Josef Hrabák - Poetika

LITERATÚRA A SLOVESNÉ UMENIE

Základné pojmy

Písomníctvo - literatúra - slovesnosť

Medzi jazykové prejavy, ktoré slúžia pre okamžitú niečo oznámiť, patrí napríklad bežný rozhovor. Ale sú aj také jazykové prejavy, ktoré sú fixované (ustálené). Sú to napr. rôzne zápisy (zmluvy), správy, odborné a vedecké diela, básnické poviedky a pod. Hovoríme im texty.

Súbor textov sa nazýva literatúra, čo znamená texty fixované písmom. V historickom vývoji sú dlhé obdobia, kde síce neexistovali písané alebo vytlačené texty, ale existovali tam slovesné útvary tradované ústne, ako piesne, povesti atď. Súboru týchto textov hovoríme ústna slovesnosť. Súboru textov, ktoré boli zložené s vedomím, že budú udržované v povedomí prostredníctvom písma, hovoríme na odlíšenie od ústnej slovesnosti písomníctvo. Zvláštne postavenie a poslanie v oblasti slovesnej kultúry má tzv. rečnícka próza. Vníma sa počúvaním tak ako diela ústnej slovesnosti, ale na rozdiel od nej sa obyčajne neudržuje v povedomí ústnym podaním. Veľmi často sa však dodatočne fixuje písmom. Spoločným názvom textov fixovaných písmom a textov udržovaných v povedomí ústnou tradíciou je termín slovesnosť, ktorú delíme na ÚSTNU a PÍSOMNÍCTVO.

Do oblasti národnej literatúry zahŕňame len texty písané národným jazykom a do svetovej literatúry zahŕňame diela rôznych národných literatúr, ktoré sa pre svoj kultúrny význam stali majetkom celého kultúrneho ľudstva. Je potrebné rozlišovať krásnu a vecnú literatúru. Krásna literatúra obsahuje umelecké a zábavné texty a vecná literatúra obsahuje ostatné texty. Delí sa na ODBORNÚ a ADMINISTRATÍVNU. Akýsi prechod medzi administratívnym písomníctvom a krásnou literatúrou tvorí PUBLICISTIKA.

Literatúra pre mládež bola dlho z vážnej literatúry vylučovaná. Pre presné terminologické vymedzenie treba rozlišovať čítanie pre mládež a literatúru pre mládež. Do čítania pre mládež patrí všetko, čo mládež číta, teda diela zložené pôvodne pre dospelých. Je to teda pojem nadradený pojmu „literatúra pre mládež.“


Hlavné rysy slovesného umenia; literatúra a život

Dnes sa umelecký text normálne rozširuje prostredníctvom tichého čítania a za tým účelom sa slovesné dielo fixuje písmom. Hovoríme obyčajne o slovesnom umení ako o umení literárnom. Autor sa snaží vyjadriť poznanie života prostredníctvom umeleckých obrazov. Spôsob umeleckého zovšeobecnenia nazývame typizáciou. Je to schopnosť vyjadrovať prostredníctvom jednotlivých objektov alebo postáv všeobecné vzťahy a charakterové rysy. V posledných 10 až 15 rokoch sa dostáva do popredia záujmu literárnej vedy problematika umeleckého diela ako znaku, ktorý sa dnes definuje ako „zmyslovo vnímateľný predmet, operáciu alebo udalosť, ukazujúcu, označujúcu, reprezentujúcu iný predmet, inú operáciu, udalosť, subjektívny útvar apod.“ Charlese Sanderse Peirce rozdelil znak do troch skupín podľa vzťahu medzi označujúcim a označovaným: IKONA (funguje na zákl. faktickej podobnosti medzi označujúcim a označovaným), INDEX (funguje na základe skutočnej, prežívanej súvislosti medzi označujúcim a označovaným), SYMBOL (funguje na základe konvenčne stanovenej naučenej súvislosti medzi označujúcim a označovaným, ktorá je daná v podobe pravidla).


Literatúra a národná vzdelanosť

Literatúra nám sprostredkováva poznanie vzdelanosti celého sveta a umožňuje zvyšovanie kultúrnej úrovne sebavzdelávania. Krásna literatúra sa plným právom oceňuje ako najvýznamnejší prejav národnej vzdelanosti. Má veľký význam pre vzájomné porozumenie medzi národmi a pre mierové spolunažívanie, pretože nám umožňuje poznávať i život mimo našej vlasti.


