Staroveká literatúra
Obdobie → 7. st. p. n. l. – 5. st. p. n. l
Antická a. Grécka
b. Rímska
Antika → antiques (lat.) – starý, starobylý → súhrnný názov pre grécky a rímsky starovek
Grécke kmene → 2000 r. p. n. l. – sa usadzovali v J časti Balkánskeho polostrova
→ vyspelý národ, vyvinuté aj slovesné umenie – vysoká úroveň
Najznámejší Grécky a Rímsky Bohovia
| Bohovia | Grécky boh | Rímsky boh |
| Splnil nadľudské úlohy (človek) | Herakles | Herkules |
| Najvyšší boh, vládca | Zeus | Jupiter |
| Ochrankyňa manželstva a žien | Héra | Juno |
| V ríši mŕtvych, v podsvetí | Hádes | Pluto |
| Vládca morí | Poseidon | Neptun |
| Boh ohňa a kováčstva, chromý, škaredý | Hefaistos | Vulkanus |
| Bohyňa krásy a lásky | Afrodita | Venus, Venuša |
| Boh lásky | Eros | Amor |
| Bohyňa múdrostí, zručností | Aténa | Minerva |
| Boh vojny | Ares | Mars |
| Boh svetla, veštby, vodca múz | Apolón | Apollo |
| Posol bohov, ochranca pútnikov | Hermes | Merkúr |
| Bohyne pomsty | Erínye | Fúrie |
Rôznorodosť žánrov :
Takmer všetky grécke umelé staroveké žánre – vplyv ľudovej slovesnosti
Vzniklo množstvo mýtov (bájí) → aj v súčasnosti veľa antických frazeologizmov
(Amorov šíp, Achillova päta, Evino jablko, Sizyfovská robota, Tantalove muky...)
Mýtus - je žáner, ktorý sa všeobecne pokladá za najstaršiu podobu ľudovej slovesnosti. Každý národ má svoj osobitný okruh bájí a tento súbor textov nazývame mytológiou alebo bájoslovím.
BÁJKA - je vymyslený príbeh s výchovným zacielením, v ktorom zvieratá alebo neživé predmety konajú a hovoria ako ľudia (antropomorfizácia). Môže mať veršovanú alebo prozaickú formu a vždy z nej vyplýva nejaké ponaučenie. Najznámejšie → bájky zo života zvierat. Niekedy sa volajú aj ezopské bájky.
Ezopove bájky - 6. st. p. n. l.,
- v jeho bájkach vystupujú prevažne zvieratá
- jeho bájky kritizujú zlé vlastnosti ľudí
Báj - je príbeh v ktorom zaznamenávali ľudia dávnych dôb svoje predstavy o vzniku sveta a človeka, o prírodných javoch o živote pozemskom i posmrtnom.
Najčastejšou témou bájí je však život bohov, vznik sveta, pôvod človeka, zvierat alebo rastlín. Báje pôvodne poznal iba úzky okruh zasvätených ľudí (družina bojovníkov, rada starších, šaman). Rozprávali sa najmä pri rozličných obradoch, pri love alebo pri uvádzaní mladíkov medzi dospelých. Najznámejšie → gr. báje /báj o Daidalovi a Ikarovi, o Prometeovi, o Herkulovi a iné/
Tragédia - /z gréckeho sl./ - je najstarší dramatický žáner, ktorého hlavným znakom je boj jednotlivca, prípadne skupiny s nepriateľskými silami.
Hlavný hrdina v tomto boji musí zahynúť. Ústrednou postavou je vždy nadpriemerný človek, ktorý ide za svojim cieľom, nezľakne sa prekážok. Hlavný hrdina májú silný nadpriemerný charakter, preto vzbudzujú rešpekt a strach v radoch nepriateľa.
Komédia - /greck.sl./ - je základný dramatický žáner, ktorého podstatou je komickosť s cielom vyvolať u diváka smiech.
