(Bola to veršovaná dráma Olejkář aneb Pobloudění člověka. Nevyšla však v tejto úprave, ale až v Nitre 1846 po slovensky a prózou. Pri tom presunul dej z doby Břetislava do doby Matúša Čáka a prostredie české na slovenské. Olejkár v prvej redakcii zostane dokladom literárnych pokusov, ktorými sa mladí štúrovci pokúšali orientovať k historizmu českému) . . . Orientáciou ,,k historizmu českému“ začínal svoju verejnú prozaickú činnosť i Ján Kalinčiak povesťou Bozkovci. Tento námet prešiel v štúrovskej literatúre ešte jednou metamorfózou: roku 1848 ho Leopold Abaffy spracoval sprostredkovane cez Kalinčiaka ako drámu. Takéto rôzne žánrové spracovanie (ale nezriedka i variácie v tom istom žánri) najmä historických námetov bolo v slovenskej romantickej literatúre časté (zvlášť v poézii). Na jednej strane svedčí to o literárnom, formovom hľadaní, na druhej strane však viac o ustrnutí na istých dobových témach, ktoré sa umeleckým spracovaním potom vlastne už len ilustrovali.

Na základe zachovanej správy o Hurbanovej Trúchlohre – prvom variante Olejkára – nedá sa presne porovnávať rôznosť koncepcie. Ale už sám fakt, že presunul dej ,,z doby Břetislava do doby Matiaša“ čosi hovorí nielen o ideových a politických motívoch (takáto motivácia iste bola prvoradá), ale aj o literárnych a ,,formálnych“. Predovšetkým, že ,,historizmus“ vo väčšej časti štúrovskej prózy je len vonkajšou, objektivizovanou podobou aktuálnych zámerov a problémov. Lenže práve Hurbanov Olejkár – a to, čo vieme o jeho genéze – ukazuje, že historizmus nebol stavebne kompozičným základom slovenskej romantickej prózy, že sa len naštepoval na iné, a to nielen dejové, ale aj ideové kompozičné a štýlové zložky, ktoré tvorili podstatu tejto prózy ako literárno-umeleckého a nielen ideového faktu (hoci aj súčasníci aj literárni historici práve Hurbanovu prózu brali často iba v tomto jej jednom – nie však jedinom – rozmere). Pri Kalinčiakovi sa ako základ a východisko ideovo-umeleckej koncepcie ukázal jeho romantický subjektivizmus, konflikt medzi osobným a nadosobným, medzi citom a povinnosťou, ktorý sa ,,objektivizuje“ prostriedkami dobovej romantickej prózy, ktoré nielen preberá, ale dôsledne ich aj transformuje. U Hurbana sme základ jeho ideovo-umeleckej koncepcie našli v harmonickom stotožnení sa so štúrovským ideálom, s nadosobnými požiadavkami.

Olejkár to potvrdzuje. Ani v tejto poviedke nie je historizmus podstatou, je len naštepený na konvenčný základ romantickej poviedky.
Hurban sa snaží nájsť spojivá medzi historickou vrstvou a romantickým dejom. V jednotlivostiach ich spája – viac vonkajškovo ako príčinne – ale ,,historickosť“ v podstate sa mu osamostatňuje do niekoľkých kapitol, ktoré na rozdiel od dejom nabitých ,,romantických“ kapitol sú statické a reflexívne.

Pri novom spracovaní, ktoré čítame aj dnes, Hurban spracoval Olejkára ako historickú povesť, ktorá je priamo nabitá udalosťami, dejom a množstvu účinkujúcich postáv sa skoro nedostáva miesta. Dej sa odvíja a dramatizuje v troch líniách. Hlavnú by sme mohli nazvať akosi štátnopolitickou líniou: to sú snahy Matúša Čáka dostať na uhorský trón Slovana, českého kráľa Václava. Druhá línia je ľúbostná, je to láska olejkárovho pomocníka Víta k Hrabovcovej dcére Ľudmile. Tretia línia je línia vášne a pomsty: to sú všetky intrigy a nástrahy, ktoré osnúvajú trenčiansky zlatník a olejkár Hrabovec proti Matúšovi a jeho snahám. Tieto tri základné línie sa usiluje Hurban skĺbiť do jedného celku, lebo ako sám už predtým napísal, podstata epiky, epického rozprávania je práve v skĺbení týchto objektívnych, spoločenských a subjektívnych, osobných momentov. Pravda, Hurbanovi sa to celkom nepodarilo, všeličo a dosť často musí vysvetľovať i mimo vlastného dejového rámca.

