Hurban bol revolučný bojovník proti feudalizmu, proti maďarizácii, proti biede a útlaku, bojovník za slovanskú a slovenskú myšlienku, za slovenskú literatúru, za cirkevnú nezávislosť a demokraciu, ale časom i bojovný cirkevný konzervatívec proti novým pohybom v národe i v literatúre. Cez toto bojovníctvo sa vidí byť často aj jeho literárna tvorba viac len ako prostriedok, ako nástroj boja, a nie aj ako svojbytný výraz autorovej životnej i umeleckej koncepcie. Umenie chápal výlučne len ako prostriedok niečoho, nie ako cieľ.

Z Hurbanových nepublikovaných začiatkov si zasluhuje zmienku jeho trúchlohra v troch dejstvách Olejkář aneb Pobloudění člověka, ktorú čítal na schôdzach Spoločnosti. K tomuto námetu sa znovu vrátil po ôsmich rokoch, ale Olejkára spracoval už v prozaickej podobe a uverejnil ho roku 1846 v Nitre III. Pritom dej z Čiech a z čias Břetislava premiestnil na Slovensko do Trenčína, do čias Matúša Čáka.

Hurban tu tvorí model historickej novely, v ktorom sa spájajú dejiny Slovákov a Čechov, hoci v tejto novele je už snaha podať obraz Slovenska ako samostatnej krajiny v rámci Uhorska. Hurban prenáša novodobé ideové koncepcie, súvisiace s národným obrodením, do minulosti. Jeho Olejkár má pritom svoj význam ako typ romantickej kompozície a štylizácie podobne ako román Gottšalk. Postavy, charakterovo vždy jednoznačné, sú zapletené do zložitých osídiel vášní, pričom ich osudy súvisia priamo s ideou národa. Základné idey svojich buditeľských cieľov vkladal Hurban do úst svojich hrdinov, čo potom Kalinčiak správne pokladal za umelecky nepresvedčivý postup. No Hurbanovi záležalo predovšetkým ma propagande národnej ideológie.

Prechádzka po považskom svete
Po prvý raz sa tu konkrétne naznačili prostriedky (jednotný spisovný jazyk silne ľudového a hovorového zafarbenia) a cieľ novej literatúry (vzbudiť vôľu k organizovanému národnému životu v tesnom spojení s ľudom).
Cestopisný fejtón Prechádzka po považskom svete, ktorý rovnako ako povesť Prítomnosť a obrazy zo života tatranského, vyšiel v druhom ročníku Nitry, by si oprávnenejšie ako táto povesť zaslúžil podtitul ,,prítomnosť a obrazy zo života tatranského“. Lebo kým povesť je v skutočnosti ideálnou predstavou ,,prítomnosti“, jej teoretickou koncepciou, Prechádzka po považskom svete je konfrontáciou tejto ,,teórie“ so skutočnými ,,obrazmi“ života na Slovensku. Sú to obrazy radostné a veľkolepé tam, kde ich centrom je slovenská príroda a ,,duch Slovenska“ odrážajúci sa na tejto prírode i v ľudových piesňach. Sú to i obrazy smutné tam, kde sa hovorí biede ľudu, o namáhavom a predsa bezvýslednom a zlom hospodárení, o alkoholizme a podobne. Reálnosť týchto obrazov je nad všetky pochyby. Nie to však ,,realizmus“ v zmysle umeleckej a literárnej metódy. Celá koncepcia je tá istá ako v povesti Prítomnosť a obrazy zo života tatranského. Ti isté úvahy o spojení ducha s prírodou, o kolese národov atď. sú v oboch prózach. Rozdielne sú len formulácie.

V Prítomnosti a obrazoch . . . sa ,,ilustrujú“ dejom, vyslovujú sa cez postavy, majú čiastočne aj ich subjektívnu modifikáciu, ide tam o romantickú alegóriu. V cestopise ide zasa o romantickú publicistickú prózu, v ktorej sa menej ilustruje, ale samotné reflexie sa rozvádzajú názornejšie. V povesti prítomnosť a obrazy . . . si Vladimír zapisuje do denníka pri ceste po Taliansku a Francúzsku: ,,Aj vy, mestá svetoslávne, ja som bol vo vás a ja som sa vo vás učil znať koleso osudu národov, ktoré uteká z národa na národ. A poznal som jeho beh. Ó, jeho beh uteká ta, odkiaľ som ja prišiel . . .“ Presne tú istú myšlienku formuluje autor v Prechádzke . . . takto: ,,Slovom jedna niť sa pradie človečenstvom. Národy a stoletia ju len vždy zachycujú a ďalej pradú. Tá niť je zavše dlhšia a obsiahlejšia. A my sa domnievame, že po rozpadnutí sa živlov národov tých, ktoré dosiaľ krútili vretenom historickým na náš národ prejde poriadok krútenia vretenom tým. A preto všetky prekážky len pomáhať budú k tomu. Bo čo má žiť, tomu všetko slúži k životu; čo má hynúť, tomu všetko do hrobu pomáha.“

