F. Talianska literatúra
Do spoločenského diania sa zapájali umelci, ktorí chceli zbaviť umenie abstraktnosti a venovať pozornosť povojnovej skutočnosti. Na začiatku 50.rokov sa v literatúre aj vi filme, sformuloval neorealizmus. Nadviazal na realistické tradície a súčasne analyzoval sociálne problémy povojnového Talianska. Hrdinami sa stávajú jednoduchí ľudia vidieka i veľkomestských triednych štvrtí so svojimi starosťami a problémami. Spisovatelia sa stavajú kriticky k sociálnym a spoločenským nedostatkom, využívajú ľudový jazyk, jasné a nekomplikované vyjadrovanie. Neorealizmus preslávila najmä kinematografia.
K známym predstaviteľom patrí Vasco Pratolini: Príbehy chudobných milencov (fašistická diktatúra), román Metello. Ďalším je básnik, prozaik, režisér a publicista Pier Paolo Pasolini: poézia Denníky, próza Pasáci, román Búrlivý život (psychická a sociálna situácia mládeže rímskeho predmestia.

Najpopulárnejším povojnovým talianskym spisovateľom bol prozaik a dramatik Alberto Moravia. Debutoval románom Ľahostajní, ktorý je kritikou života meštiackej spoločnosti počas vlády fašistov v Taliansku. Chcel pravdivo zachytiť skutočnosť a ľudské charaktery, čo sa mu darilo nielen v poviedkach: Rímske poviedky, Nové rímske poviedky, ale najmä v románoch. Roku 1947 vydal román Rimanka, dielo hlbokého psychologického dosahu- vernosť rímskemu prostrediu. Najväčší ohlas získal román Vrchárka. Črty existencializmu má román Nuda z prostredia rímskych boháčov. Divadelnými hrami, napr. Beatrice Cenci a Život je hra nedosiahol Moravia taký úspech ako prózou, v ktorej spája realitu života s psychickým ponorom do vnútra hrdinov.

G. Anglická literatúra
U mladej generácie sa prejavoval hnev, nihilistická kritika., ktorou bezmocne bili do všetkého z čoho mali strach. Literárni kritici dali tejto skupine názov „rozhnevaní mladí muži“.
Vznikol pravdepodobne podľa názvu drámy Johna Osborna Obzri sa v hneve, ktorá odráža pocity povojnovej generácie. Dráma je krutou výpoveďou o neschopnosti mladej generácie hľadať životnú perspektívu. Vzbura mladých je živelná, bezmocná v hneve proti zaužívaným konvenciám a životnému štýlu.
Podobný námet spracoval John Wain v románe Ponáhľaj sa dolu. V 70. Rokoch Wain upúšťa od ostrého nihilizmu, čo sa prejavilo v románe Zima v horách. Román autentickosťou prostredia a ostrou sociálnou kritikou pripomína neorealistickú prózu.

Najpopulárnejším z tejto skupiny sa stal John Braine. V románe Miesto hore vytvoril typ mladého bezohľadného karieristu, ktorý po návrate z vojny chce získať spoločenské uplatnenie. Voľným pokračovaním príbehu je román Život hore. Autor vykresľuje charakter mladého muža, jeho vnútorné rozpory medzi cťou, ľudskosťou, láskou a kariérou.
Ďalším bol publicista a prozaik George Orwell. Je autorom vynikajúcich reportáží a esejí, napr. Poprava obesením, Spodina a vyvrheli Paríža a Londýna. Vydal knihu Hold Katalánsku, v ktorej spracoval vlastné vojnové zážitky. Svetovú drámu mu priniesol alegorický román Zvieracia farma. V utopickom románe Tisícdeväťstoosemdesiatštyri vyjadril svoje obavy pred totalitnými tendenciami vývoja modernej spoločnosti.

