Zámerom state je bližšie charakterizovať dielo a pôsobenie Jána Hollého v čase národného obrodenia, v čase formovania sa slovenského národa. Čím je Ján Hollý ako básnik a čo ho charakterizuje? K odpovedi sa dostaneme tým, že budeme sledovať blízkosť i odlišnosť Jána Hollého vo vzťahu k jeho básnickým druhom, najmä k J. Kollárovi a P. J. Šafárikovi.
Ján Hollý bol od Jána Kollára starší o osem rokov, od Pavla Jozefa Šafárika o desať rokov. Ján Hollý vlastnú knižne vydanú tvorbu otvoril prekladmi z výberu antickej poézie Rozličné básňe hrďinské, elegiacké a lirické (1824) a Vergíliovho eposu Eneida (1827). Pôvodná tvorba Jána Hollého sa akoby v skrytosti začínala pred obidvoma básnikmi, no jej prvý knižný produkt vychádza až roku 1820. Je to óda na Alexandra Rudnaya. Váhou, ktorou sa mohol Hollý vyrovnať, prípadne byť dôstojným partnerom obidvoch menovaných básnikov, sa stal až eposom Svatopluk (Trnava, 1833). Ján Hollý najprv prekladal z antickej poézie, aby si overil nielen svoje možnosti, ale aj možnosti svojho spisovného jazyka, ba pripravil sa na túto tvorbu aj teoreticky, lebo si vypracoval vlastný prozodický systém.
Aj Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik si vytvárali vzťah k antickej literatúre, no každý iným spôsobom, Šafárik aj prekladom Aristofanovej hry Oblaky publikovanej až roku 1830 v Časopise Českého Musea. Pozornosť obidvoch sa viazala na predovšetkým na českú básnickú tvorbu, pretože svoju tvorbu považovali aj za jej súčasť, hoci boli slovenskými spisovateľmi. To patrilo k špecifickým vlastnostiam autorov, píšucich v tzv. bibličtine. Podiel na prechode k slovenčine cez „reformovanú“ češtinu je iste aj dielom váhy Jána Hollého. Cesta k slovenčine nešla cez „slovenský spisovný jazyk“, ale cez Hollého k voľbe strednej slovenčiny. Aj preto bolo Štúrovi v rozhodujúcich rokoch bojov o slovenčinu dielo Jána Hollého a jeho osobnosť veľkou oporou.
Ján Hollý považoval svoj jazyk za „čistú slovenčinu“ a nesúhlasil v liste Jurajovi Palkovičovi zo 7. 7. 1827 s názorom P. J. Šafárika, ktorý za pravú slovenčinu považuje len tú, „která v Liptove, Turci, Orave, v Tekovskej, v Gemerskej v običaji je...“ Nesúhlasil tiež s pomenovaním svojho spisovného jazyka za nárečie „moravsko-slovácké“.
Ján Hollý a Ján Kollár, t.j. tábor biblickej češtiny, nestáli proti sebe. Že ich stroho neoddeľovali rozličné formy spisovného jazyka a ani odlišná konfesionálna príslušnosť, ich neviedla k nepriateľstvu. Ján Kollár nikdy a nikde neprotestoval proti bernolákovskej slovenčine takým spôsobom ako proti kodifikácii strednej slovenčiny za spisovný jazyk.
Obidvaja básnici, Ján Hollý a Ján Kollár, majú črty spoločné i črty, ktoré ich oddeľujú. Ján Kollár bol lyrikom a zostal ním aj vtedy, keď svoju cyklickú skladbu Slávy dcera, najmä jej „úplné“ vydanie (1832) pospájal nitkami epiky, a to najmä pre zachytenie priestoru objektov a jednotlivých častí Slávy dcery. Ján Hollý prešiel k lyrike po tvrdej a disciplinovanej školy epiky. Obidvaja básnici sa pozreli aj do svojho osobného života. Ján Kollár v čase zápasov o prozódiu privolil aj na časomieru aj na prozódiu prízvučnú. Ján Hollý bol v otázkach práce so slovom, s predmetom tvorby nekompromisný, neustupoval v presadzovaní princípov, ktoré uznával. Ján Hollý v óde „Na Ondreja Rišáka“ sa o sebe ako o básnikovi vyslovil:
Sem, čo chcem. Buď král zvereních starosťi
Poddaních ríďim, pohodlí a ščastí
Krajni rozmáham; svoju zlím a čnostním
Odmenu dávam.
Túžba byť slovanským básnikom a nielen slovenským pevcom spájala Kollára s Hollým. Ján Hollý proti hmotným statkom postavil svoju tvorbu, „nové pesňe“, aby
... slávneho si tak nedobíval ména památku
Stálú u pozdních aj vnukov.
K tomu sa pridružila vôľa byť básnikom, „zakáď len postojí Balkán, i zakáď slovenskí nezhiňe národ“.