Základnou črtou komického účinku musí byť to, že krivda, ktorá sa stala kladným postavám, nie je príliš velká a potrestanie záporných postáv je úmerné ich previneniu. Podstatu tejto funkcie a pôsobenie tohto žánru definoval už Aristoteles:
"Smiešna je totiž akási chyba a zvrátenosť, ktorá však nespôsobuje ani bolesť; ani škodu, ako napríklad smiešna maska je čosi mrzké a neforemné, ale nepôsobí bolesť." (Poetika, V. kapitola)
/Komickosť môže mať rozličné obmeny: komické je, keď laik presviedča odborníka o tom, do čoho sa nevyzná; keď sa staršia dáma pokúša vzbudiť dojem, že je mladá; keď opitý človek vysvetľuje, že si vôbec nevypil. Komická postava chce byť inou, vznešenej šou, múdrejšou, krajšou, mladšou, akou je v skutočnosti./
Grécka literatúra, dráma
AISCHYLOS (525 - 456 pred n. 1.): dramatik. Je považovaný za zakladateľa gréckej tragédie, ktorej vtlačil základnú formu. Aby dosiahol väčšiu dramatickosť deja, uviedol na scénu druhého herca, zmenšil zbor z počtu 50 na 12. Napísal asi 90 hier. Zameriaval sa na náboženské motívy.
Znaky antickej drámy:
- spojenie slova, hudby, tanca, iba dialógy sa recitovali;
- priamočiary dej sa odohrával na jednom mieste, od rána do večera (jednota miesta, času a deja);
- herec hral viac postáv (muži hrali aj ženské roly);
- herci vystupovali v maskách, ktoré mali aj akustickú funkciu (otvor mal funkciu megafónu);
- herci používali kostýmy a topánky s vysokými podrážkami (koturnami);
- dramatik skladal text, hudbu, bol režisérom, hercom a choreografom;
- divadlo sa hralo v amfiteátroch - kruhových divadlách pod šírym nebom s vynikajúcou akustikou;
- predstavenia mohli sledovať iba muži, ženy smeli byť počas prestávok diváčkami komédií, ktoré sa vtedy nepovažovali za vysoký dramatický žáner
SOFOKLES (asi 496 - 406 pred n.l.): dramatik
Kráľ Oidipus - tragédia
Veštba určila kráľovi Laiovi, že ho jeho vlastný syn usmrtí a ožení sa s jeho manželkou, svojou matkou. Keď sa mu narodil syn, prikázal, aby mu prebodli nohy a pohodili v lese na hore Kithariónu. Otrok, ktorý to mal vykonať ho odniesol pastierovi korinského kráľa. Kráľ Polybos nemal vlastné deti a preto ho prijal za svojho. Dal mu meno Oidipus, čo znamená "s opuchnutými nohami." Vychoval ho, ale keď mu pri hostine opitý priateľ vytkne jeho pôvod, odoberie sa Oidipus do delfskej veštiarne, aby sa opýtal na rodičov. Dozvie sa, čo je mu veštené a opustí preto adoptívnych rodičov. Cestou nevedomky zabije otca Laia. Neďaleko Théb rozlúšti záhadu Sfingy a oslobodí mesto od stvory. Odmenou dostane kráľovský trón a ruku ovdovelej kráľovny. Zatiaľ však nevie, že je jeho matkou. Po niekoľkých rokoch postihne Théby strašný mor. Tým začína Oidipova tragédia. Oidipus zistí, že mor bude sužovať Théby do tej doby, dokiaľ bude žiť vrah kráľa Laia. Púšťa sa do pátrania a veštec Teiresiác mu naznačí pravdu. On ho v hádke vyhostí z paláca. Za všetkým vidí svojho švagra Kreóna, ktorý sa chce, podľa svojej mienky, zmocniť trónu. Z toho dôvodu sa púšťa do hádky aj s Kreónom. Po ďalšom pátraní zisťuje, že vrahom je pravdepodobne on sám. Vypočúva muža, ktorý videl Laiovu vraždu. Tu sa v deji objavuje kresťanský pastier, ktorý mu prináša správu o Polybovej /adoptívny otec/ smrti a možnosti nástupu Oidipa na trón. Ten však vysvetľuje strach z návratu, pretože si myslí, že je Polybov syn a že ho má zabiť. Pastier ho vyvedie z omylu a povie mu, ako ho dostal od Laiahovho otroka a dal ho kráľovi Polybovi. Po výsluchu Thébského pastiera sa dozvedá celú pravdu. Iokasté sa vo svojej izbe obesí. Oidipus vidí čo spôsobil, oslepí sa, aby nevidel následky. Uzmieri sa s Kreónom a po čase je vyhostený z Théb.
