Členenie literárnej vedy

Veda o literatúre má časť všeobecnú (teória literatúry a metodológie) a časť zvláštnu (literárna história a literárna kritika). Teória literatúry sa zaoberá skúmaním podstaty umeleckej literatúry, štruktúrou literárneho diela a literárneho procesu. Metodológia literárneho diela sa zaoberá metódou rozboru umeleckého diela, metódami literárnej histórie a literárnej kritiky. Literárna história skúma vývoj konkrétnej literatúry alebo vývoj vyššej celistvosti utvorenej z niekoľkých literatúr. V literárnej kritike ide o hod-notenie diel umeleckej literatúry a o posudzovanie odbornej literatúry a prameňov.

Okrem triedenia vied na prírodné a humanitné, existuje triedenie vied na vedy teoretické (pracujú hlavne s myšlienkovými konštrukciami) a vedy experimentálne (pracujú s hmotným materiálom, ale i tieto majú svoju teoretickú časť, ako napr. teoretická fyzika).

Vzťah literárnej histórie a literárnej kritiky

Stále rozrastanie ľudského poznania nutne vedie ku špecializácii, ktorá sa prejavuje vznikom nových vedných odvetví. Nielenže sa tu vytvárajú ďalšie špecializácie (štylistika, metrika, špecializovanie na jednotlivé obdobia v literárnej histórii), ale dochádza ak k rozpadávaniu literárnovednej práce, ktorá sa tým atomizuje. Preto je nutné neustále vyvíjať úsilie o sceľovanie jednotlivých vetiev literárnej vedy, teda o ich integrovanie.

Literárna kritika ani poetika sa nedajú robiť bez znalosti literárnej histórie. Ak má byť kritika vedou, nesmie sa izolovať od literárnej histórie a od teórie literatúry, špeciálne od poetiky. Vedeckosť kritiky je daná tým, že kritik vie svoj súd odôvodniť , tzn., že nebude operovať s frázami (často siláckymi), ale že bude uvádzať pre svoj výklad diela argumenty zakladajúce sa na znalosti literárnej vedy.

Pri vedeckom skúmaní literárneho dedičstva a neustálom odhaľovaní, čo je z neho ešte schopné dnešku dať, môže literárna kritika najviac historikovi pomôcť. Je to odhaľovanie živej tradície. Len vtedy, ak plne pochopíme dnešok, môžeme odhaľovať tie zložky, ktoré k nemu v minulosti pripravili cestu. Dnešok je posledné vývojové štádium historického procesu, a preto nie je možné vývoj pochopiť bez znalosti dneška.

Literárny vývoj a jeho periodizácia

Literárny vývoj nie je možné opísať len formou radenia titulov kníh alebo statí v časovom priebehu. Predstupňom literárnej histórie je knihopis. Knihopisecká práca je pre literárnu históriu podklad, a bez spoľahlivej bibliografie by literárna história ne-bola možná. Bibliograf zaznamenáva literárnu produkciu a triedi ju do tematických skupín, pričom každú prácu stručne charakterizuje, aby umožnil orientáciu v bibliografickom materiále. Pri synchronickom hľadisku ide o zachytenie literárneho života v určitej ohraničenej vývojovej fáze a potom hierarchii jednotlivých diel podľa ich hodnoty. Pri diachronickom hľadisku ide o to, aby sa odlíšili zjavy, ktoré pôsobili na ďalší vývoj, od zjavov, ktoré síce odrazili situáciu svojej doby, ale s ňou odumreli. Stanovením priebehu vývojovej vlny a hlavne ich „uzlových bodu“ je základom pre rozčlenenie literárneho vývoja na obdobia (periódy). Tomuto členeniu hovoríme pe-riodizácia.

Priebeh a ráz dialógu medzi autormi a publikom vytvára literárna kultúra. Je výsledkom vzájomného pôsobenia publika a spisovateľov a výsledkom dlhého vývoja, na ktorom sa podieľa celá národná pospolitosť a celý rozsah slovesnej tvorby. Niektoré otázky poetiky Rozbor (analýza) je pochod, pri ktorom rozkladáme nejakú vec na ľubovolné časti. To nám umožňuje oddeliť nepodstatné zložky od podstatných. Rozbor musí byť východiskom každej literárnovednej práce. Popri tom má rozbor umeleckého diela aj poslanie praktické. Vedecký rozbor umeleckého literárneho diela má poznávaciu úlohu. Tým dostáva dvojakú funkciu: chce naučiť čitateľa rozumieť dielu a kultúrne čítať a zároveň chce slúžiť literárnej kritike a literárnej histórii. Každá činnosť, ktorú človek vykonáva, je podporovaná znalosťou teórie, a to platí i pre spisovateľskú činnosť.

Štúdium formy literárneho diela a formalizmus

Pri výklade a rozbore literárneho diela je hlavným zmyslom pochopenie diela. Dielo rozoberáme preto, aby sme mohli lepšie pochopiť jeho zmysel. Formalizmus sa objavuje vtedy, keď umelecké dielo hodnotíme len podľa stvárnenia látky, teda podľa toho, „ako je spravené“, a nechávame stranou, čo nám oznamuje, resp. pokladáme to za nepodstatné. Formalistický kritik vychádza z predpokladu, že hlavná hodnota literárneho diela spočíva v tom, že jeho autor zvládol formálne problémy, v ktorých vidí hlavný znak „literárnosti“.