Jozef Miloslav Hurban: Prechádzky po považskom svete

Hurban bol revolučný bojovník proti feudalizmu, proti maďarizácii, proti biede a útlaku, bojovník za slovanskú a slovenskú myšlienku, za slovenskú literatúru, za cirkevnú nezávislosť a demokraciu, ale časom i bojovný cirkevný konzervatívec proti novým pohybom v národe i v literatúre. Cez toto bojovníctvo sa vidí byť často aj jeho literárna tvorba viac len ako prostriedok, ako nástroj boja, a nie aj ako svojbytný výraz autorovej životnej i umeleckej koncepcie. Umenie chápal výlučne len ako prostriedok niečoho, nie ako cieľ.

Z Hurbanových nepublikovaných začiatkov si zasluhuje zmienku jeho trúchlohra v troch dejstvách Olejkář aneb Pobloudění člověka, ktorú čítal na schôdzach Spoločnosti. K tomuto námetu sa znovu vrátil po ôsmich rokoch, ale Olejkára spracoval už v prozaickej podobe a uverejnil ho roku 1846 v Nitre III. Pritom dej z Čiech a z čias Břetislava premiestnil na Slovensko do Trenčína, do čias Matúša Čáka.

Hurban tu tvorí model historickej novely, v ktorom sa spájajú dejiny Slovákov a Čechov, hoci v tejto novele je už snaha podať obraz Slovenska ako samostatnej krajiny v rámci Uhorska. Hurban prenáša novodobé ideové koncepcie, súvisiace s národným obrodením, do minulosti. Jeho Olejkár má pritom svoj význam ako typ romantickej kompozície a štylizácie podobne ako román Gottšalk. Postavy, charakterovo vždy jednoznačné, sú zapletené do zložitých osídiel vášní, pričom ich osudy súvisia priamo s ideou národa. Základné idey svojich buditeľských cieľov vkladal Hurban do úst svojich hrdinov, čo potom Kalinčiak správne pokladal za umelecky nepresvedčivý postup. No Hurbanovi záležalo predovšetkým ma propagande národnej ideológie.

Prechádzka po považskom svete
Po prvý raz sa tu konkrétne naznačili prostriedky (jednotný spisovný jazyk silne ľudového a hovorového zafarbenia) a cieľ novej literatúry (vzbudiť vôľu k organizovanému národnému životu v tesnom spojení s ľudom).
Cestopisný fejtón Prechádzka po považskom svete, ktorý rovnako ako povesť Prítomnosť a obrazy zo života tatranského, vyšiel v druhom ročníku Nitry, by si oprávnenejšie ako táto povesť zaslúžil podtitul ,,prítomnosť a obrazy zo života tatranského“. Lebo kým povesť je v skutočnosti ideálnou predstavou ,,prítomnosti“, jej teoretickou koncepciou, Prechádzka po považskom svete je konfrontáciou tejto ,,teórie“ so skutočnými ,,obrazmi“ života na Slovensku. Sú to obrazy radostné a veľkolepé tam, kde ich centrom je slovenská príroda a ,,duch Slovenska“ odrážajúci sa na tejto prírode i v ľudových piesňach. Sú to i obrazy smutné tam, kde sa hovorí biede ľudu, o namáhavom a predsa bezvýslednom a zlom hospodárení, o alkoholizme a podobne. Reálnosť týchto obrazov je nad všetky pochyby. Nie to však ,,realizmus“ v zmysle umeleckej a literárnej metódy. Celá koncepcia je tá istá ako v povesti Prítomnosť a obrazy zo života tatranského. Ti isté úvahy o spojení ducha s prírodou, o kolese národov atď. sú v oboch prózach. Rozdielne sú len formulácie.

V Prítomnosti a obrazoch . . . sa ,,ilustrujú“ dejom, vyslovujú sa cez postavy, majú čiastočne aj ich subjektívnu modifikáciu, ide tam o romantickú alegóriu. V cestopise ide zasa o romantickú publicistickú prózu, v ktorej sa menej ilustruje, ale samotné reflexie sa rozvádzajú názornejšie. V povesti prítomnosť a obrazy . . . si Vladimír zapisuje do denníka pri ceste po Taliansku a Francúzsku: ,,Aj vy, mestá svetoslávne, ja som bol vo vás a ja som sa vo vás učil znať koleso osudu národov, ktoré uteká z národa na národ. A poznal som jeho beh. Ó, jeho beh uteká ta, odkiaľ som ja prišiel . . .“ Presne tú istú myšlienku formuluje autor v Prechádzke . . . takto: ,,Slovom jedna niť sa pradie človečenstvom. Národy a stoletia ju len vždy zachycujú a ďalej pradú. Tá niť je zavše dlhšia a obsiahlejšia. A my sa domnievame, že po rozpadnutí sa živlov národov tých, ktoré dosiaľ krútili vretenom historickým na náš národ prejde poriadok krútenia vretenom tým. A preto všetky prekážky len pomáhať budú k tomu. Bo čo má žiť, tomu všetko slúži k životu; čo má hynúť, tomu všetko do hrobu pomáha.“

