Po zlapaní sa Jánošík väzniteľov pýta, koľko rokov oni zdierajú ľud, keď jeho idú súdiť za sedem rokov zboja. Hrdo odmieta si vykúpiť slobodu zlatom zo svojich bájnych pokladov.
,,... teraz ma zjedzte, keď ste si ma upiekli!“
III. spev- postava Jánošíka je pasívna. Jánošík je vo väzení, prichádza k nemu v podobe dievčiny duša ľudu a nežným prostonárodným tónom ľudovej balady sa s ním lúči ako milá s milým:
,,Či to anjel poslaný s palmami pokoja?
Či prišla, mŕtvy ľud môj, k nemu duša tvoja?
Janíčko, Janíčko, ty moje srdiečko -
ohlás sa, kdeže si, nesiem ti perečko!
Nesiem ti perečko v svojej pravej rúčke:
jaj, beda, prebeda, už sme na rozlúčke!
Jedna cesta hore, druhá cesta dole:
I púšťa dnu okienkom kvietky ľaliové,
i načúva schýlená, čo jej milý povie.
A sotva sa tie kvety v čiernej tme stratili,
už hlas známy zastená z hĺbky tej mohyly:
,,Zbohom!'' - A deva ,,Zbohom!'' vzdychne jak ozvena
a ako kvet podťatý padá na kolená.“

IV. spev- je stavaný na kontraste skutočnosti a sna. Jánošík vo väzení sníva krásny sen voľnosti a slobody, spomína na svoj život a prichádza k nemu diabol, ktorý mu pripomína blížiacu sa smrť:
,,On spí - mladý syn Tatier, zbičovaný zlostne;
tu skovaný v okovoch, ale voľný vo sne.
Oj, spi, duša mladuška, spi pekný dlhý sen -
keď v skutku nie, svoj život skonč trebás vo sne len
Spí opretý na kláte, odetý zo zlata,
ale na ňom nadzemská ligoce sa šata.
Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari,
rúčky, nôžky krvavé - a úsmev na tvári.“

V. spev- precitá a uvedomuje si svoje položenie. V monológu sa Jánošík pýta, kto viacej zbíjal, či on, alebo jeho kati. On chodil po zboji preto, aby ,,zabudol o ťažkej nevoli“, aby rozrážal putá ostatných, aby bránil pravdu a trestal pyšných vrahov. Odsúdili ho na smrť, ale raz príde spravodlivosť a odplata:

,,No príde i prísť musí ten bohatier Boží,
čo zákon pošliapaný na oltár vyloží;
no príde i prísť musí ten veľký deň súdu –
a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu!“

VI. spev- Jánošíka vedú k šibenici. Stojí tu ako jeho duchovný vodca – cíti sa zodpovedný za osud ľudu. Neprihovára sa len ku kňazovi, ale hovorí k širšej pospolitosti. Kňaz ho vyzve k modlitbe, ale Jánošík káže modliť sa za úbohý poddaný ľud.

,,Modlime sa!'' kňaz vraví. Za koho? ,,Za teba!''
Nie, otče, ja už idem, za mňa sa netreba -
a tam? Boh dobrý, verím, milostive súdi;
za ľud, za ľud nešťastný, za to chorô dieťa,
žeby abo ožilo, abo šlo zo sveta!-
Pozri ho, jak omdlieva na nevoľnom loži,
pozri na tú tvár vpadnutú – či to obraz Boží?!“

VII. spev- v deň popravy smúti nebo i zem ako matka nad rakvou svojho syna. Kráľovná víl spevom volá Jánošíka, ktorý už stojí pod šibenicou. Naposledy mu mysľou prebiehajú obrazy jeho mladosti, slobodného života, lúči sa pohľadom s krajinou a v mysli prechádza známymi miestami (návrat k ,,tradičnej“ romantickej podobe hrdinu). Jeho ústami sa Botto vyznáva z lásky k rodnej zemi. Táto časť je jednou z najkrajších opisov Slovenska v slovenskej literatúre:
,,Kraju môj, bájny kraju i spevu i sily,
kde košelečky tkajú bohatierom víly,
spevcov zlaté rusalky z nadzemských vôd poja,
oj, kde máš v svete páru, ty krásna vlasť moja!“

VIII. spev- predstavuje Slovensko po Jánošíkovej smrti. Všade je smutno ako v zakliatej krajine. Nevidieť ani znaku, že by prišiel nový život. Ľud si o Jánošíkovi rozpráva povesti, v ktorých sa stáva symbolom slobody a boja proti krivde. V tomto obraze Botto aktualizuje súčasnú bezútešnosť a bezradnosť slovenského života po neúspešnej revolúcii. No ľud verí, že Jánošík neumrel.
,,Hmlisté, pošmúrne nebo nad Tatrou, Dunajom.
Tak je dáko otupno tým slovenským krajom,
jak zakliatou krajinou. Zem jak by dusená,
sťa žena pri pôrode; len stená a stená
a plod vydať nemôže. Už vŕšky skopneli,
utopili Morenu o Smrtnej nedeli,
roznosili už deti prvšie jarné púčky,
už dávno zakukali po hájoch kukučky –
a jara nechyrovať...“

IX. spev- v alegorickom obraze Jánošíkovej svadby s kráľovnou víl v jej svete Botto ukazuje budúce víťazstvo oslobodenej krajiny a ľudu: ,,Svet zlý padne na kolená – a náš národ vstane hore!“
,,Zakukala kukučka z zeleného bučka,
sedem ráz zakukala – sedem rôčkov dala.
Janíčko, Janko náš, biele už líčka máš,
jasné už očká máš, zlaté vlásky máš;
sedem rôčkov míňa, pôjdeme na sobáš.“

Význam Bottovho diela
Roľnícky syn Ján Botto najplnšie z našich básnikov precítil ľudovú tradíciu o Jánošíkovi. V jej duchu stvoril o Jánošíkovi najkrajší spev v našej literatúre. Smrť Jánošíkova sa stala nielen obľúbeným a čítaným dielom, ale aj živým podnetom pre iné umelecké diela, romány, divadelné hry, opery a výtvarné práce. Na jednotlivé časti skladali hudbu Ján Levoslav Bella, Alexander Moyzes a z Čechov Vít. Novák.