Antigona - tragédia
- zachytáva konflikt medzi "premenlivými" zákonmi vládcov a večnými pravidlami morálky;
- deti kráľa Oidipa (Antigona, Ismena, Eteokles, Polyneikos) žijú v Tébach, kde vládne kráľ Kreon;
- Polyneikos tiahne s vojskom proti mestu; jeho brat Eteokles padne pri obrane ako hrdina, Polyneikos zahynie ako vlastizradca; Kreon ho zakáže pochovať;
- Antigona žiada sestru Ismenu o pomoc pri uskutočnení smelého plánu - nerešpektovať ľudský zákon, ktorý šliape po božích zákonoch;
- Ismena v strachu odmieta a Antigona sama preukáže Polyneikovi posledné pocty;
- Antigona sa priznala k pochovaniu Polyneika
- Kreon nemohol ustúpiť od svojho nariadenia, lebo nechcel, aby sa naňho pozerali ako na slabocha. Syn Haimon ho prosil o život svojej snúbenice Antigony. Kreon bol neoblomný, Ismenu prepustil na slobodu, ale Antigonu dal zatvoriť do kamennej hrobky.
- Keď sa Antigona uškrtila na závoji, Haimon spáchal samovraždu
- Kreon pochopil, že jeho rozhodnutie nebolo správne
- Jeho manželka Eurydika sa od žiaľu nad Haimonovou smrťou prebodla mečom
Elektra – tragédia
oslavuje hrdinský postoj Agamemnonovej dcéry Elektry; vzdoruje vrahom svojho otca a v duchu tradičnej morálky pomáha pomstiť jeho smrť
EURIPIDES (asi 480 - 406 pred n. l.): zameral sa v hrách na konflikt človeka s človekom. Bol prvým dramatikom, ktorý na scénu uviedol aktuálne problémy aténskej spoločnosti, a ktorý dokázal dokonale vykresliť charakter ženských postáv.
Medea
tragédia ženy, ktorá opustila svoju vlasť a s vodcom argonautov Iasonom odišla do jeho zeme; keď ju Iason opustí pre inú ženu, Medea sa mu pomstí smrťou ich detí i Iásonovej novej ženy a jeho otca (v tejto tragédii sa prejavuje Euripidovo majstrovstvo, s ktorým vedie postavu Medey od obetavosti a lásky až k žiarlivosti, zúfalstvu a krutej pomstychtivosti)
SAPFO (7. - 6. st. pred n. l.): poetka, ktorá zriadila na ostrove Lesbos Dom múz, centrum monodíckej lyriky. Jej jadrom je sólový spev, sprevádzaný lýrou. Dievčatám (ich telesným a duševným pôvabom) zo svojho krúžku venovala prevažnú časť svojej básnickej tvorby. Jej rukopisy v ll. storoči pobúrili byzantských spisovateľov, preto ich spálili. Zachovala sa jediná báseň (Modlitba k Afrodite) a množstvo úryvkov.
ANAKREÓN (asi 6. st. pred n. l.): básnik, ktorého hravé verše oslavujú lásku, víno, priateľstvo a životné radosti.
ARISTOFANES (asi 445 - asi 386 pred n. l.): najslávnejší autor komédií
Lysistrata - protivojnová satira, ženy sa spyknú proti mužom, aby si vynútili mier
PLATÓN (427 - 347 pred n. l.): filozof, jeden z najvýznamnejšich mysliteľov v dejinách filozofie
Ústava - rozpracované predstavy o štáte a jeho funkciách
ARISTOTELES (384 - 322 pred. n. l.): filozof, najvšestrannejší učenec staroveku, žiak Platóna. Vychovávateľ Alexandra Veľkého. Zakladateľ logiky.