H. Ruská literatúra
Tragédia 2.sv.vojny bola pre ruské i neruské národy taká veľká, že i niekoľko rokov po nej sa spisovatelia vracali k tejto tematike. Vtedy bol povolený len smer socialistický realizmus, preto mnohé diela tých čias vyznievajú schematicky.
Boris Pasternak publikoval filozofické verše v 20.a 30.rokoch. pomocou metafor, kontrastov a paradoxov vyjadril myšlienku jednoty človeka a prírody. Búrku protestov a následné prenasledovanie vyvolal román Doktor Živago. Kritika mu vyčítala protisovietske tendencie a odmietli mu ho vydať. Pasternaka vylúčili zo Zväzu sovietskych spisovateľov, a keď mu r.1958 Kráľovská akadémia vied v Štokholme udelila Nobelovu cenu, bol nútený ju odmietnuť. Prevzal ju až r.1989 jeho syn.
Medzi významných súčasných spisovateľov patrí Alexander Solženicyn. Už prvou novelou Jeden deň Ivana Denisoviča získal svetové uznanie. Podstata novely spočíva v absolútnej negácii vonkajšieho dramatizmu a ideologickej analýzy. R.1963 vydal Solženicyn poviedky Príbeh na stanici Krečetovka, Matrionina chalupa, Vo vyššom záujme. V roku 1973 vyšlo vo Francúzsku dielo Súostrovie Gulag. Solženicyna zbavili štátneho občianstva a bol vypovedaný zo Sovietskeho zväzu. Odišiel aj s rodinou do USA, kde napísal diela Rakovina a Červené koleso.
Ďalej Valentin Rasputin: novela Ži a pamätaj, Lúčenie s Maťorou, Požiar. Čigniz Ajtmatov: novela Džamila, Biela loď, Strakatý pes bežiaci na brehu mora, román Deň dlhší ako ľudský vek, Popravisko. + poézia

Tézy k maturitnej téme Hlavné prúdy a smery vo vývine svetovej literatúry po roku 1945:

a.Charakterizujte hlavné prúdy a smery vo vývine svetovej literatúry.
b.Charakterizujte tvorbu najvýznamnejších autorov.
c.Výklad ako slohový postup a slohový útvar.

Výklad, kompozícia výkladu
Najbežnejším útvarom výkladového slohového postupu je učebnicový (didaktický) výklad. Prevažuje v ňom trojčlenné delenie na úvod, jadro a záver, pričom vlastné vysvetlenie sa nachádza v jadre výkladu. Vo výklade sa zväčša prestupuje výkladový slohový postup s opisným postupom, uvádzajú sa argumenty, dôkazy a príklady.

Pri vysvetľovaní sa používajú základné postupy logického myslenia, ako sú indukcia, dedukcia, argumentácia, analýza (rozbor, rozklad) a syntéza (zhrnutie), ale aj analógia, komparácia (porovnávanie), konkretizácia (znázornenie), exemplifikácia (doloženie na príkladoch), aplikácia (použitie, prenesenie poznatkov), generalizácia (zovšeobecnenie) a i.
Indukcia je logická myšlienková činnosť, ktorou sa z jednotlivých konkrétnych príkladov vyvodzuje záver.
Dedukcia je opačný postup ako indukcia. Zo zovšeobecnenia sa odvodzujú jednotlivé príklady. V logike sa dedukcia vymedzuje tzv. sylogizmom (logickou schémou úsudku), ktorý sa skladá z dvoch premís (predpokladov, výrokov) a zo záveru.

Útvary výkladového slohového postupu
Výkladový slohový postup sa vyskytuje najmä v písomných útvaroch náučného štýlu, ako sú výklad, štúdia, dizertácia, referát, recenzia, úvaha, esej. Spomedzi týchto útvarov možno vyčleniť úvahu a esej ako hybridy náučného a umeleckého, prípadne publicistického štýlu so subjektívnym hodnotiacim prístupom autora k téme. Tento prístup je zreteľný aj v recenzii, náučnej kritike, úvodníku a v komentári.