Hoci záver tejto Hurbanovej reflexie vyznieva skoro ako ľudová múdrosť, ako príslovie, predsa jeho podstatu tvorí podobná viera v určujúcu silu osudu, s akou sme sa stretli i v jeho veľkomoravských povestiach.
Dvojaké poňatie romantizmu a romantickosti – a to nie iba v zmysle literárnej metódy, ale aj ako životnej a estetickej hodnoty – dá sa cítiť aj z niektorých Hurbanových ,,prerieknutí“ sa. Kým napríklad v Prítomnosti a obrazoch . . ., prívlastok ,,romantický“ slúžil väčšinou na vyjadrenie akéhosi ,,čierneho horizontu“, na pozadí ktorého sa exponuje čosi zdanlivo celkom opačné, ,,biele“, v Prechádzke . . . sa prívlastok ,,romantický“ objaví vo veľmi kladnom zmysle, ako synonymum istého druhu krásy: ,, . . . údolie je krásne, romantické a naši honiaci sú jeho dobrí a veselí obyvatelia.“ Je to podobné použitie prívlastku ,,romantický“, s akým sme sa stretli u Hurbana v jeho prvej knižke, v Ceste Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách (knižne, 1841).

Ba v tejto ,,realistickej“ Prechádzke . . . Hurban znovu potvrdí, že podstatu umenia vidí v symbole a nie v ,,odraze“. Reflexiu o egyptskom umení pointuje: ,, . . . Umenie ale je loď, ktorá cez oceán časnosti vedie k brehom večným ríš ducha. Čokoľvek je v umení egyptskom, všetko je symbol, všetko je hieroglyf. Nie to, čo samo je, znamenajúce, ale vždycky na iné ukazujúce . . .“ Pokračuje potom premenami tohto ,,symbolického“ umenia na

umenie klasické u Grékov, veľmi kladne hovorí o indickom panteizme a podobne. No pri všetkých premenách ostáva poňatie umenia ako ,,nie to, čo samo je znamenajúce, ale vždycky na iné ukazujúce . . .“
Treba takto objasňovať Hurbanove názory a koncepciu umenia, keď jednak ide len o parafrázu a variant Štúrových a aj všeobecnejšie štúrovských názorov a Hurbanova vlastná umelecká tvorba je určovaná viac momentmi vonkajškovými, momentmi služobnej angažovanosti a snahou vyhovieť čitateľskému vkusu? Práve pre túto stránku Hurbanovej tvorby, ktorú sme prizvukovali už na začiatku, treba teraz zdôrazniť aj jednotiaceho činiteľa jeho tvorby hlbšie a v samej podstate romantické chápanie tvorby, ktoré pretrváva v celej Hurbanovej próze, ktoré je spoločné v jej publicistickej podobe i v historických novelách.

Tak napríklad aj Olejkár. Povesť zo začiatku 14. storočia v Nitre III nebude sa javiť medzi Hurbanovými publicistickými prózami z Nitry II (Prítomnosť a obrazy . . . a Prechádzka . . .) a z Nitry IV (Korytnické poháriky a Od Silvestra do Troch kráľov) osamele, len ako pokus vyjsť v ústrety čitateľom. Svojou prvotnou genézou patrí Olejkár až do samých začiatkov Hurbanovej literárnej činnosti, do jeho ,,veľkomoravského“ obdobia. Na základe zachovanej Pamätnice Milan Pišút uvádza: ,,Na troch schôdzkach 7., 10. a 13. marca 1833 čítal Hurban svoju Trúchlohru v 3. dejstvách. Kritika mu vyčítala, že ,,zlomyslnosti některých osob žádné prekážky neklade a protož i trúchlohru zaujímavosti pozbavuje“.
 (Bola to veršovaná dráma Olejkář aneb Pobloudění člověka. Nevyšla však v tejto úprave, ale až v Nitre 1846 po slovensky a prózou. Pri tom presunul dej z doby Břetislava do doby Matúša Čáka a prostredie české na slovenské. Olejkár v prvej redakcii zostane dokladom literárnych pokusov, ktorými sa mladí štúrovci pokúšali orientovať k historizmu českému) . . . Orientáciou ,,k historizmu českému“ začínal svoju verejnú prozaickú činnosť i Ján Kalinčiak povesťou Bozkovci. Tento námet prešiel v štúrovskej literatúre ešte jednou metamorfózou: roku 1848 ho Leopold Abaffy spracoval sprostredkovane cez Kalinčiaka ako drámu. Takéto rôzne žánrové spracovanie (ale nezriedka i variácie v tom istom žánri) najmä historických námetov bolo v slovenskej romantickej literatúre časté (zvlášť v poézii). Na jednej strane svedčí to o literárnom, formovom hľadaní, na druhej strane však viac o ustrnutí na istých dobových témach, ktoré sa umeleckým spracovaním potom vlastne už len ilustrovali.

