Literárne žánre

Morfologické a obsahové hľadisko pri vytváraní žánrového povedomia. Pri definícii literárnych druhov abstrahujeme nielen od autorov, smerov a často i od doby vzniku diel, ale je tu i snaha pre zovšeobecnenie presahujúce rámec národných literatúr. Tak hovoríme o poviedke vôbec (t.j. antickej, stredovekej i modernej), o tragédii vôbec, atď. Tým sa dostáva do popredia morfologické hľadisko. V skutočnosti však morfologické hľadisko nie je pri vzniku žánrového povedomia jediné, ale navzájom je podmienené obsahovým hľadiskom, s ktorým je tesne spojené a nedajú sa navzájom izolovať. Obsahová stránka je primárna a práve ona podmieňuje tvarové (morfologické) zvláštnosti.

Z genetického hľadiska nový žáner vzniká preto, že si ho „vytvoril“ nový obsah, nejde teda o „samopohyb formy“. Hneď ako sa však žáner ustáli, môže byť v niektorých prípadoch sám určujúci pre vzťah k látke. Zo synchronického hľadiska nepochybne existujú vedľa seba v určitej dobe rôzne žánre, medzi ktorými je určité napätie i hierarchia, vzťah nadradenosti a podradenosti.

Verš a próza ako dve hlavné výrazové formy umeleckej literatúry

Próza a verš (reč neviazaná a reč viazaná) sú dve základné výrazové prostriedky slovesných prejavov. Podstata „viazanej“ reči je v členení jazykového prejavu na svojrázne celky zvané verše. Zvláštna povaha týchto celkov musí byť však nejako objektívne vyznačená a k tomu slúži grafika (každý verš sa píše na zvláštny riadok). Medzi rýmotvorné prvky, ktoré doprevádzajú členenie jazykového veršovaného prejavu na verše, patria veršové (prozodické) systémy. Medzi najdôležitejšie patria:

VERŠ SYLABICKÝ, VERŠ TÓNICKÝ, VERŠ SYLABOTONICKÝ a VERŠ ČASOMERNÝ. Náuka zaoberajúca sa zvukovou stránkou jazyka z hľadiska veršovej výstavby sa nazýva prozódia. Je to tiež náuka o prízvuku. Rytmom nazývame systematické usporiadanie zvukových prvkov, ktoré sa prejavuje ako opakovanie. Pri prežívaní básnického rytmu vzniká metrický impulz.

Niektoré formálne zvláštnosti umeleckej prózy

Už na začiatku vývoja našej beletrie začali autori využívať niektoré znaky typické pre reč „viazanú“, čím sa výrazne líšila od hovorového jazyka, a to v oblasti rytmickej (vetné klauzuly) i eufonickej (rýmy). Charakteristickým je postavenie slovesa na ko-niec výpovedných celkov v obrodeneckej próze. Toto postavenie slovesa sa dá charakterizovať ako snahu o „mäkké vyznenie“ výpovede a výpovedných celkov. Autorská reč býva ostro oddelená od reči postáv, ktorá je vyznačená nielen úvodzovkami, ale aj slohovo. Polopriama reč je prostriedok umeleckého štýlu vznikajúci tým, že reči postáv nie sú uvedené ani ako citát (v úvodzovkách), ani v podobe vedľajších viet uvedených spojkou „že“, pričom sa však zachováva ich hovorový štýl. V niektorých prípadoch sa polopriama reč blíži k tzv. nevlastnej priamej reči, ktorá sa líši od normálnej priamej reči v písanom jazyku len tým, že nieje od rozprávačovho písma oddelená úvodzovkami.

Lyrizácia prózy a prozaizácia verša

Pohyb medzi veršom a prózou vyjadrujeme často slovami, že sa próza lyrizuje a na druhej strane verš prozaizuje. Prozaizácia verša sa pokúša priblížiť veršovanú skladbu v próze, a to tým, že opúšťa rým a zachováva metrum. Tiež je možné prozaizovať verš opačným spôsobom, teda stupňovaním počtu odchýliek od metra.


LITERÁRNA VEDA A NIEKTORÉ JEJ PROBLÉMY

Literárna veda ako veda spoločenská

Predmet literárnej vedy

Veda o literatúre („literárna veda“) sa spravidla nezaoberá celým rozsahom slovesnej tvorby, ale obmedzuje sa len na literatúru krásnu a tým sa pridružuje k umenovedám (veda o hudbe a veda o výtvarnom umení). Problematiku odbornej literatúry skúmajú z vecného hľadiska príslušné vedy. Literárna veda patrí do oblasti spoločenských vied.

Spoločenské vedomie a jeho formy

Ústredným pojmom marxistickej náuky o poznaní je odraz. Je to proces pôsobenia objektu a subjektu, z čoho vzniká vzťah medzi štruktúrou objektu a štruktúrou subjektu. Najvyššia, výlučne ľudská forma odrazu je odraz noetický. Pri ňom pôsobí objektívna realita na zmysly a je spracovávaná myslením. Proces odrazu, ktorý vedie k relatívne správnym novým odrazom, je poznanie. Spoločenské vedomie je názov pre rôzne formy názorov určitej spoločnosti. Väčšina foriem má ideologickú funkciu, to znamená, že vyjadruje záujmy spoločenských tried. Vedy rozdeľujeme na dve základné vedecké oblasti: vedy prírodné a spoločenské vedy (alebo humanitné). Jednou z nich je aj veda o literatúre.