Dielo Chvála bláznivosti je jedným z mnohých, ktoré počas svojho života napísal jeden z najprednejších humanistov 16. storočia, Erazmus Rotterdamský. K vytvoreniu tohto diela došlo počas Erazmovho pobytu u svojho priateľa Tomáša Mora a prvý krát ho vydal v roku 1511. Za pomoci personifikácie ľudskej vlastnosti- bláznivosti, dosť ironickým spôsobom kritizuje rôzne vrstvy, respektíve členov vtedajšej spoločnosti, napríklad cirkev, učencov, pápeža, kráľov alebo aj filozofov.
Cieľom Erazmovej práce, je poukázať na aspekty ľudského života kde panuje bláznivosť.

Tvrdí, že len vďaka nej sú ľudia schopní zvádať ťažké chvíľe v živote a „je jediná „věc, jež prodlužuje jinak tak prchavé mládi a oddaluje strastiplné stáří.“ (str. 22) Sila bláznivosti je v tom, že „ nijaký životní vztah by beze mne nebyl příjemný nebo stály.“(str. 28), inými slovami je schopná práve svojou iracionálnosťou , ktorú do života ľudí vnáša, mu dať iný rozmer, zmysel, aj keď z čisto rozumového pohľadu to vyzerá presne opačne až zbytočné. Jednou z myšlienok, dotýkajúcich sa problematiky lásky, je, že človek, ktorý sa m seba nenávidí, nemôže milovať niekoho druhého. Postupne sa autor dostáva až k otázke pretvárky, ktorá je opäť jednou z foriem bláznivosti. Ako dobrý príklad môžem uviesť keď sa zamýšľa nad správaním starých žien, ktoré sa snažia o naplnenie svojich túžob a to aj spôsobom ktorý by nemal odpovedať ich veku a postaveniu. Erazmus ale tento ich postoj obhajuje tým, že je lepšie „strávit život oslazený takovýmto bláznosvstím, nebo žít, jako by se chtěl oběsit, jak se říka, na nejbližším trámě.“ (str. 37) Na adresu filozofov sa v súvislosti s ich postavením vyjadruje prostredníctvom bláznivosti že „ačkoliv nevědí vúbec nic, přece prohašují, že vědí všechno.“ (str. 60) Jeho kritike sa nevyhnú ani teológovia, ktorí sa snažia do detailov vysvetliť katolícke dogmy, s väčšou presnosťou ako samotní apoštoli a pri tom veľa krát nevedia ani o čom hovoria, len využívajú mocnú zbraň slov, pojmov, a definícií.

Ostatne, Erazmovi sa nepáči ani spôsob života, ktorý vedie šľachta, králi ako aj predstavitelia cirkvi, keďže sa utiekajú k márnotratnému životu a „peči o svoje ovečky, svěřují samotnému Kristovi“ (str. 73) K lepšej podpore svojho tvrdenia argumentuje tým, že aj farba oblečenia symbolizujú najžíhavejšiu lásku k bohu a nevinnosť a hodnotu života, no napriek tomu sa predstavitelia cirkvi utiekajú k vládnutiu nad majetkom a pre jeho rozvoj sú ochotní obetovať aj krv svojich ovečiek.
Jednoznačným cieľom tohto satirického diela bolo poukázať na problémy v spoločnosti začiatkom 16. storočia, či si myslím že sa Erazmovi skutočne podarilo grandióznym spôsobom, keďže síce jednotlivé typy ľudí zosmiešnil no nikoho priamo neurazil.

Niektoré veci, na ktoré Erazmus poukázal vidieť aj v súčasnej spoločnosti, nakoľko podľa môjho názoru, situácia v cirkvi je taká, že väčšina veriacich stráca záujem o bohoslužby, nakoľko im neposkytujú dostatočné odpovedi na ich každodenné problémy a aj duchovná potrava založená na kresťanských princípoch je podávaná spôsobom, ktorému veľa veriacich nerozumie a nevie si ich vyložiť. A v určitej miere si myslím že pretrváva aj záujem predstaviteľov cirkvi o upevňovanie moci a majetkov v spoločnosti.

Jedna z myšlienok, ktorú som po prečítaní tohto diela odmietol je, že ľudská prirodzenosť je v nevedomosti, pre človeka je lepšie žiť v sebaklame a ilúziách, pretože len toto ho môže urobiť šťastným. Podľa môjho názoru je nazvať stav, kedy človek žije vo svojich ilúziách šťastím skutočne nie veľmi správne, nakoľko to nemôže byť pravé šťastie, keďže je založené na sebaklame. Pre človeka ako mysliacu a cítiacu bytosť je lepšie sa naopak, vymaniť zo svojich túžob, ilúzii a zmieriť sa s tým ako sa veci skutočne majú, pretože jedine skutočnosť môže pretrvať večne a tým pádom aj tento stav šťastia nie je ničím ohrozený. V prípade, že by pre nás bola prirodzeným stavom nevedomosť, prečo by potom ľudia boli zvedaví a plný otázok o všetkom možnom? Človek predsa podvedome a dobrovoľne nikdy nerobí nič, čo je proti jeho prirodzenosti a zvedavosť je rozhodne vlastnosťou prirodzenou.

Na záver by som chcel podotknúť, že pri prekladoch niektorých slov sa počas tých stáročí zmenil význam slov, pretože som plne presvedčený o tom, že „Kristovo opovrhováni životem“ (str. 74) neznamená to ako ho dnešný človek pochopí, ale to, že opovrhoval životom čo sa týka podľahnutia túžbam, násiliu a pudom.