Na základe zachovanej správy o Hurbanovej Trúchlohre – prvom variante Olejkára – nedá sa presne porovnávať rôznosť koncepcie. Ale už sám fakt, že presunul dej ,,z doby Břetislava do doby Matiaša“ čosi hovorí nielen o ideových a politických motívoch (takáto motivácia iste bola prvoradá), ale aj o literárnych a ,,formálnych“. Predovšetkým, že ,,historizmus“ vo väčšej časti štúrovskej prózy je len vonkajšou, objektivizovanou podobou aktuálnych zámerov a problémov. Lenže práve Hurbanov Olejkár – a to, čo vieme o jeho genéze – ukazuje, že historizmus nebol stavebne kompozičným základom slovenskej romantickej prózy, že sa len naštepoval na iné, a to nielen dejové, ale aj ideové kompozičné a štýlové zložky, ktoré tvorili podstatu tejto prózy ako literárno-umeleckého a nielen ideového faktu (hoci aj súčasníci aj literárni historici práve Hurbanovu prózu brali často iba v tomto jej jednom – nie však jedinom – rozmere). Pri Kalinčiakovi sa ako základ a východisko ideovo-umeleckej koncepcie ukázal jeho romantický subjektivizmus, konflikt medzi osobným a nadosobným, medzi citom a povinnosťou, ktorý sa ,,objektivizuje“ prostriedkami dobovej romantickej prózy, ktoré nielen preberá, ale dôsledne ich aj transformuje. U Hurbana sme základ jeho ideovo-umeleckej koncepcie našli v harmonickom stotožnení sa so štúrovským ideálom, s nadosobnými požiadavkami.

Olejkár to potvrdzuje. Ani v tejto poviedke nie je historizmus podstatou, je len naštepený na konvenčný základ romantickej poviedky.
Hurban sa snaží nájsť spojivá medzi historickou vrstvou a romantickým dejom. V jednotlivostiach ich spája – viac vonkajškovo ako príčinne – ale ,,historickosť“ v podstate sa mu osamostatňuje do niekoľkých kapitol, ktoré na rozdiel od dejom nabitých ,,romantických“ kapitol sú statické a reflexívne.

Pri novom spracovaní, ktoré čítame aj dnes, Hurban spracoval Olejkára ako historickú povesť, ktorá je priamo nabitá udalosťami, dejom a množstvu účinkujúcich postáv sa skoro nedostáva miesta. Dej sa odvíja a dramatizuje v troch líniách. Hlavnú by sme mohli nazvať akosi štátnopolitickou líniou: to sú snahy Matúša Čáka dostať na uhorský trón Slovana, českého kráľa Václava. Druhá línia je ľúbostná, je to láska olejkárovho pomocníka Víta k Hrabovcovej dcére Ľudmile. Tretia línia je línia vášne a pomsty: to sú všetky intrigy a nástrahy, ktoré osnúvajú trenčiansky zlatník a olejkár Hrabovec proti Matúšovi a jeho snahám. Tieto tri základné línie sa usiluje Hurban skĺbiť do jedného celku, lebo ako sám už predtým napísal, podstata epiky, epického rozprávania je práve v skĺbení týchto objektívnych, spoločenských a subjektívnych, osobných momentov. Pravda, Hurbanovi sa to celkom nepodarilo, všeličo a dosť často musí vysvetľovať i mimo vlastného dejového rámca.

