reflexie. Posledná báseň Slovo čisté:

"Raz snímem ešte povestné zabudnuté husle,
A tklivé prsty tknú sa ešte strún,
A na struny tie tíško zlietnu zvuky dávno ušlé,
A plakať budú, plakať budú javorové husle,
Odeté v plač svoj ako mesiac v bledé svetlo lún."
Významovo je kompozícia básne stavaná ako sebaoslobodenie. Kotvou v pohyblivom mori života je láska muža a ženy. Štefan Krčméry patril v dvadsiatych rokoch medzi najvšestran-nejšie a najaktívnejšie osobnosti slovenského literárneho a kultúrneho života. Jeho žena Hela Krčméryová napísala zbierku Puknuté husle.

Martin Rázus bol významným predstaviteľom tzv. prechodnej generácie medzivojno-vého obdobia. Narodil sa vo Vrbici v Liptovskom Mikuláši, v rodine chudobného roľníka. Vyštudoval gymnázium v Banskej Bystrici a Kežmarku, a teologickú fakultu v Bratislave. Bol predsedom Slovenskej národnej strany a poslancom v parlamente ČSR. Ako evanjelický kňaz pôsobil v Modre, Pribyline, Moravskom Lieskovom a posledné roky svojho života prežil v Brezne. Pre svoje postoje. Čestné, úprimné a zásadové, bol zaznávaný, nespravodlivo obvi-ňovaný zo šovinizmu či nacionalizmu. V čase prvej svetovej vojny a krátko po nej vydal bás-nické zbierky Z tichých a búrnych chvíľ, To je vojna! a Hoj zem drahá. Týmito zbierkami prispel Rázus k plynulosti vývinu slovenskej poézie v prelomovom období národných dejín. S mravným rozhorčením a bojovým zápalom vyslovil kolektívne pocity slovenského ľudu- jeho odpor proti vojne a jeho túžby po slobode národnej i sociálnej. Najpôsobivejšie vyznie-vajú epicky ladené básne: Posledný pozdrav, Matka, Uprchlíci.

Rázus pestoval i lyriku in-tímnu a reflexívnu. Z tohoto hľadiska je pozoruhodná jeho obsiahla veršovaná skladba Stret-nutie, napísaná krátko pred smrťou, v ktorej vyslovil vieru v "ľudskejšiu, lepšiu budúcnosť". Vyšla až po autorovej smrti, vracia sa v nej k rodinnej tematike. V zbierke Kameň na medzi vyjadril sklamanie nad nespravodlivým vývinom Slovenska v ČSR. Zbierku Kresby a hovory zostavil asi zo 150 sonetov- vyznieva pomerne abstraktne. V Šípoch duše sa objavuje aj seba-hodnotiaci retrospektívny tón. V zbierke Cestou prehlbuje túto líniu a vyjadruje aj tragickú nepochopiteľnosť vlastných umeleckých i politických úsilí vydobyť pre milovaný národ prá-vo na rovnocenné postavenie v ČSR. Významné miesto v Rázusovej tvorbe má aj dramatická báseň Ahasver. Bez väčšej odozvy ostal veršovaný román Bača Putera. Štvorzväzkový román Svety je pohľadom na slovenskú skutočnosť. V historickom románe Odkaz mŕtvych sa usiluje prízvukovať ideu náboženskej znášanlivosti, ako aj aktualizovať význam a zmysel národných dejín. Dvojnovela Bombura, ktorá okrem prózy o breznianskom hrdinovi obsahuje aj baladic-kú novelu o zbojníkoch. Rázus je autorom divadelnej hry Hana, zbierky esejí Argumenty a náboženských textov Z nášho chrámu a Pred tvárou Božou. Je tiež autorom viacerých sociál-nych a historických románov- Svety, Júlia, Krčmársky kráľ. Obľubu mladých čitateľov si zís-kali jeho autobiografické knižky Maroško a Maroško študuje.

Hlavným predstaviteľom symbolizmu v poprevratovej slovenskej poézii bol Emil Boleslav Lukáč. Pochádza z Hodruše. Po štúdiách a maturite na lýceu v Banskej Bystrici študoval teológiu a filológiu v Bratislave, Paríži a Lipsku. Neskôr sa vzdal pôsobenia v cirkevných kruhoch a začal učiť slovenčinu na Hudobnej a dramatickej a dievčenskom gymnáziu v Bratislave. Ako študent začal pracovať v Národných novinách, redigoval viaceré noviny a časopisy: Mladé Slovensko, Luk, Slovenské smery, Tvorba. Venoval sa aj prekladaniu z francúzskej a maďarskej poézie. Zomrel v Bratislave. V jeho prvých zbierkach Spoveď, Dunaj a Seina, O láske neláskavej a Križovatky badať úzku súvislosť so slovenskou modernou, ako aj s českým, francúzskym a maďarským symbolizmom. Jeho poézia je plná rozporov a paradoxov. V týchto zbierkach sa Lukáč uviedol ako básnik silného erotického citu, ale aj mučivej sebaanalýzy.

