PRECHODNÉ OBDOBIE: od romantizmu k začiatkom realizmu
Spoločensko-historické pomery:
Po porážke revolúcie viedenská vláda nastolila absolutistický režim, ktorý reprezentoval minister vnútra A. Bach. Úradnou rečou sa stala nemčina. Prestali vychádzať Hurbanove Slovenské pohľady a od r. 1849 vo Viedni vydávané Slovenské noviny, na návrh dôverníka pre slovenské veci na viedenskom dvore, Jána Kollára, vychádzali v staroslovienčine, čiže v slovakizovanej češtine. Preto dochádza v r. 1851 k stretnutiu štúrovcov a bývalých bernolákovcov: J. Palárika, Radlinského, M. Hattalu. Dohodli sa na reforme jazyka. Podľa Hodžových návrhov vypracoval Martin Hattala - Krátku mluvnicu slovenskú, ktorá upravila stredoslovenské nárečie podľa historických (etymologických) zásad.
Po páde Bachovho absolutizmu v r. 1859 nastáva uvoľnenie režimu. Uhorsko získalo novou ústavou z r. 1861 značnú mieru samosprávy, obnovili sa uhorské úrady, snem, úradnou rečou sa stala maďarčina. V tomto roku začali vychádzať politické noviny, Pešťbudínske vedomosti, ktoré redigoval J. Francisci. Patril k organizátorom celonárodného memorandového zhromaždenia, ktoré sa uskutočnilo v Turčianskom sv. Martine 6. a 7. júna 1861. Prítomní prijali dokument Memorandum národa slovenského a v ňom žiadali uznanie slovenského národa, slovenského jazyka a samosprávu pre slovenský národ pod názvom "Hornouhorské slovenské Okolie". Na tomto území mala úradoch, na súdoch, v školách panovať jedine slovenčina.
Zo všetkých slovenských politických požiadaviek, predostretých uhorskému snemu a panovníkovi, sa splnila len malá časť: vznikli tri slovenské gymnáziá, v Revúcej, Martine, Kláštore pod Znievom a v r. 1863 bola založená Matica slovenská, ktorá sa stala celonárodnou inštitúciou. Prejavom národnej jednoty bolo zvolenie katolíckeho biskupa Š. Moyzesa za predsedu Matice slovenskej a evanjelického superitendanta K. Kuzmányho za jej podpredsedu. Stala sa centrom vedeckej činnosti, organizovala kultúrne podujatia, vydávala časopisy, noviny, almanachy a tým sa zaslúžila o šírenie literárneho jazyka i osvety.
V r. 1867 dochádza k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu a panovník vymenoval nezávislú uhorskú vládu na čele s grófom Andrášim. Nacionálna doktrína maďarských vládnucich kruhov sa stala politickou platformou. Obyvatelia Uhorska tvoria jednotný nedeliteľný politický uhorský národ, jediným jazykom vo všetkých oblastiach života štátu bola maďarčina. V r. 1874 boli zatvorené slovenské gymnáziá a o rok neskôr Matica slovenská. Nastalo obdobie otvorenej maďarizácie. Romantizmus ustupoval realizmu.
