Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik tvorivo transformovali názory J. G. Herdera o Slovanoch vo svojom diele Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit. Stalo sa tak v Kollárovej „dvojkázni“ o dobrých vlastnostiach národa slovanského, v jednotlivých sonetoch Slávy dcery i v teoretických prácach. Šafárik rozvíjal Herderove myšlienky najmä v Dejinách slovanskej reči a literatúry vo všetkých nárečiach.
Hollý kontrastom bohatstva a „dobrých vlastností“ svojho národa zvyšuje jeho kvality a charakter. Tú istú myšlienku o prednosti duchovného bohatstva vyslovil Ján Kollár v básni Vlastenec, v ktorej odmieta bohatstvo získané koloniálnymi výpravami do Peru, Mexika. Boj Slovanov je iného charakteru. Myšlienku mierového života a práce opakuje Hollý aj ako mravný príkaz, keď sa Slovania majú pohnúť zo svojej pravlasti Indie, aby si založili novú vlasť.
Ján Hollý napojením na tieto myšlienky posilňoval ideový obsah slovenského národného obrodenia.
Rovnako blízko stoja Kollárova báseň Slavjan a Hollého báseň Pohled na Slovákov. Hollý rovnako ako Kollár urobil obhliadku rozsiahleho územia slovanstva a jeho národov s príslušnými charakteristikami. Obidvaja básnici uvádzajú územia, na ktoré prenikli Slovania v minulosti. Hollého „pohľad“ je podrobnejší, všíma si jednotlivé časti a najmä Rusko, ktoré si v tejto básni vysoko uctil. Obidve básne vyznievajú v nezničiteľnosť slovanstva.
Na Hollého dielo kriticky reagoval Karol Kuzmány. Keď Karol Kuzmány začal vydávať Hronku (1836), venoval ju „Pěvci Slávy dcery“, no na stránke pred týmto venovaním je motto (mierne pozmenené) z eposu Jána Hollého:
„Ešče Slováci žijú, a budú žiť vždicki ze Slávú;
Bár i po dňes hrozní vždi čiňá jím Súseďi Náťisk.“
Pod mottom uviedol meno autora iba Hollý a pridal k nemu jeho profesionálne zaradenie: „Arcib. Ostrihomsk. kňaz. Kuzmány v tom čase bol prívržencom jazykovej hodnoty českej a slovenskej literatúry, odmietal slovenčiace pokusy i bernolákovčinu. No k Hollému zaujal i napriek tomu kladný postoj. V úvodnej stati „Místo předmluvy – tato domluva“ napísal: Já sám, ač ne s velikou chtí, čítam předce spisy p. Hollého, jedine pro výbornost ducha, který v nich vlaje; ale znám muže, a to, ktrerým sluší čest a díka!, kteří raděj španělsky psané knihy, než knihy psané Bernoláčtinou čítati chtějí, a předce silně věřím, žeby tiže mužové p. Hollého Svatopluka a jeho Cyrillo-Methodiadu, kdyby to československy psáno bylo, z paměti se naučili.“ To znamená, že Kuzmány si vážil Hollého dielo (vtedy ešte neukončené) i napriek tomu, že odmietol jeho jazyk.
Aj keď nasledujúca generácia nemohla a ani nechcela ísť cestou Jána Hollého, mala k jeho dielu veľmi vážny vzťah. Bolo to najmä pre Hollého živý kontakt s dejinami národa a spoločenskú i umeleckú aktivitu jeho lyriky, v ktorej sa stretával na spoločnej ceste s lyrikou Jána Kollára.
Dielo Jána Hollého má vo vývine slovenskej literatúry, najmä poézie, v literatúre národného obrodenia svoje pevné miesto zásluhou svojich ideových a umeleckých hodnôt. Nadviazal na dielo A. Bernoláka a jeho druhov, dokázal, že bernolákovský jazyk je vhodným nástrojom pre umelecky náročnú poéziu, vypracoval si pevné estetické princípy klasicizmu a reagoval na dielo Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika, inšpiroval sa nimi, čím sa včleňoval do celku literatúry národného obrodenia a pôsobil tak, že posilnil veľmi vážne rozhodnutie Ľ. Štúra a jeho stúpencov v otázke spisovného jazyka a národného uvedomenia.