Poetika - rozprava o zásadách slovesného umenia
Rímska literatúra sa začína rozvíjať v 3. st. pred n. l. a veľa podnetov preberá z gréckeho písomníctva. Pri helenizácií Ríma (pogréčťovaní) sú do programu rímskych hier (niekoľkodenných slávností na počesť boha Jupitera) zavádzané dramatické predstavenia. Vzniká tzv. rímska komédia (na základe helenistickej novej komédie pridaním ľudových prvkov). Hrdinami sú zamilovaní mladici, dievčatá, ktoré upadli do otroctva, neviestky, ľstiví proroci, sklamaní otcovia a lakomci.
TITUS MACCIUS PLAUTUS (251 - 184 pred. n.l.): komédie. Vo svojich hrách využíva iskrivý humor v dialógoch, vtip, fraškovitosť, hudobný sprievod.
Chvastúň - vzdialený predobraz Shakespearovho
Komédia o hrnci - zobrazuje človeka závislého od peňazí; starý lakomec Euclio nájde hrniec so zlatom; od toho času nemá pokoj, neustále sa bojí, že mu poklad ukradnú, preto ho neprestajne prenáša z miesta na miesto; raz ho vystriehne otrok nápadníka jeho dcéry a poklad mu ukradne; starý lakomec je zúfalý; koniec komédie sa nezachoval
Lišiak Pseudolus
Komédia o strašidle
Nastáva rozvoj rečníctva, poézie a histórie
GAIUS IULIUS CAESAR (100 - 44 pred. n. l.): politik, vojvodca a spisovateľ. Písal historickú prózu.
Zápisky o vojne v Galii - slohovo vycibrené pamäti; obhajuje tiahnutie do Galie ako politickú nutnosť pre bezpečnosť Ríma
MARCUS TULLIUS CICERO (106 - 43 pred. n. l.): rečník - rétor. Jeho prejavy vynikajú logickou kompozíciou, pôsobia rečníckymi otázkami a vyberaným štýlom. Jeho jazyk bol v období renesancie pokladaný za vzor klasickej latinčiny.
PUBLIUS OVÍDIUS NASO (43 pred. n. l. - 18 n. l.): básnik, pravdepodobne najnadanejší autor antickej literatúry. V Ríme a v Aténach študoval rétoriku. Pohyboval sa v najvyšších kruhoch rímskej aristokracie. Cisár Augustus ho poslal do vyhnanstva na pobrežie Čierneho mora, kde po desiatich rokoch, sužovaný túžbou po domove a rodine, zomrel.
Umenie milovať - básnická zbierka, radiaca ženám i mužom, ako si získať a uchovať lásku
Lásky - básnická zbierka; obsahuje 49 lyrickoepických ľúbostných elégii; Hovorí o ľahkej, zábavnej a dobrodružnej láske, ktorou si mladi Rimania spestrovali život
Metamorfózy (Premeny)
obsahuje okolo 12000 veršov a autor v nej spracoval grécke a čiastočne rímske báje, ktorých jednotiacim motívom je motív premeny.
Svoje rozprávanie začína opisom vzniku sveta z chaosu a končí premenou Caesarovej duše na kométu. K najkrajším miestam Premien patrí mýtus o štyroch vekoch (zlatom, striebornom, medenom a železnom). Predstava o týchto premenách spočíva v tom, že po zlatom veku, ktorý nepozná prácu ani bolesť, postupne nasledujú strieborný a medený vek a každý z nich prináša ďalšie zhoršenie životných podmienok. V poslednom veku - železnom - miznú všetky cnosti a na ich miesto nastupuje násilie, klam, zloba a závisť. Ďalej sa tu stretávame s mýtom o potope, ktorú Jupiter poslal na hriešne ľudstvo, o premene krásnej nymfy Dafné na vavrín, o sochárovi Pygmalionovi, ktorý vzplanul vrúcnou láskou k soche dievčaťa, ktorú sám vytvoril a ktorú Venuša na jeho prosby oživila, o Daidalovi a Ikarovi, ktorých prvý let vzdušným priestorom sa skončil tragickým Ikarovým pádom, atď.
Cieľom jeho básní bolo zaujať čitateľa, prebudiť jeho fantáziu a poskytnúť mu chvíle na umelecký zážitok.