Ideologický základ literatúry

Obsah je to komplex (súbor) všetkých informácií, ktoré dielo podáva; sú to informácie vecné, ideologické a estetické. Preto sa obsah rozdeľuje na VECNÝ (dej a reálie) a IDEOVÝ (autorove hodnotenie). V súvislosti s obsahom literárneho diela súvisia aj pojmy téma a námet. Téma je hlavná myšlienka, ktorá spojuje v celok všetky obsahové prvky diela. Znamená dejový a ideový základ diela. Sám „vecný“ obsah, odpreparovaný od ideového hodnotenia, nazývame námet.

Spôsob, akým sú informácie v diele spojené v celok, a hlavne v poradí, v akom sú podávané čitateľovi, nazývame kompozícia. Pretože je literárne dielo spojené základnou myšlienkou, bolo by správnejšie hovoriť o tematickej výstavbe. Najmenšou stavebnou jednotkou, s ktorou pri rozbore literárneho diela pracujeme, je motív. Je to najmenší celok podávajúci vecnú informáciu o situácii. Pri rozbore epiky treba robiť rozdiel medzi fabulou a sujetom. Sujet je spôsob, akým sú zoradené dejové zložky a fabula je príbeh, o ktorom sa rozpráva a čitateľ si ju zostavuje až po prečítaní diela.
Literárne žánre

Morfologické a obsahové hľadisko pri vytváraní žánrového povedomia. Pri definícii literárnych druhov abstrahujeme nielen od autorov, smerov a často i od doby vzniku diel, ale je tu i snaha pre zovšeobecnenie presahujúce rámec národných literatúr. Tak hovoríme o poviedke vôbec (t.j. antickej, stredovekej i modernej), o tragédii vôbec, atď. Tým sa dostáva do popredia morfologické hľadisko. V skutočnosti však morfologické hľadisko nie je pri vzniku žánrového povedomia jediné, ale navzájom je podmienené obsahovým hľadiskom, s ktorým je tesne spojené a nedajú sa navzájom izolovať. Obsahová stránka je primárna a práve ona podmieňuje tvarové (morfologické) zvláštnosti.

Z genetického hľadiska nový žáner vzniká preto, že si ho „vytvoril“ nový obsah, nejde teda o „samopohyb formy“. Hneď ako sa však žáner ustáli, môže byť v niektorých prípadoch sám určujúci pre vzťah k látke. Zo synchronického hľadiska nepochybne existujú vedľa seba v určitej dobe rôzne žánre, medzi ktorými je určité napätie i hierarchia, vzťah nadradenosti a podradenosti.

Verš a próza ako dve hlavné výrazové formy umeleckej literatúry

Próza a verš (reč neviazaná a reč viazaná) sú dve základné výrazové prostriedky slovesných prejavov. Podstata „viazanej“ reči je v členení jazykového prejavu na svojrázne celky zvané verše. Zvláštna povaha týchto celkov musí byť však nejako objektívne vyznačená a k tomu slúži grafika (každý verš sa píše na zvláštny riadok). Medzi rýmotvorné prvky, ktoré doprevádzajú členenie jazykového veršovaného prejavu na verše, patria veršové (prozodické) systémy. Medzi najdôležitejšie patria:

VERŠ SYLABICKÝ, VERŠ TÓNICKÝ, VERŠ SYLABOTONICKÝ a VERŠ ČASOMERNÝ. Náuka zaoberajúca sa zvukovou stránkou jazyka z hľadiska veršovej výstavby sa nazýva prozódia. Je to tiež náuka o prízvuku. Rytmom nazývame systematické usporiadanie zvukových prvkov, ktoré sa prejavuje ako opakovanie. Pri prežívaní básnického rytmu vzniká metrický impulz.

Niektoré formálne zvláštnosti umeleckej prózy

Už na začiatku vývoja našej beletrie začali autori využívať niektoré znaky typické pre reč „viazanú“, čím sa výrazne líšila od hovorového jazyka, a to v oblasti rytmickej (vetné klauzuly) i eufonickej (rýmy). Charakteristickým je postavenie slovesa na ko-niec výpovedných celkov v obrodeneckej próze. Toto postavenie slovesa sa dá charakterizovať ako snahu o „mäkké vyznenie“ výpovede a výpovedných celkov. Autorská reč býva ostro oddelená od reči postáv, ktorá je vyznačená nielen úvodzovkami, ale aj slohovo. Polopriama reč je prostriedok umeleckého štýlu vznikajúci tým, že reči postáv nie sú uvedené ani ako citát (v úvodzovkách), ani v podobe vedľajších viet uvedených spojkou „že“, pričom sa však zachováva ich hovorový štýl. V niektorých prípadoch sa polopriama reč blíži k tzv. nevlastnej priamej reči, ktorá sa líši od normálnej priamej reči v písanom jazyku len tým, že nieje od rozprávačovho písma oddelená úvodzovkami.