Hoci záver tejto Hurbanovej reflexie vyznieva skoro ako ľudová múdrosť, ako príslovie, predsa jeho podstatu tvorí podobná viera v určujúcu silu osudu, s akou sme sa stretli i v jeho veľkomoravských povestiach.
Dvojaké poňatie romantizmu a romantickosti – a to nie iba v zmysle literárnej metódy, ale aj ako životnej a estetickej hodnoty – dá sa cítiť aj z niektorých Hurbanových ,,prerieknutí“ sa. Kým napríklad v Prítomnosti a obrazoch . . ., prívlastok ,,romantický“ slúžil väčšinou na vyjadrenie akéhosi ,,čierneho horizontu“, na pozadí ktorého sa exponuje čosi zdanlivo celkom opačné, ,,biele“, v Prechádzke . . . sa prívlastok ,,romantický“ objaví vo veľmi kladnom zmysle, ako synonymum istého druhu krásy: ,, . . . údolie je krásne, romantické a naši honiaci sú jeho dobrí a veselí obyvatelia.“ Je to podobné použitie prívlastku ,,romantický“, s akým sme sa stretli u Hurbana v jeho prvej knižke, v Ceste Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách (knižne, 1841).

Ba v tejto ,,realistickej“ Prechádzke . . . Hurban znovu potvrdí, že podstatu umenia vidí v symbole a nie v ,,odraze“. Reflexiu o egyptskom umení pointuje: ,, . . . Umenie ale je loď, ktorá cez oceán časnosti vedie k brehom večným ríš ducha. Čokoľvek je v umení egyptskom, všetko je symbol, všetko je hieroglyf. Nie to, čo samo je, znamenajúce, ale vždycky na iné ukazujúce . . .“ Pokračuje potom premenami tohto ,,symbolického“ umenia na

umenie klasické u Grékov, veľmi kladne hovorí o indickom panteizme a podobne. No pri všetkých premenách ostáva poňatie umenia ako ,,nie to, čo samo je znamenajúce, ale vždycky na iné ukazujúce . . .“
Treba takto objasňovať Hurbanove názory a koncepciu umenia, keď jednak ide len o parafrázu a variant Štúrových a aj všeobecnejšie štúrovských názorov a Hurbanova vlastná umelecká tvorba je určovaná viac momentmi vonkajškovými, momentmi služobnej angažovanosti a snahou vyhovieť čitateľskému vkusu? Práve pre túto stránku Hurbanovej tvorby, ktorú sme prizvukovali už na začiatku, treba teraz zdôrazniť aj jednotiaceho činiteľa jeho tvorby hlbšie a v samej podstate romantické chápanie tvorby, ktoré pretrváva v celej Hurbanovej próze, ktoré je spoločné v jej publicistickej podobe i v historických novelách.

Tak napríklad aj Olejkár. Povesť zo začiatku 14. storočia v Nitre III nebude sa javiť medzi Hurbanovými publicistickými prózami z Nitry II (Prítomnosť a obrazy . . . a Prechádzka . . .) a z Nitry IV (Korytnické poháriky a Od Silvestra do Troch kráľov) osamele, len ako pokus vyjsť v ústrety čitateľom. Svojou prvotnou genézou patrí Olejkár až do samých začiatkov Hurbanovej literárnej činnosti, do jeho ,,veľkomoravského“ obdobia. Na základe zachovanej Pamätnice Milan Pišút uvádza: ,,Na troch schôdzkach 7., 10. a 13. marca 1833 čítal Hurban svoju Trúchlohru v 3. dejstvách. Kritika mu vyčítala, že ,,zlomyslnosti některých osob žádné prekážky neklade a protož i trúchlohru zaujímavosti pozbavuje“.