Literárni predstavitelia
ĽUDOVÍT KUBÁNI
Mendík - poviedka
K. nerieši veľké spoločenské problémy, všíma si len tragikomické príbehy; rámcuje ju príbeh lásky a vydaj učiteľovej dcéry Sidónie a evanjelického kaplána Trnovského; ústredný konflikt už nie je romantický, ale majetkový, vzdelanostný, ľúbostný;
Valgatha - nedokončený historický román
z obdobia 15. st., keď na Slovensku bojovali Jiskrove vojská proti Huňadiho uhorským vojskám; napriek historickej téme v diele rezonuje aktuálny problém spolužitia národov Uhorska z pohľadu liberálneho; ideou diela je zbytočnosť boja, keď obom znepriateleným stranám hrozí nebezpečenstvo od Habsburgovcov, ktorých v románe zastupuje gróf Cilley; hlavnou postavou románu je rytier Valgatha, veliteľ drienčanského hradu, statočný, márnomyseľný, ziskuchtivý, lakomý, hrdý nachádzajú sa tu realistické (hodnoverný opis bojov, dobový život na hradoch, skutočné historické postavy) i romantické (láska s prekážkami, intrigy, záhady, tajné schôdzky, súboje, rozuzlenie príbehu a tajomstva) prvky
Traja sokoli - dráma
K. zachytil osudy organizátorov slovenského národného hnutia: Daxnera, Francisciho, Rimavského, Bakulinyho počas revolúcie, ktorých štatariálny súd odsúdil na smrť a neskôr omilostil
GUSTÁV KAZIMÍR ZECHENTER-LASKOMERSKÝ (1824 - 1908)
Zo Slovenska do Carihradu, Zo Slovenska do Itálie
cestopisy; opisuje vlastné dojmy; výrazná je informatívno-poznávacia zložka a humoristické podanie
Zozbierané žarty a rozmary - humoresky s autobiografickým charakterom
spracúva humorné zážitky z lekárskej praxe, anekdotické príhody zo spoločenského života, ktorými nechce len pobaviť, ale aj poučiť; uplatňuje v nich svoj rozprávačský vtip, pozorovaciu bystrosť a intelektuálnu duchaplnosť
Lipovianska maša – novela
kompozične ťažkopádna kniha; nachádzajú sa tu dve dejové línie:
- poľovačka na medvede s realistickými prvkami, opis práce baníkov a drevorubačov, sociálna problematika ich života, poznatky z prírodných vied - názvy rastlín, ich opis;
- romantický príbeh lásky idealizovaných postáv Aničky a Janka s prekážkami, autor využil čiernobielu charakteristiku postáv: Janko (v bielom ľanovom kroji) je odvážny, múdry, úprimný, smelý; Ravasy (odetý v čiernom) je zlodej, intrigán, maďarón, nositeľ morálneho a národného zla;
Záver je rozprávkový, lebo dobro víťazí nad zlom; dej sa odohráva v prostredí pohronského železiarskeho priemyslu - lipovianskej maši.
JONÁŠ ZÁBORSKÝ (1812 - 1876)
Žehry - zbierka
/stúpenec češtiny/ v staroslovienčine, uprednostňoval bájky, ódy, epigramy a básne.
Dva dni v Chujave – poviedka
satira na zemianstvo a byrokraciu; základným kompozičným princípom je kontrast, ktorý tu nadobudol zabsolutizovanú obdodobu: dvojobraz reality a ideálu; má dve časti: Deň škaredý a Deň pekný
Faustiáda - satira na uhorské pomery v 19. st.
parodicky využíva motívy zo širokého spektra literatúry od staroveku po súčasnosť; v diele sú komické situácie, ale je to skôr bolestný úškľabok nad sociálno-politickými pomermi
Bájky - zbierka bájok
tento žáner mu bol svojim didakticko-kritickým charakterom blízky po celý život
Posledné dni Veľkej Moravy, Bitka pri Rozhanovciach,Bátoryčka
historické drámy zaoberajúce sa dejinami Veľkej Moravy a slovensko-uhorskými dejinami
Lžedimitrijady - historické knižné drámy
opisujúce srbsko-uhorské dejiny; dominuje v nich historický fakt; sú veršované
Najdúch - veselohra
JÁN PALÁRIK (1822 - 1870)
Inkognito – veselohra
námet pochádza z rodinného života ponemčeného malomeštiactva; zápletka je osnovaná na zámene postáv, ktoré majú kocúrkovské vlastnosti; satirické ostrie mieri proti odrodilstvu, popanšteniu, pomocou láskavého humoru rieši problémy mamonárstva, spoločenskej pretvárky
Drotár – veselohra
dej sa odohráva v Pešti, v rodine slovenského továrnika, kam prichádza pracovať drotár Bubenčík, ktorý hľadá svojho brata; konflikt je postavený na zámene postáv a charakterov
Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch - veselohra z prostredia vidieckej šľachty
pôvab mladosti, situačná komika, ľudový spev a tanec vytvárajú na scéne v rozpore so skutočnosťou ilúziu spoločenskej harmónie;
