4.dejstvo
Sluhovia vyvadzaju z palaca Antigonu. Nacelnik zboru suciti s Antigonou, no hrda Antigona sa neboji. Je presvedcena o spravnosti svojho konania, viera jej dodava silu. Prichadza Kreon a vyda rozkaz, aby Antigonu zatvorili do kamennej hrobky. Antigona veri vo svoju nadej - ze po smrti bude mila otcovi i matke. Spytuje sa nebies, preco je zbozny cin trestany ako bezboznost.. No Kreon uz hovori, ze sluhovia, co ju maju odviest, budu s placom pykat za svoju lenivost, a tak sluhovia odvadzaju Antigonu. Zbor starcov porovnava vaznenu matku Diovho dietata s Antigonou. Lykurga uvaznil Dionyz za to, ze hovoril veci, ktore mali ostat nevyslovene.

5.dejstvo.
Prichadza vestec Teireisias. Kreon dal doteraz vzdy na jeho rady a preto chce vediet, co mu Teireisias prinasa. Teireisias mu vyklada znamenia - ze nedobre urobil, ked nenechal pochovat Oidipovho syna. S dobrym umyslom mu radi, prijat dobru radu, z ktorej plynie osoh. Kreon sa nazlosti a trva na zakaze. Obvini Teireisia z toho, ze len striebro pyta. Teireisias sa urazi a predpoveda mu, ze vo jeho dome zaznie narek zien i muzov. Teireisias odchadza. Nacelnik zboru Kreonovi vravi, ze vestec sa vo svojich vestbach este nemylil. Kreon sa nevie rozhodnut. Vie, ze je hrozne ustupit, no este hroznejsie je vzdorovat a na hlavu si strhnut skazu. Pyta sa nacelnika zboru, co robit. Ten mu poradi vypustit Antigonu z podzemneho vazenia a pochovat mrtveho Polyneika. Kreon posluchne a odchadza. Starci ospevuju Bakcha. Tuzia po tom, aby sa vratil.

Epilog
Prichadza Prvy posol so zlou spravou. Nacelnik zboru sa pyta, a dostava odpoved, ze zomrel Haimon. Sam sa zabil, pokladajuc svojho otca za vraha. Prichadza Eurydika. Prvy posol jej vysvetluje - sprevadzal Kreona na luku, kde lezalo telo Polyneika roztrhane psami. Vzyvali Hekatu, Hada, aby zadrzali hnev a telo poumyvali a pochovali. Potom sa ponahlali k hrobke. Uz z dialky poculi prenikavy plac. Kreon rozpoznal hlas svojho syna Haimona. Prikaze sluhom odvalit balvan z otvoru, aby sa presvedcili, ci je to naozaj Haimon alebo ci ho klamu bohovia. Po odvalni balvana zbadaju Antigonu visiacu na vlastnom zavoji a vzlykajuceho Haimona objimajuceho jej trup. Kreon ho vyzve, aby vysiel. No Haimon, plny pohrdania, vytiahne mec a vrazi si ho do hrude. kym este dychal, privinul sa rukou k Antigone. "A lezi tam i teraz, mrtvy pri mrtvej," dopovie Prvy posol. Eurydika odchadza. nacelnik zboru to poklada za cudne, no nakoniec sa zhodnu na tom, ze to asi urobila preto, aby neoplakavala syna verejne. Prvy posol vojde do palaca. Prichadza Kreon, v naruci nesie Haimonove mrtve telo. Kreon akoby precitne a priznava svoju chybu. pochopil to, no neskoro. Prichadza druhy posol so slovami: "pane moj, na teba sa tusim valia nestastia - ved jedno si nesies v naruci a druhe ta uz caka doma." Kreon sa dozveda, ze jeho zena, Eurydika, je mrtva. Prebodla sa mecom. Druhy posol hovori, ze oplakala haimona a este stihla prekliat Kreona ako vraha svojho potomstva. Zufaly Kreon prosi bohov, aby mu vzali zivot. Nacelnik zboru: "O nic nepros, lebo kazdy clovek ma svoj osud, ktoremu sa nevyhne."
tento pribeh sa konci tragicky, smrtou troch ludi. No zarocen prinasa poucenie. Ani pre takeho muza, ktory mnoho pozna, nie je hanbou este mnohemu sa priucit a nebyt tvrdohlavy. Pretoze neprimerana tvrdohlavost a vlastna pycha mozu sposobit velku tragediu.

1.dejstvo:
Kreón vychádza z paláca a prihovára sa mužom, ktorých si dal doviezť poslami, hovorí o udalostiach, ktoré postihli ich mesto. Neskôr prichádza strážca, ktorý Kreónovi oznamuje, že niekto pochoval mŕtvolu Polyneika. Kreón sa veľmi rozzúri a spočiatku podozrieva z činu strážcu.
2.dejstvo:
Strážci mŕtvolu odkryli a nechali ju pohodenú. Antigona sa opäť vracia a pochováva brata, no je prichytená. Strážca ju privádza pred Kreóna, ktorý sa jej pýta, či sa k všetkému priznáva. Ona však nič nepopiera a pevne si stojí za svojím činom, aj keď ju čaká smrť. „A že zomriem predčasne? Tým iba získam. Pretože, ak niekto žije v stálom utrpení ako ja, smrť sa mu stáva vykúpením. Vôbec neplačem nad svojím osudom. Ak by som pripustila, aby zabitý syn mojej matky ležal nepochovaný, napospas divým zvieratám, to by ma bolelo – nič iné.“
O chvíľu príde aj Isména a chce Antigonu podporiť, klame o svojej vine a je odhodlaná zomrieť, no Antigona to nedovolí.
3.dejstvo:
Prichádza Haimón, prosiaci Kreóna o milosť pre Antigonu, no neúspešne. Tvrdohlavý Kreón mu odmieta vyhovieť, za každú cenu si stojí za svojím rozhodnutím. „Mám hádam v tomto veku chodiť k nezrelému mladíkovi po rozum? Vždy lepšie ako po neprávosť! Ak som mladý, nedívaj sa na môj vek hľaď na vec!“ odpovedá Haimón. „No akú vec, mám sa hádam dívať s úctou na neposlušnosť? O úctu k mrzkej veci by som nikdy nežiadal.“