Zbierkami Spev vlkov a Elixír začala v jeho tvorbe silnieť spoločenská motivácia. Vyvrcholila v Lukáčových zbierkach Moloch a Bábel, ktoré patria medzi najsilnejšie básnické protesty proti odľudštenému svetu kapitálu a dobyvačnej vojne. Myšlienku odporu proti fašizmu vniesol do básnickej antológie Pred ohnivým drakom, ktorá jeho pričinením vyšla na prahu druhej svetovej vojny. Ako filozoficko-reflexívny básnický typ sa Lukáč najvýraznejšie prejavil v rozsiahlej skladbe Stĺp hanby. Bohatý výber z básnickej tvorby E. B. Lukáča, vydaný po oslobodení v knižke Hudba domova, umožnil prvýkrát celistvejšie zhodnotiť popri myšlienkovom obsahu aj výrazové prostriedky Lukáčovej poézie. Ukázal, že sa básnik vo väčšine svojej tvorby vyrovnával s aktuálnymi spoločenskými otázkami a že hľadal na ne odpoveď v súlade so svojím humanistickým založením. Po dlhšom odstupe času vyšli Lukáčove zbierky Óda na poslednú a prvú, Parížske romance a Srdce pod Kaukazom. Rozsiahla je aj prekladateľská činnosť Lukáča, ktorá popri poézii zahrňuje aj preklady prozaických a dramatických diel. Ťažiskom jeho prekladateľského záujmu je francúzska a maďarská literatúra. Výber z francúzskej poézie vydal pod názvom Kvapky z perlete. Pod názvom Spoveď Dunaja, vyšla jeho antológia maďarskej poézie od najstarších čias po dnešok. Ďalšie diela: Hymna bytia (báseň), zbierka Križovatky, Belvedere (báseň). Vybrané spisy Emila Boleslava Lukáča vyšli v dvoch zväzkoch: Živly a dielo a Európsky hodokvas.

Ján Smrek (vlastným menom Ján Čietek) sa narodil v Zemianskom Lieskovom. Študoval v Modre a Bratislave. Dlhé roky pracoval ako redaktor. Od polovice dvadsiatych rokov redigoval v pražskom Mazáčovom nakladateľstve Edíciu mladých slovenských autorov. Ne-skôr začal vydávať literárny časopis Elán, ktorý vychádzal až do povojnových čias. Za bohaté literárne dielo mu bol udelený titul národného umelca. Žije v Bratislave. Aj jeho básnické začiatky sú spojené s domácim a európskym symbolizmom. Motívy smútku a depresie, ktoré boli príznačné pre Smrekovu prvotinu Odsúdený k večitej žízni, čoskoro ustúpili a ich miesto zaujali kladné životné pocity, ako o tom svedčia jeho nasledujúce zbierky Cválajúce dni, Bož-ské uzly a Iba oči. Nositeľom kladných životných hodnôt sa stala básnikovi žena. Láska k žene prehĺbila básnikovo zmyslové vnímanie skutočnosti a priviedla ho k dobrodružnému objavovaniu krás sveta a života.

Smrek už v prvej fáze svojej tvorby vytvoril aj obsiahlu, cyk-licky komponovanú skladbu Básnik a žena, ktorá sa radí medzi klenoty slovenskej ľúbostnej lyriky. Zbierkou Zrno sa zavŕšilo vitalistické obdobie Smrekovej tvorby. Básnik sa priklonil k istotám rodnej zeme, k domovu. K novému obratu v Smrekovom videní a umeleckom stvár-ňovaní skutočnosti došlo v tragických rokoch druhej svetovej vojny. Svedčia o tom jeho dve obsiahle zbierky Hostina a Studňa motivované odporom voči fašizmu a obranou ľudskosti. Po roku 1945 sa Ján Smrek opäť vrátil k subjektívnej motivácii, k básnickým reflexiám a k obja-vovaniu krás v ľudskom živote i v prírode, a to v zbierkach Obraz sveta, Struny a Nerušte moje kruhy. Smrekov verš je rytmický, plynulý, melodický. Výber zo Smrekovej lyriky vyšiel pod názvom Moje najmilšie, Noc, láska a poézia. Svoje životné skúsenosti. Ako aj náhľady na umenie a poéziu stvárnil autor v autobiografickej knižke Poézia, moja láska. Venoval sa aj veršovanej tvorbe pre deti. Ďalšie básne: Báseň o stavaní domu, Z mora do sklenice, Bacardi, Hlboko do polnoci, Všetko biele, Písané na sude…