Normatívnosť poetiky

Termín poetika sa tiež používa metonymicky pre súbor formálnych prostriedkov určitého žánru, pričom hovoríme o „poetike románu“. Nemyslíme tým náuku o tvare románu, ale samotné tvarové zvláštnosti románu. Opisná poetika sa obracia ku skúmaniu výsledku nedávnej minulosti, ktorá však vytvorila dnešok, čiže literárnu súčasnosť. Tiež konštatuje, akú úlohu určitá umelecká štruktúra zohrala a určuje akú mala objektívnu hodnotu. Normatívna poetika chce ovplyvniť estetický vzťah spoločnosti k umeleckému literárnemu dielu. Snaží sa stanoviť pre tvorbu určité pravidlá, formuluje teda určité postuláty, a tým chce pôsobiť na umelecký život. Poetiku možno rozdeliť na: VŠEOBECNÚ, HISTORICKÚ A NORMATÍVNU.


ODBORNÉ ŠTÚDIUM LITERATÚRY

Obsah a rozsah poznatkov

Z toho, že každý z nás vie čítať, vôbec nevyplýva, že každý literatúre skutočne rozumie a vie vlastným čítaním vnútorne obohatiť. V štúdiu literatúry nejde len o mechanické zhromažďovanie izolovaných poznatkov. Takisto nie je ani zďaleka samoúčelné, ale ústi do praxe.

O významných autoroch je potrebné poznať v prvej rade hlavné udalosti ich života. Nejde však o údaje o tom, kde sa autor narodil, kde študoval, aké mal povolanie. Dôležité sú údaje, ktoré môžu osvetliť spisovateľovo dielo. Významné pre literárne dielo môže byť aj to, s kým sa autor stýkal a čo čítal. Niekedy treba vedieť časové rozpätie, v ktorom autor publikoval, a časové súradnice v súvislosti s jeho vrstovníkmi a príslušnosť k spisovateľským družinám.

Sekundárnou literatúrou sa myslí literatúra o literatúre, napr. práce venované nejakému spisovateľovi alebo niektorým problémom (napr. romantizmu, socialistickému rea-lizmu atď.). Bibliografií je niekoľko typov. Generálna bibliografia zhrňuje práce o slovenskej literatúre vydané v desaťročí uvedené v titule. Špeciálna bibliografia zhrňuje buď práce napísané jedným autorom, alebo práce zaoberajúce sa niektorým prob-lémom alebo tvorcom. Iným typom je kolektívna bibliografia.
Pri každom diele je potrebné poznať hlavne žáner a v súvislosti s ním i jeho rozsah, čiže či je titulom označená jednotlivá báseň alebo celá zbierka, poviedka zaradená do rozsiahlejšieho súboru, celý súbor, román alebo cyklus románov. Rovnako dôležité je pre charakteristiku diela potrebné poznať jeho tému, výrazové prostriedky atď.

Čítanie ako základ znalosti literatúry

Ak má čítanie splniť svoj účel, je nutné, aby sme sa naučili čítať kultúrne. To znamená, čítať pomaly, podľa určitého zamerania. Kultúrne čítanie je aktívny vzťah k literatúre po tej stránke, že čitateľ má vypestovanú schopnosť samostatne oceniť ideové a formálne kvality čítanej knihy. Hlavným predpokladom odborného čítania krásnej literatúry je schopnosť čitateľa nielen sa orientovať v literárnej produkcii a samo-statne hodnotiť umelecké kvality literárneho diela, ale tiež schopnosť oprieť svoje súdy o teoretické znalosti. Ide o znalosti literárnej teórie, literárnej histórie a literárnej kritiky. Spôsobov ako priblížiť spisovateľa čitateľom je niekoľko. Sú to napr. literárne múzeá, literárne archívy, literárne výstavy a iné.

Aby nám čítanie krásneho písomníctva dalo čo najviac je dôležité robiť si poznámky, výpisky, plán čítania, voľba edície atď.
Teória edičnej práce bola v posledných rokoch prepracovaná v disciplíne zvanej textológia, ktorá vychádza zo skúseností textovej kritiky, uplatňovanej pôvodne pri editovaní biblie a antických klasikov. Výsledkom interpretácie literárneho diela je výklad, ktorý sa ukladá do vysvetliviek. Jej obsahom je jednak filologické vysvetlenie slovníkových a tvaroslovných zvláštností, jednak vecný výklad rôznych narážok. Filologická kritika v užšom slova zmysle hodnotí najskôr pramene, t.j. určuje text najbližší originálu a vzájomný vzťah zachovaných rukopisov. Výsledky filologickej kritiky sú uložené v tzv. kritickom aparáte.

Niekoľko rád pre samostatné štúdium

Dôležité je nepreberať poznatky z druhej ruky, ale treba siahať po prameňoch. Citovať musíme vždy z originálu a nie z druhej ruky, a musíme uviesť presne prameň.

Za definitívny text sa obyčajne považuje posledné vydanie vydané za života autora, pretože sa v ňom definitívne uskutočnil autorov umelecký zámer. Tomuto textu sa ho-vorí text z poslednej ruky. V praxi sa môže rozchádzať troje hľadisko: HĽADISKO AUTORA (zásadne dôležitý je text poslednej ruky, t.j. text, ktorý on sám pokladá za definitívnu verziu, ČITATEĽSKÉ HĽADISKO (dôležitý je text v podobe umelecky najlepší) a LITERÁRNE HĽADISKO (kľúčový význam má text najstarší, na ktorom sa ukazuje, ako sa v básnikovom diele odrazila určitá historická situácia, a na druhej strane sú dôležité ďalšie zmeny, ktoré autor v textu urobil, pretože dosvedčujú autorov vývoj.