Súvis medzi Jánom Hollým a bernolákovcami predstavuje predovšetkým jazyk básnického diela. Ján Hollý dovŕšil bernolákovské hnutie, a tým ho aj prehodnotil, no nemožno ho vydeliť z bernolákovského hnutia, v ktorom sa vyškolil na klasicistického i klasického básnika. Nesporne slovanská orientácia Jána Hollého súvisí so slovanskou orientáciou Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika. Idea humanity rozpracovaná Kollárom vošla do myšlienkového obsahu diela Jána Hollého.
Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik tvorivo transformovali názory J. G. Herdera o Slovanoch vo svojom diele Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit. Stalo sa tak v Kollárovej „dvojkázni“ o dobrých vlastnostiach národa slovanského, v jednotlivých sonetoch Slávy dcery i v teoretických prácach. Šafárik rozvíjal Herderove myšlienky najmä v Dejinách slovanskej reči a literatúry vo všetkých nárečiach.
Hollý kontrastom bohatstva a „dobrých vlastností“ svojho národa zvyšuje jeho kvality a charakter. Tú istú myšlienku o prednosti duchovného bohatstva vyslovil Ján Kollár v básni Vlastenec, v ktorej odmieta bohatstvo získané koloniálnymi výpravami do Peru, Mexika. Boj Slovanov je iného charakteru. Myšlienku mierového života a práce opakuje Hollý aj ako mravný príkaz, keď sa Slovania majú pohnúť zo svojej pravlasti Indie, aby si založili novú vlasť.
Ján Hollý napojením na tieto myšlienky posilňoval ideový obsah slovenského národného obrodenia.
Rovnako blízko stoja Kollárova báseň Slavjan a Hollého báseň Pohled na Slovákov. Hollý rovnako ako Kollár urobil obhliadku rozsiahleho územia slovanstva a jeho národov s príslušnými charakteristikami. Obidvaja básnici uvádzajú územia, na ktoré prenikli Slovania v minulosti. Hollého „pohľad“ je podrobnejší, všíma si jednotlivé časti a najmä Rusko, ktoré si v tejto básni vysoko uctil. Obidve básne vyznievajú v nezničiteľnosť slovanstva.
Na Hollého dielo kriticky reagoval Karol Kuzmány. Keď Karol Kuzmány začal vydávať Hronku (1836), venoval ju „Pěvci Slávy dcery“, no na stránke pred týmto venovaním je motto (mierne pozmenené) z eposu Jána Hollého:
„Ešče Slováci žijú, a budú žiť vždicki ze Slávú;
Bár i po dňes hrozní vždi čiňá jím Súseďi Náťisk.“
Pod mottom uviedol meno autora iba Hollý a pridal k nemu jeho profesionálne zaradenie: „Arcib. Ostrihomsk. kňaz. Kuzmány v tom čase bol prívržencom jazykovej hodnoty českej a slovenskej literatúry, odmietal slovenčiace pokusy i bernolákovčinu. No k Hollému zaujal i napriek tomu kladný postoj. V úvodnej stati „Místo předmluvy – tato domluva“ napísal: Já sám, ač ne s velikou chtí, čítam předce spisy p. Hollého, jedine pro výbornost ducha, který v nich vlaje; ale znám muže, a to, ktrerým sluší čest a díka!, kteří raděj španělsky psané knihy, než knihy psané Bernoláčtinou čítati chtějí, a předce silně věřím, žeby tiže mužové p. Hollého Svatopluka a jeho Cyrillo-Methodiadu, kdyby to československy psáno bylo, z paměti se naučili.“ To znamená, že Kuzmány si vážil Hollého dielo (vtedy ešte neukončené) i napriek tomu, že odmietol jeho jazyk.
Aj keď nasledujúca generácia nemohla a ani nechcela ísť cestou Jána Hollého, mala k jeho dielu veľmi vážny vzťah. Bolo to najmä pre Hollého živý kontakt s dejinami národa a spoločenskú i umeleckú aktivitu jeho lyriky, v ktorej sa stretával na spoločnej ceste s lyrikou Jána Kollára.
Dielo Jána Hollého má vo vývine slovenskej literatúry, najmä poézie, v literatúre národného obrodenia svoje pevné miesto zásluhou svojich ideových a umeleckých hodnôt. Nadviazal na dielo A. Bernoláka a jeho druhov, dokázal, že bernolákovský jazyk je vhodným nástrojom pre umelecky náročnú poéziu, vypracoval si pevné estetické princípy klasicizmu a reagoval na dielo Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika, inšpiroval sa nimi, čím sa včleňoval do celku literatúry národného obrodenia a pôsobil tak, že posilnil veľmi vážne rozhodnutie Ľ. Štúra a jeho stúpencov v otázke spisovného jazyka a národného uvedomenia.