idea: spoločenské a národné zmierenie šľachty a ľudu;
kompozícia: jedna dejová línia, v ktorej dochádza k previerke skutočnej lásky;
konflikt: spoločensko-morálny;
autor dáva postavy na jednu úroveň - demokratizuje ich - čím skĺzol do sociálnej idealizácie, zmieruje ich na intelektuálnej úrovni, vysmieva sa odnárodneniu (komorná Capková, sluha Pišta), ale nevyužíva satiru
Ľahká veselohra s dvoma prevlekmi: mladá grófka Elisa Hrabovská sa zamení so spoločníčkou Milušou, aby si mohla preveriť Ľudovíta Kostrovického, ktorý ju má prísť požiadať o ruku. Aj on však z toho istého dôvodu sa zamení s priateľom, inžinierom Rohonom, takže ani jedna strane nevie kto je kto. Pripravujú s dedinské obžinkové slávnosti. Očakávanie tohto sviatku sa spája s príchodom pytača. Hneď v prvom dejstve sa vyjaví aj odtrhnutosť šľachty od ľudu, od slovenskej národnej tradície, kultúry a jazyka. Na grófku Elisu síce pozitívne vplýva Miluša, ktorá jej už dokázala vštepiť lásku k slovenskému ľudu, ale komorná Capková vyznáva len to, čo je cudzie, maďarské alebo nemecké. Ako sa ukáže, od svojho ľudu sa už odtrhol aj z Pešti prichádzajúci mladý gróf Ľudovít Kostrovický. Len láska k Elise, o ktorej nevie, že je v skutočnosti grófkou, ho prinúti zmeniť názor a znova nájsť cestu k vlastnému národu. Na záver, po mnohých peripetiách, v ktorých sa postupne odhaľuje pravda o zámenách, ústredná štvorica dospeje k šťastnému rozuzleniu. Starý barón Kostrovický požehnáva zväzok svojho syna Ľudovíta s Elisou, učiteľ Orieška zväzok svojej dcéry Miluše so zememeračom Rohonom. Výsmechu sa dočká popletená stará Capková.
Obžinky sa môžu veselo skončiť.
Táto úsmevná veselohra napísaná prevažne vo veršoch, doplnená folklórnymi tancami a spevmi, navádza príjemnú, zmierlivú atmosféru, hoci nezakrýva sociálne ani nacionálne rozpory. Dokáže zosmiešniť odrodilcov, vyhrotiť konflikty, rozvinúť dej plný zmien, napätia z nedorozumení. Vcelku sa však prihovára za čisté city, lásku a porozumenie medzi ľuďmi a toleranciu medzi národmi.
Ján CHALUPKA
Chalupkov hlavný význam pre slovenskú literatúru je v dráme.
Kocourkovo, anebo: 'Jen abychom v hanbi nezústali ': satirická komédia, fraška v troch dejstvách napísaná slovakizovanou češtinou.
I. dejstvo - v Kocúrkove zasadá cirkevný konvent (zhromaždenie oprávnených členov evanjelického cirkevného zboru), ktorý má zvoliť nového učiteľa. Majster Tesnošil chce, aby zvolili susedovho syna Martina Vojtecha, ktorého by chcel za zaťa. Za kantora (učiteľa) zvolia neznámeho Slobodu, toho podporil pán z Chudobíc. Všetky kocúrkovské matky, ktoré majú dcéry na vydaj, si robia zálusk na nového učiteľa.
II. dejstvo - dej sa odohráva pod Tatrami, študenti sa spolu s učiteľom Slobodom vracajú domov, vládne veselá atmosféra, súdržnosť. Sloboda recituje verše zo Slávy dcéry. Prepadnú ich zbojníci, ktorých autor neidealizuje, tým oživuje jánošíkovskú tematiku, ktorú neskôr rozvinú štúrovci.
III. dejstvo - učiteľ Sloboda prichádza do Kocúrkova, hlási sa u cirkevného a školského inšpektora, pána z Chudobíc, ktorého dom sa dá ľahko nájsť podľa kopy hnoja a okien bez skiel. Napriek tomu pán z Chudobíc demonštruje svoju vzdelanosť a lásku k maďarčine používaním latinských a maďarských slov, ktoré neovláda. Sloboda si vyvolí za ženu krásnu Ľudmilu, dcéru svojho predchodcu. Tesnošilovci žijú naďalej pokrytecky: kam vietor - tam plášť, len aby v hanbe nezostali.
Chalupka zameral satirické ostrie svojich hier proti odnárodňovaniu, obmedzenosti a zaostalosti malomestského prostredia. Zobrazil tri spoločenské vrstvy malomesta:
- zemanov - pán z Chudobíc, ktorý pôsobí ako cirkevný i školský inšpektor, polovzdelanec s medzerami vo vzdelaní, žije chudobne so svojím synom. Je Slovák, ale slepo obdivuje Maďarov a ich reč, ktorú používa, no neovláda.
- remeselníkov - čižmársky majster Tesnošil a celá jeho rodina. Chalúpka ich kritizuje, že duchovne nenapredujú a nerozvíjajú kvalitu svojej práce. Tesnošil je odrodilec, ktorý sa na vandrovke podučil maďarčine a uprednostňuje ju pred národným jazykom. Jeho žena je malomestská intrigánka.