Lyrizácia prózy a prozaizácia verša

Pohyb medzi veršom a prózou vyjadrujeme často slovami, že sa próza lyrizuje a na druhej strane verš prozaizuje. Prozaizácia verša sa pokúša priblížiť veršovanú skladbu v próze, a to tým, že opúšťa rým a zachováva metrum. Tiež je možné prozaizovať verš opačným spôsobom, teda stupňovaním počtu odchýliek od metra.


LITERÁRNA VEDA A NIEKTORÉ JEJ PROBLÉMY

Literárna veda ako veda spoločenská

Predmet literárnej vedy

Veda o literatúre („literárna veda“) sa spravidla nezaoberá celým rozsahom slovesnej tvorby, ale obmedzuje sa len na literatúru krásnu a tým sa pridružuje k umenovedám (veda o hudbe a veda o výtvarnom umení). Problematiku odbornej literatúry skúmajú z vecného hľadiska príslušné vedy. Literárna veda patrí do oblasti spoločenských vied.

Spoločenské vedomie a jeho formy

Ústredným pojmom marxistickej náuky o poznaní je odraz. Je to proces pôsobenia objektu a subjektu, z čoho vzniká vzťah medzi štruktúrou objektu a štruktúrou subjektu. Najvyššia, výlučne ľudská forma odrazu je odraz noetický. Pri ňom pôsobí objektívna realita na zmysly a je spracovávaná myslením. Proces odrazu, ktorý vedie k relatívne správnym novým odrazom, je poznanie. Spoločenské vedomie je názov pre rôzne formy názorov určitej spoločnosti. Väčšina foriem má ideologickú funkciu, to znamená, že vyjadruje záujmy spoločenských tried. Vedy rozdeľujeme na dve základné vedecké oblasti: vedy prírodné a spoločenské vedy (alebo humanitné). Jednou z nich je aj veda o literatúre.
Členenie literárnej vedy

Veda o literatúre má časť všeobecnú (teória literatúry a metodológie) a časť zvláštnu (literárna história a literárna kritika). Teória literatúry sa zaoberá skúmaním podstaty umeleckej literatúry, štruktúrou literárneho diela a literárneho procesu. Metodológia literárneho diela sa zaoberá metódou rozboru umeleckého diela, metódami literárnej histórie a literárnej kritiky. Literárna história skúma vývoj konkrétnej literatúry alebo vývoj vyššej celistvosti utvorenej z niekoľkých literatúr. V literárnej kritike ide o hod-notenie diel umeleckej literatúry a o posudzovanie odbornej literatúry a prameňov.

Okrem triedenia vied na prírodné a humanitné, existuje triedenie vied na vedy teoretické (pracujú hlavne s myšlienkovými konštrukciami) a vedy experimentálne (pracujú s hmotným materiálom, ale i tieto majú svoju teoretickú časť, ako napr. teoretická fyzika).

Vzťah literárnej histórie a literárnej kritiky

Stále rozrastanie ľudského poznania nutne vedie ku špecializácii, ktorá sa prejavuje vznikom nových vedných odvetví. Nielenže sa tu vytvárajú ďalšie špecializácie (štylistika, metrika, špecializovanie na jednotlivé obdobia v literárnej histórii), ale dochádza ak k rozpadávaniu literárnovednej práce, ktorá sa tým atomizuje. Preto je nutné neustále vyvíjať úsilie o sceľovanie jednotlivých vetiev literárnej vedy, teda o ich integrovanie.

Literárna kritika ani poetika sa nedajú robiť bez znalosti literárnej histórie. Ak má byť kritika vedou, nesmie sa izolovať od literárnej histórie a od teórie literatúry, špeciálne od poetiky. Vedeckosť kritiky je daná tým, že kritik vie svoj súd odôvodniť , tzn., že nebude operovať s frázami (často siláckymi), ale že bude uvádzať pre svoj výklad diela argumenty zakladajúce sa na znalosti literárnej vedy.

