Zámerom state je bližšie charakterizovať dielo a pôsobenie Jána Hollého v čase národného obrodenia, v čase formovania sa slovenského národa. Čím je Ján Hollý ako básnik a čo ho charakterizuje? K odpovedi sa dostaneme tým, že budeme sledovať blízkosť i odlišnosť Jána Hollého vo vzťahu k jeho básnickým druhom, najmä k J. Kollárovi a P. J. Šafárikovi.
Ján Hollý bol od Jána Kollára starší o osem rokov, od Pavla Jozefa Šafárika o desať rokov. Ján Hollý vlastnú knižne vydanú tvorbu otvoril prekladmi z výberu antickej poézie Rozličné básňe hrďinské, elegiacké a lirické (1824) a Vergíliovho eposu Eneida (1827). Pôvodná tvorba Jána Hollého sa akoby v skrytosti začínala pred obidvoma básnikmi, no jej prvý knižný produkt vychádza až roku 1820. Je to óda na Alexandra Rudnaya. Váhou, ktorou sa mohol Hollý vyrovnať, prípadne byť dôstojným partnerom obidvoch menovaných básnikov, sa stal až eposom Svatopluk (Trnava, 1833). Ján Hollý najprv prekladal z antickej poézie, aby si overil nielen svoje možnosti, ale aj možnosti svojho spisovného jazyka, ba pripravil sa na túto tvorbu aj teoreticky, lebo si vypracoval vlastný prozodický systém.
Aj Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik si vytvárali vzťah k antickej literatúre, no každý iným spôsobom, Šafárik aj prekladom Aristofanovej hry Oblaky publikovanej až roku 1830 v Časopise Českého Musea. Pozornosť obidvoch sa viazala na predovšetkým na českú básnickú tvorbu, pretože svoju tvorbu považovali aj za jej súčasť, hoci boli slovenskými spisovateľmi. To patrilo k špecifickým vlastnostiam autorov, píšucich v tzv. bibličtine. Podiel na prechode k slovenčine cez „reformovanú“ češtinu je iste aj dielom váhy Jána Hollého. Cesta k slovenčine nešla cez „slovenský spisovný jazyk“, ale cez Hollého k voľbe strednej slovenčiny. Aj preto bolo Štúrovi v rozhodujúcich rokoch bojov o slovenčinu dielo Jána Hollého a jeho osobnosť veľkou oporou.
Ján Hollý považoval svoj jazyk za „čistú slovenčinu“ a nesúhlasil v liste Jurajovi Palkovičovi zo 7. 7. 1827 s názorom P. J. Šafárika, ktorý za pravú slovenčinu považuje len tú, „která v Liptove, Turci, Orave, v Tekovskej, v Gemerskej v običaji je...“ Nesúhlasil tiež s pomenovaním svojho spisovného jazyka za nárečie „moravsko-slovácké“.
Ján Hollý a Ján Kollár, t.j. tábor biblickej češtiny, nestáli proti sebe. Že ich stroho neoddeľovali rozličné formy spisovného jazyka a ani odlišná konfesionálna príslušnosť, ich neviedla k nepriateľstvu. Ján Kollár nikdy a nikde neprotestoval proti bernolákovskej slovenčine takým spôsobom ako proti kodifikácii strednej slovenčiny za spisovný jazyk.
Obidvaja básnici, Ján Hollý a Ján Kollár, majú črty spoločné i črty, ktoré ich oddeľujú. Ján Kollár bol lyrikom a zostal ním aj vtedy, keď svoju cyklickú skladbu Slávy dcera, najmä jej „úplné“ vydanie (1832) pospájal nitkami epiky, a to najmä pre zachytenie priestoru objektov a jednotlivých častí Slávy dcery. Ján Hollý prešiel k lyrike po tvrdej a disciplinovanej školy epiky. Obidvaja básnici sa pozreli aj do svojho osobného života. Ján Kollár v čase zápasov o prozódiu privolil aj na časomieru aj na prozódiu prízvučnú. Ján Hollý bol v otázkach práce so slovom, s predmetom tvorby nekompromisný, neustupoval v presadzovaní princípov, ktoré uznával. Ján Hollý v óde „Na Ondreja Rišáka“ sa o sebe ako o básnikovi vyslovil:
Sem, čo chcem. Buď král zvereních starosťi
Poddaních ríďim, pohodlí a ščastí
Krajni rozmáham; svoju zlím a čnostním
Odmenu dávam.
Túžba byť slovanským básnikom a nielen slovenským pevcom spájala Kollára s Hollým. Ján Hollý proti hmotným statkom postavil svoju tvorbu, „nové pesňe“, aby
... slávneho si tak nedobíval ména památku
Stálú u pozdních aj vnukov.
K tomu sa pridružila vôľa byť básnikom, „zakáď len postojí Balkán, i zakáď slovenskí nezhiňe národ“.