Naviac takéhoto, možno povedať, ,,náhradného“ vysvetľovania je v línii, ktorú sme pomocne nazvali štátnopolitickou. V niekoľkých kapitolách (napr. vo 4., 5.a 7.) sa opisuje najmä všeobecná hospodárska a politická charakteristika časov, do ktorých dej spadá: svojvôľa šľachty, slabí králi a naproti tomu silný a cieľavedomý Matúš Čák, jeho láska k ľudu, ba i jeho slovanské cítenie. Tu sa – pre slovenskú romantickú prózu dosť príznačným spôsobom – miešajú skutočné historické fakty (Matúš sa naozaj usiloval dosadiť na uhorský trón českého kráľa Václava) s dobovou aktualizáciou, ktorá zodpovedá úsiliu a duchu štúrovcov, ale nie dobe a o osobe Matúša Čáka: horlenie za ľud, slovanské, ba aj slovenské národné povedomie a uvedomenie.

V ,,historických“ kapitolkách Olejkára sú obsiahnuté prvky aktualizácie (vzťah k ľudu, Slovanstvo, budúcnosť – keď sa Matúš rozhliada z bašty trenčianskeho hradu a takmer prorocky hovorí o týchto veciach), ale skoro nijaké prvky, ktoré by výraznejšie určovali a hýbali dej v ostatných desiatich kapitolách. Ten má svoje vlastné hybné motívy a s historickými kapitolami i postavami súvislí len v jednotlivostiach. Starý zlatník a olejkár Hrabovec osnúvajú síce svoje intrigy proti Matúšovi a jeho snahám, no v skutočnosti nevedú ich k tomu nijaké politické a spoločenské príčiny, ale predovšetkým vášeň a najmä niekoľkonásobne navrstvená osobná pomsta. Zvlášť zložito a tragicky ju vylíčil Hurban v živote nešťastného Olejkára Hrabovca, ktorého spoločenské predsudky – že si on, zeman, nesmel vziať za ženu chudobné dievča, ktoré ľúbil – pripravili o milované osoby, o ženu i o syna a zasiali do jeho života trpkosť. Tá vrcholí v závere povesti, keď Hrabovec sa dozvie, že Ľudmila a Vít sa ľúbia ako milenci, on však musí ich lásku zmariť a povedať im pravdu, že sú brat a sestra.

Takéto rozuzlenie ľúbostného vzťahu nie je v romantickej próze zriedkavé. Lásku tu obostiera nielen rúško tajomstva a záhad, ale láska, najmä v Hurbanových prózach, je cit vysoký a svätý, ktorých spája nielen dvoch milujúcich sa ľudí navzájom, ale prebúdza v nich ešte svätejšie city lásky k národu, k nadosobným cieľom a povinnostiam. I Vít a Ľudmila sa musia rozhodnúť pre takéto vyššie spojenie v láske ,,nebeskej“, t. j. Vít sa úplne odovzdáva do služieb Matúša Čáka a Ľudmila vystaví kláštor. Možno povedať, že je to dej podľa konvenčnej, ustálenej romantickej schémy. Romantickú náladu znásobuje i prostredie a čas, do ktorého Hurban dej zasadil: hneď vo vstupnej kapitole je to tmavá búrlivá noc dokonca na prelome storočí, nocou cválajú tajomní jazdci, pošmúrne tajomný je i zlatníkov byť a jeho alchymistická dielňa, a nie inak je to aj s Hrabovcovým domom hlboko v horách a podobne.

V jednotlivých postupoch sa Hurban pridržiava dobovej schémy. Prirovnania sa pohybujú v ustálených obrazoch: ,,a razom vyletela ako poľakaná srnka . . .“, ,,Vyletím z tých hôr jako orol okrídlený z hniezda svojho . . .“ a i.
Ako v celej slovenskej romantickej próze, tak aj v Olejkárovi sú isté ,,realistické“ prvky, jednotlivosti, ktoré vyplynuli z pozorovania života, z dobrého odpočúvania a zaznamenávania ľudovej hovorovej reči a prísloví. V Olejkárovi sú také ,,realistické“ hneď v úvode scény medzi sluhom Ďurom a slúžkou Ilenou. Vidno to najmä na reči týchto scén a postáv, kde sú prispôsobené ľudové zvraty i príslovia (napr. ,,Ilena sa obracala medzi rečou ako pipíška . . .“, alebo ,, . . . ak pred kotolnými vecami sa ľakáš ako diabol svätenej vody . . .“ a pod.). Takýchto prirovnaní a zvratov je niekoľko i v ostatnom texte, niekedy v autorskej reči, častejšie v reči postáv, vždy však v súvislosti s opisovaním ľudových vrstiev. Záujem o ľudové rozprávanie, o ľudovú hovorovú reč, príslovia a porekadlá bol totiž organickou súčasťou štúrovskej romantickej literatúry.