Pri vedeckom skúmaní literárneho dedičstva a neustálom odhaľovaní, čo je z neho ešte schopné dnešku dať, môže literárna kritika najviac historikovi pomôcť. Je to odhaľovanie živej tradície. Len vtedy, ak plne pochopíme dnešok, môžeme odhaľovať tie zložky, ktoré k nemu v minulosti pripravili cestu. Dnešok je posledné vývojové štádium historického procesu, a preto nie je možné vývoj pochopiť bez znalosti dneška.

Literárny vývoj a jeho periodizácia

Literárny vývoj nie je možné opísať len formou radenia titulov kníh alebo statí v časovom priebehu. Predstupňom literárnej histórie je knihopis. Knihopisecká práca je pre literárnu históriu podklad, a bez spoľahlivej bibliografie by literárna história ne-bola možná. Bibliograf zaznamenáva literárnu produkciu a triedi ju do tematických skupín, pričom každú prácu stručne charakterizuje, aby umožnil orientáciu v bibliografickom materiále. Pri synchronickom hľadisku ide o zachytenie literárneho života v určitej ohraničenej vývojovej fáze a potom hierarchii jednotlivých diel podľa ich hodnoty. Pri diachronickom hľadisku ide o to, aby sa odlíšili zjavy, ktoré pôsobili na ďalší vývoj, od zjavov, ktoré síce odrazili situáciu svojej doby, ale s ňou odumreli. Stanovením priebehu vývojovej vlny a hlavne ich „uzlových bodu“ je základom pre rozčlenenie literárneho vývoja na obdobia (periódy). Tomuto členeniu hovoríme pe-riodizácia.

Priebeh a ráz dialógu medzi autormi a publikom vytvára literárna kultúra. Je výsledkom vzájomného pôsobenia publika a spisovateľov a výsledkom dlhého vývoja, na ktorom sa podieľa celá národná pospolitosť a celý rozsah slovesnej tvorby. Niektoré otázky poetiky Rozbor (analýza) je pochod, pri ktorom rozkladáme nejakú vec na ľubovolné časti. To nám umožňuje oddeliť nepodstatné zložky od podstatných. Rozbor musí byť východiskom každej literárnovednej práce. Popri tom má rozbor umeleckého diela aj poslanie praktické. Vedecký rozbor umeleckého literárneho diela má poznávaciu úlohu. Tým dostáva dvojakú funkciu: chce naučiť čitateľa rozumieť dielu a kultúrne čítať a zároveň chce slúžiť literárnej kritike a literárnej histórii. Každá činnosť, ktorú človek vykonáva, je podporovaná znalosťou teórie, a to platí i pre spisovateľskú činnosť.

Štúdium formy literárneho diela a formalizmus

Pri výklade a rozbore literárneho diela je hlavným zmyslom pochopenie diela. Dielo rozoberáme preto, aby sme mohli lepšie pochopiť jeho zmysel. Formalizmus sa objavuje vtedy, keď umelecké dielo hodnotíme len podľa stvárnenia látky, teda podľa toho, „ako je spravené“, a nechávame stranou, čo nám oznamuje, resp. pokladáme to za nepodstatné. Formalistický kritik vychádza z predpokladu, že hlavná hodnota literárneho diela spočíva v tom, že jeho autor zvládol formálne problémy, v ktorých vidí hlavný znak „literárnosti“.
Normatívnosť poetiky

Termín poetika sa tiež používa metonymicky pre súbor formálnych prostriedkov určitého žánru, pričom hovoríme o „poetike románu“. Nemyslíme tým náuku o tvare románu, ale samotné tvarové zvláštnosti románu. Opisná poetika sa obracia ku skúmaniu výsledku nedávnej minulosti, ktorá však vytvorila dnešok, čiže literárnu súčasnosť. Tiež konštatuje, akú úlohu určitá umelecká štruktúra zohrala a určuje akú mala objektívnu hodnotu. Normatívna poetika chce ovplyvniť estetický vzťah spoločnosti k umeleckému literárnemu dielu. Snaží sa stanoviť pre tvorbu určité pravidlá, formuluje teda určité postuláty, a tým chce pôsobiť na umelecký život. Poetiku možno rozdeliť na: VŠEOBECNÚ, HISTORICKÚ A NORMATÍVNU.


ODBORNÉ ŠTÚDIUM LITERATÚRY

Obsah a rozsah poznatkov

Z toho, že každý z nás vie čítať, vôbec nevyplýva, že každý literatúre skutočne rozumie a vie vlastným čítaním vnútorne obohatiť. V štúdiu literatúry nejde len o mechanické zhromažďovanie izolovaných poznatkov. Takisto nie je ani zďaleka samoúčelné, ale ústi do praxe.