Naviac takéhoto, možno povedať, ,,náhradného“ vysvetľovania je v línii, ktorú sme pomocne nazvali štátnopolitickou. V niekoľkých kapitolách (napr. vo 4., 5.a 7.) sa opisuje najmä všeobecná hospodárska a politická charakteristika časov, do ktorých dej spadá: svojvôľa šľachty, slabí králi a naproti tomu silný a cieľavedomý Matúš Čák, jeho láska k ľudu, ba i jeho slovanské cítenie. Tu sa – pre slovenskú romantickú prózu dosť príznačným spôsobom – miešajú skutočné historické fakty (Matúš sa naozaj usiloval dosadiť na uhorský trón českého kráľa Václava) s dobovou aktualizáciou, ktorá zodpovedá úsiliu a duchu štúrovcov, ale nie dobe a o osobe Matúša Čáka: horlenie za ľud, slovanské, ba aj slovenské národné povedomie a uvedomenie.

V ,,historických“ kapitolkách Olejkára sú obsiahnuté prvky aktualizácie (vzťah k ľudu, Slovanstvo, budúcnosť – keď sa Matúš rozhliada z bašty trenčianskeho hradu a takmer prorocky hovorí o týchto veciach), ale skoro nijaké prvky, ktoré by výraznejšie určovali a hýbali dej v ostatných desiatich kapitolách. Ten má svoje vlastné hybné motívy a s historickými kapitolami i postavami súvislí len v jednotlivostiach. Starý zlatník a olejkár Hrabovec osnúvajú síce svoje intrigy proti Matúšovi a jeho snahám, no v skutočnosti nevedú ich k tomu nijaké politické a spoločenské príčiny, ale predovšetkým vášeň a najmä niekoľkonásobne navrstvená osobná pomsta. Zvlášť zložito a tragicky ju vylíčil Hurban v živote nešťastného Olejkára Hrabovca, ktorého spoločenské predsudky – že si on, zeman, nesmel vziať za ženu chudobné dievča, ktoré ľúbil – pripravili o milované osoby, o ženu i o syna a zasiali do jeho života trpkosť. Tá vrcholí v závere povesti, keď Hrabovec sa dozvie, že Ľudmila a Vít sa ľúbia ako milenci, on však musí ich lásku zmariť a povedať im pravdu, že sú brat a sestra.

Takéto rozuzlenie ľúbostného vzťahu nie je v romantickej próze zriedkavé. Lásku tu obostiera nielen rúško tajomstva a záhad, ale láska, najmä v Hurbanových prózach, je cit vysoký a svätý, ktorých spája nielen dvoch milujúcich sa ľudí navzájom, ale prebúdza v nich ešte svätejšie city lásky k národu, k nadosobným cieľom a povinnostiam. I Vít a Ľudmila sa musia rozhodnúť pre takéto vyššie spojenie v láske ,,nebeskej“, t. j. Vít sa úplne odovzdáva do služieb Matúša Čáka a Ľudmila vystaví kláštor. Možno povedať, že je to dej podľa konvenčnej, ustálenej romantickej schémy. Romantickú náladu znásobuje i prostredie a čas, do ktorého Hurban dej zasadil: hneď vo vstupnej kapitole je to tmavá búrlivá noc dokonca na prelome storočí, nocou cválajú tajomní jazdci, pošmúrne tajomný je i zlatníkov byť a jeho alchymistická dielňa, a nie inak je to aj s Hrabovcovým domom hlboko v horách a podobne.

V jednotlivých postupoch sa Hurban pridržiava dobovej schémy. Prirovnania sa pohybujú v ustálených obrazoch: ,,a razom vyletela ako poľakaná srnka . . .“, ,,Vyletím z tých hôr jako orol okrídlený z hniezda svojho . . .“ a i.
Ako v celej slovenskej romantickej próze, tak aj v Olejkárovi sú isté ,,realistické“ prvky, jednotlivosti, ktoré vyplynuli z pozorovania života, z dobrého odpočúvania a zaznamenávania ľudovej hovorovej reči a prísloví. V Olejkárovi sú také ,,realistické“ hneď v úvode scény medzi sluhom Ďurom a slúžkou Ilenou. Vidno to najmä na reči týchto scén a postáv, kde sú prispôsobené ľudové zvraty i príslovia (napr. ,,Ilena sa obracala medzi rečou ako pipíška . . .“, alebo ,, . . . ak pred kotolnými vecami sa ľakáš ako diabol svätenej vody . . .“ a pod.). Takýchto prirovnaní a zvratov je niekoľko i v ostatnom texte, niekedy v autorskej reči, častejšie v reči postáv, vždy však v súvislosti s opisovaním ľudových vrstiev. Záujem o ľudové rozprávanie, o ľudovú hovorovú reč, príslovia a porekadlá bol totiž organickou súčasťou štúrovskej romantickej literatúry.