Prechádzka po považskom svete
Chronologicky druhý Hurbanov cestopis, v ktorom autor podáva svoje dojmy a postrehy nielen o považskom kraji a jeho obyvateľoch, ale aj širšie o spoločenských a kultúrnych problémoch. Na cestu do Súľova sa Hurban vydal 16.augusta 1943 z hlbockej fary cez Prietrž, Bukovec, Myjavu, Kostolné, Bzince, Beckov, Malé Stankovce, Uhrovec, Vtáčnik, Valaskú Belú, Zliechov, Čičmany, Fačkovskú dolinu, Fačkov, Rajec. Záver cestopisných ,,obrázkov“ má aj vedeckú hodnotu: sú v ňom argumenty, prečo sa štúrovci pred mesiacom (v júli 1843 v Hlbokom rozhodli povýšiť reč národa na spisovný jazyk.
Po prvý raz sa tu konkrétne naznačili prostriedky (jednotný spisovný jazyk silne ľudového a hovorového zafarbenia) a cieľ novej literatúry (vzbudiť vôľu k organizovanému národnému životu v tesnom spojení s ľudom).

Cestopisný fejtón Prechádzka po považskom svete vyšiel v druhom ročníku Nitry. Prechádzka po považskom svete obsahuje skutočné ,,obrazy“ života na Slovensku. Sú to obrazy radostné a veľkolepé tam, kde ich centrom je slovenská príroda a ,,duch Slovenska“ odrážajúci sa na tejto prírode i v ľudových piesňach. Sú to i obrazy smutné tam, kde sa hovorí biede ľudu, o namáhavom a predsa bezvýslednom a zlom hospodárení, o alkoholizme a podobne. Reálnosť týchto obrazov je nad všetky pochyby. Nie to však ,,realizmus“ v zmysle umeleckej a literárnej metódy. Celá koncepcia je tá istá ako v povesti Prítomnosť a obrazy zo života tatranského. Tie isté úvahy o spojení ducha s prírodou, o kolese národov atď. sú v oboch prózach. Rozdielne sú len formulácie. V Prítomnosti a obrazoch . . . sa ,,ilustrujú“ dejom, vyslovujú sa cez postavy, majú čiastočne aj ich subjektívnu modifikáciu, ide tam o romantickú alegóriu. V cestopise ide zasa o romantickú publicistickú prózu, v ktorej sa menej ilustruje, ale samotné reflexie sa rozvádzajú názornejšie. ,,Slovom jedna niť sa pradie človečenstvom. Národy a stoletia ju len vždy zachycujú a ďalej pradú. Tá niť je zavše dlhšia a obsiahlejšia. A my sa domnievame, že po rozpadnutí sa živlov národov tých, ktoré dosiaľ krútili vretenom historickým na náš národ prejde poriadok krútenia vretenom tým. A preto všetky prekážky len pomáhať budú k tomu. Bo čo má žiť, tomu všetko slúži k životu; čo má hynúť, tomu všetko do hrobu pomáha.“ Hoci záver tejto Hurbanovej reflexie vyznieva skoro ako ľudová múdrosť, ako príslovie, predsa jeho podstatu tvorí podobná viera v určujúcu silu osudu, s akou sme sa stretli i v jeho veľkomoravských povestiach.

,,Pohostinnosť kopaničiarov som ja už viac ráz spoznal. Ale to pozannie mám, že kostolanskí sú omnoho vľúdnejší ako myjavskí...“, „Aj nábožnosť je viac u kopaničiarov kostolanských než u niektorých myjavských...“
,,Ale beda takej cirkvi, ktorá má učiteľa, čo od spolkov učených, knižnice a čítania uteká.“, ,,Je to veľké šťastie mať knihy a knižnice. Pretože ale podmienky našich učiteľov nie sú také, aby mohli mať vlastné knižnice, starajme sa spolu o to, aby aspoň dekanáty a senioráty také mali. Už je zvrchovaný čas, aby sme sa pozdvihli z kariet a od pohárikov prešli na niečo vyššie.“
,,Ale akokoľvek je čeština vybrúsená, predsa nezasahuje do nášho slovenského života. Lebo vybrúsenosť a vzdelanosť reči nenesie ešte tým istým národom vzdelanie. Tou rečou musí byť preniknutý ľud sám. On si ju musí vybrúsiť a vzdelať, keď chce, aby ho ona zas prenikala. Slováci sa museli dlho učiť sem a tam súkromne po kútoch, keď chceli sa stať účastnými tých spisov, ktoré sme im v češtine vydávali. A celá naša literatúra bola len po kútoch rozlezená. Nepísali sme pre Slovákov, ale pre Čechov.“