O významných autoroch je potrebné poznať v prvej rade hlavné udalosti ich života. Nejde však o údaje o tom, kde sa autor narodil, kde študoval, aké mal povolanie. Dôležité sú údaje, ktoré môžu osvetliť spisovateľovo dielo. Významné pre literárne dielo môže byť aj to, s kým sa autor stýkal a čo čítal. Niekedy treba vedieť časové rozpätie, v ktorom autor publikoval, a časové súradnice v súvislosti s jeho vrstovníkmi a príslušnosť k spisovateľským družinám.

Sekundárnou literatúrou sa myslí literatúra o literatúre, napr. práce venované nejakému spisovateľovi alebo niektorým problémom (napr. romantizmu, socialistickému rea-lizmu atď.). Bibliografií je niekoľko typov. Generálna bibliografia zhrňuje práce o slovenskej literatúre vydané v desaťročí uvedené v titule. Špeciálna bibliografia zhrňuje buď práce napísané jedným autorom, alebo práce zaoberajúce sa niektorým prob-lémom alebo tvorcom. Iným typom je kolektívna bibliografia.
Pri každom diele je potrebné poznať hlavne žáner a v súvislosti s ním i jeho rozsah, čiže či je titulom označená jednotlivá báseň alebo celá zbierka, poviedka zaradená do rozsiahlejšieho súboru, celý súbor, román alebo cyklus románov. Rovnako dôležité je pre charakteristiku diela potrebné poznať jeho tému, výrazové prostriedky atď.

Čítanie ako základ znalosti literatúry

Ak má čítanie splniť svoj účel, je nutné, aby sme sa naučili čítať kultúrne. To znamená, čítať pomaly, podľa určitého zamerania. Kultúrne čítanie je aktívny vzťah k literatúre po tej stránke, že čitateľ má vypestovanú schopnosť samostatne oceniť ideové a formálne kvality čítanej knihy. Hlavným predpokladom odborného čítania krásnej literatúry je schopnosť čitateľa nielen sa orientovať v literárnej produkcii a samo-statne hodnotiť umelecké kvality literárneho diela, ale tiež schopnosť oprieť svoje súdy o teoretické znalosti. Ide o znalosti literárnej teórie, literárnej histórie a literárnej kritiky. Spôsobov ako priblížiť spisovateľa čitateľom je niekoľko. Sú to napr. literárne múzeá, literárne archívy, literárne výstavy a iné.

Aby nám čítanie krásneho písomníctva dalo čo najviac je dôležité robiť si poznámky, výpisky, plán čítania, voľba edície atď.
Teória edičnej práce bola v posledných rokoch prepracovaná v disciplíne zvanej textológia, ktorá vychádza zo skúseností textovej kritiky, uplatňovanej pôvodne pri editovaní biblie a antických klasikov. Výsledkom interpretácie literárneho diela je výklad, ktorý sa ukladá do vysvetliviek. Jej obsahom je jednak filologické vysvetlenie slovníkových a tvaroslovných zvláštností, jednak vecný výklad rôznych narážok. Filologická kritika v užšom slova zmysle hodnotí najskôr pramene, t.j. určuje text najbližší originálu a vzájomný vzťah zachovaných rukopisov. Výsledky filologickej kritiky sú uložené v tzv. kritickom aparáte.

Niekoľko rád pre samostatné štúdium

Dôležité je nepreberať poznatky z druhej ruky, ale treba siahať po prameňoch. Citovať musíme vždy z originálu a nie z druhej ruky, a musíme uviesť presne prameň.

Za definitívny text sa obyčajne považuje posledné vydanie vydané za života autora, pretože sa v ňom definitívne uskutočnil autorov umelecký zámer. Tomuto textu sa ho-vorí text z poslednej ruky. V praxi sa môže rozchádzať troje hľadisko: HĽADISKO AUTORA (zásadne dôležitý je text poslednej ruky, t.j. text, ktorý on sám pokladá za definitívnu verziu, ČITATEĽSKÉ HĽADISKO (dôležitý je text v podobe umelecky najlepší) a LITERÁRNE HĽADISKO (kľúčový význam má text najstarší, na ktorom sa ukazuje, ako sa v básnikovom diele odrazila určitá historická situácia, a na druhej strane sú dôležité ďalšie zmeny, ktoré autor v textu urobil, pretože dosvedčujú autorov vývoj.