Prechádzka po považskom svete
Chronologicky druhý Hurbanov cestopis, v ktorom autor podáva svoje dojmy a postrehy nielen o považskom kraji a jeho obyvateľoch, ale aj širšie o spoločenských a kultúrnych problémoch. Na cestu do Súľova sa Hurban vydal 16.augusta 1943 z hlbockej fary cez Prietrž, Bukovec, Myjavu, Kostolné, Bzince, Beckov, Malé Stankovce, Uhrovec, Vtáčnik, Valaskú Belú, Zliechov, Čičmany, Fačkovskú dolinu, Fačkov, Rajec. Záver cestopisných ,,obrázkov“ má aj vedeckú hodnotu: sú v ňom argumenty, prečo sa štúrovci pred mesiacom (v júli 1843 v Hlbokom rozhodli povýšiť reč národa na spisovný jazyk.
Po prvý raz sa tu konkrétne naznačili prostriedky (jednotný spisovný jazyk silne ľudového a hovorového zafarbenia) a cieľ novej literatúry (vzbudiť vôľu k organizovanému národnému životu v tesnom spojení s ľudom).

Cestopisný fejtón Prechádzka po považskom svete vyšiel v druhom ročníku Nitry. Prechádzka po považskom svete obsahuje skutočné ,,obrazy“ života na Slovensku. Sú to obrazy radostné a veľkolepé tam, kde ich centrom je slovenská príroda a ,,duch Slovenska“ odrážajúci sa na tejto prírode i v ľudových piesňach. Sú to i obrazy smutné tam, kde sa hovorí biede ľudu, o namáhavom a predsa bezvýslednom a zlom hospodárení, o alkoholizme a podobne. Reálnosť týchto obrazov je nad všetky pochyby. Nie to však ,,realizmus“ v zmysle umeleckej a literárnej metódy. Celá koncepcia je tá istá ako v povesti Prítomnosť a obrazy zo života tatranského. Tie isté úvahy o spojení ducha s prírodou, o kolese národov atď. sú v oboch prózach. Rozdielne sú len formulácie. V Prítomnosti a obrazoch . . . sa ,,ilustrujú“ dejom, vyslovujú sa cez postavy, majú čiastočne aj ich subjektívnu modifikáciu, ide tam o romantickú alegóriu. V cestopise ide zasa o romantickú publicistickú prózu, v ktorej sa menej ilustruje, ale samotné reflexie sa rozvádzajú názornejšie. ,,Slovom jedna niť sa pradie človečenstvom. Národy a stoletia ju len vždy zachycujú a ďalej pradú. Tá niť je zavše dlhšia a obsiahlejšia. A my sa domnievame, že po rozpadnutí sa živlov národov tých, ktoré dosiaľ krútili vretenom historickým na náš národ prejde poriadok krútenia vretenom tým. A preto všetky prekážky len pomáhať budú k tomu. Bo čo má žiť, tomu všetko slúži k životu; čo má hynúť, tomu všetko do hrobu pomáha.“ Hoci záver tejto Hurbanovej reflexie vyznieva skoro ako ľudová múdrosť, ako príslovie, predsa jeho podstatu tvorí podobná viera v určujúcu silu osudu, s akou sme sa stretli i v jeho veľkomoravských povestiach.

,,Pohostinnosť kopaničiarov som ja už viac ráz spoznal. Ale to pozannie mám, že kostolanskí sú omnoho vľúdnejší ako myjavskí...“, „Aj nábožnosť je viac u kopaničiarov kostolanských než u niektorých myjavských...“
,,Ale beda takej cirkvi, ktorá má učiteľa, čo od spolkov učených, knižnice a čítania uteká.“, ,,Je to veľké šťastie mať knihy a knižnice. Pretože ale podmienky našich učiteľov nie sú také, aby mohli mať vlastné knižnice, starajme sa spolu o to, aby aspoň dekanáty a senioráty také mali. Už je zvrchovaný čas, aby sme sa pozdvihli z kariet a od pohárikov prešli na niečo vyššie.“
,,Ale akokoľvek je čeština vybrúsená, predsa nezasahuje do nášho slovenského života. Lebo vybrúsenosť a vzdelanosť reči nenesie ešte tým istým národom vzdelanie. Tou rečou musí byť preniknutý ľud sám. On si ju musí vybrúsiť a vzdelať, keď chce, aby ho ona zas prenikala. Slováci sa museli dlho učiť sem a tam súkromne po kútoch, keď chceli sa stať účastnými tých spisov, ktoré sme im v češtine vydávali. A celá naša literatúra bola len po kútoch rozlezená. Nepísali sme pre Slovákov, ale pre Čechov.“