- inteligenciu - učiteľ Sloboda pochádza z Turca. Je vzdelaný, vďačný syn, optimistický a vtipný, zbehlý v cudzích jazykoch, ale odmieta odnárodňovanie. V druhom dejstve recituje verše zo Slávy dcéry - je to prvá literárna postava, ktorá hrdo manifestuje (verejne prejavuje) svoj pôvod.
- Postavy charakterizuje aj menom: Tesnošil, Beloritka, Zamotal, pán z Chudobíc, Sloboda a pod.
Ideovo-umelecké jadro Chalupkovej dramatickej i prozaickej tvorby je obsiahnuté v dramatickej prvotine Kocúrkovo. Spája sa v ňom požiadavka národnej hrdosti, adresovaná slovenskému meštianstvu, i odsúdenie jeho konzervatívnej, názorovo obmedzenej a zaostalej časti s ostrou, kritikou. Výsmechom upadajúceho feudalizmu. V Kocúrkove formujú aj Pozitívne ideály vlastenectva cez postavu mladého učiteľa Slobodu. Uplatňuje v ňom metódu konfrontácie. Aj z kompozičnej stránky možno pokladať Kocúrkovo za Chalupkovo najvydarenejšie literárne dielo.
Predstavením hry Kocúrkovo sa v r. 1830 začala činnosť divadelných ochotníkov v Liptovskom Mikuláši.
Úspech mali aj ďalšie Chalupkove veselohry, ktoré tvorili - s Kocúrkovom spoločný cyklus.
Druhá časť cyklu
Všecko naopak, aneb: Tesnošilova Anička se žení a Honzík se vydává - je veľmi úzko spätá s prvou
Trasoŕitka, anebo: Stará láska se předce dočekala (1833); Třináctá hodina, aneb: Však se nahledíme - sú udalosti okolo voľby nového hlásnika autorovi zámienkou; aby si znovu posvietil na predstavenstvo obce i na jeho hlúposť
Kdo bude hlásníkem Kocourkově (1835) a Starý plesnivec anebo Čtyřy svadby na jednom pohřebe v Kocourkové (1837) - myšlienka národnostnej tolerancie medzi slovákmi a maďarmi, motív /túžba bohatého starca mať mladú ženu/
Všetky spomínané Chalupkove diela sa vyznačujú satirickým pohľadom na slovenskú spoločnosť, najmä na národne ľahostajnú časť meštianstva a odnárodňovanie.
Frašky kocúrkovského cyklu s , lokalizované do slovenského prostredia a 'viaceré názvy potvrdzujú, že neraz ide' priamo o Brezno a jeho okolie. O typicky slovenskom prostredí svedčí aj okolnosť, že v kocúrkovskom verejnom živote často vystupujú Otázky súvisiace so správou cirkevnej obce.
činohra Dobrovoľníci - jednoznačne glorifikuje prívržencov slovenské povstania a zosmiešňuje účastníkov maďarskej revolúcie
Fuk a Huk alebo: prvý apríl /fraška/ (1862) - zakladá sa na spoločensky nezaangažovanom žartovaní a anekdotizovaní.
Hrdá pýcha skrotla /aktovka/ - napísaná podľa francúzskej pôvodiny neznámeho autora (La vanité puÍ1ie), vyznieva moralizátorsky.
Juvelír - trojdejstvová veselohra s vlasteneckú cítením
Ako kňaz vydal /v. r. 1846-47 v Pešti/: Kázne nedeľní a svátečné v dvoch zväzkoch; Zpevník /z r. 1842/ zložil 45 duchovných piesní
Ako Vysoký cirkevný hodnostár napísal: historickú štúdiu: Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od r.1791 /der Generalsynoden beíder evangeliscftin Konfessionen in Ungarn vom ]ahre 1791/
Ako národovec sa zastal levočských profesorov proti grófovi Karolovi Zayovi v cirkevnopolitickej brožúre: Lipsko 1841, List grófa Karola Zaya, generálneho dozorcu evo a. v. cirkví a škôl v Uhorsku, profesorom v Levoči /Schreiben des Grafen Karl Zay, Generalinspektors der evang. Kirchen und Schu/en Augsb. Konf. in Ungarn, an die Proftssoren zu Leutschau/
Prekladal po nemecky, v bibličtine a po maďarsky