4.dejstvo:
Prichádza Antigona, ktorá už je zmierená so smrťou, lúči sa so životom. „Ó, ty hrobka, svadobná sieň moja, moje večné väzenie! Tak teda idem k svojim mŕtvym!“ Sluhovia vyvádzajú Antigonu z paláca do jaskyne – hrobky, kde má pomaly zomrieť.
5.dejstvo:
Teiresias vystríha Kreóna. Hovorí o nespravodlivosti jeho rozhodnutia a hovorí mu, že za svoj čin zaplatí mŕtvym z vlastnej krvi. Kreón sa umúdri a rozhodne sa ustúpiť. Odchádza spolu so sluhami pochovať Polyneika a oslobodiť Antigonu.
Epilóg: Prichádza prvý posol a oznamuje: „Sú mŕtvi. Príčinou ich smrti sú však živí.“ Antigona sa obesí a nešťastný Haimón si prepichne prsia mečom: „A vtedy nešťastný syn, nehnevaný na samého seba obrátil svoj meč a vrazil si ho do pŕs a kým ešte dýchal, privinul sa oťažievajúcou rukou k svojej dievčine a chrčal, chrliac gejzír krvi na jej bledú tvár. A leží tam i teraz mŕtvy pri mŕtvej.“ Všetko si vypočula aj Euridika, ktorá sa zo žiaľu taktiež zabije. O chvíľu sa o všetkom dozvedá aj Kreón: „Už šaliem od súženia. Veď hoci som to nechcel, mojou vinou mi zomrel syn môj! Aj ty moja žena.“ Náčelník zboru nakoniec dodá: „Iba rozvážny ľudia vedia byť šťastní. Nehrešte, uráža to bohov. Človeka, ktorý si mnoho o sebe myslí a používa veľké slová neminie veľký trest a konať s rozvahou sa naučí až na staré kolená.“

Sofoklova Antigona je majstrovským dielom, ktoré patrí medzi najlepšie drámy svetovej literatúry.

Sofokles v tragédii spracoval jednu z povestí o tébskom kráľovskom dvore. Dôsledne uplatnil dramatickú akciu: expozícia (zápletka), kolízia (napätie), kríza (konflikt), peripetia (prudký spád), katastrofa (nečakané tragické rozuzlenie).
Zrážka medzi mocou a mravným princípom je aj generačným konfliktom. Mladí, Antigona a Haimon, reprezentujú svedomie, rozum, hlbinný etos. Sú ochotní o svojich názoroch diskutovať, vysvetľovať a presviedčať odporcu. Kreon ako predstaviteľ starej generácie a stelesnenia krutej moci stavia svoju autoritu na bezvýhradnej poslušnosti a nemenných strnulých dogmách.

Dej tragédie nie je motivovaný zásahmi vyšších božských síl, odohráva sa výrazne na úrovni medziľudských vzťahov. Jeho vnútornú dynamiku určuje autorovo chápanie sveta ako objektívneho poriadku, ktorý si bezpodmienečne vyžaduje, aby sa zachovala jeho rovnováha. Na druhej strane ide o humanistickú heroizáciu (vyzdvihovanie výnimočnosti) postavenia človeka, ktorý musí s danou nepriazňou osudu zápasiť. Proti sebe teda stoja autorita štátnej moci a žena, azda až egoisticky sebavedome odhodlaná obetovať svoj život v mene nepísaných zákonov ľudskosti.
Antigona je jedna z najstarších Sofoklových drám. Autor v nej rieši rozpor medzi náboženskou i prirodzene ľudskou povinnosťou pochovať brata, a tak mu vzdať poslednú poctu, a medzi ľudskými príkazmi, čo pod trestom smrti zakazujú pochovať vlastizradcu. Starý mýtus o dvoch bratoch, čo sa postavili so zbraňou v ruke proti sebe, stal sa východiskom pre riešenie otázky o najzákladnejších právach. Prirodzene, aristokrat Sofokles hľadal oporu pre ich potvrdenie i zdôvodnenie v náboženstve, ako to ináč vtedy nebolo ani možné.

Zbor tébskych starcov spočiatku na Antigonu hľadel ako na šialenú, teraz však uznáva veľkosť jej činu a ospevuje rozvážnosť, ktorá jediná môže týmto katastrofám zabrániť. Osud, pred ktorým nebolo úniku, sa vyplnil. Za vinu Kreonta sihol trest. Antigona sa stala hrdinkou, vzorom pre ďalšie pokolenia, lebo za cenu obete vlastného života rozhodne bránila svoje práva. Antigona teda napokon víťazí, hoci je mŕtva, nad tvrdohlavosťou a despotizmom, znásobeným nerozvážnosťou.
Odveký konflikt medzi zákonom a svojvoľným príkazom sa vďaka dvom charakterove odlišným, ba protikladným a vyhraneným typom stal drámou o ľudskosti. Dodnes nielen presviedča, ale aj burcuje a jej námet spracúvajú v rôznych obmenách a situáciach aj novodobí autori. Tragédia o Antigone dodnes patrí k najvýznamnejším a vrcholným hrám svetového dramatického umenia pre svoj trvale platný humanistický odkaz, pre umelecké majstrovstvo.