(26. 7. 1904, Senica - 5. 9. 1960, Bratislava) - predstaviteľ modernej sloven. prózy, politik, JUDr. Právo vyštudoval na Práv. fak. UK v Bratislave a na Slobodnej škole politických náuk na Sorbone v Paríži. Pracoval v advokát. kancelárii I. Dérera a ako verejný notár v Bratislave. V 1939-45 advokát v Senici. Založil tu skupinu fotoamatérov. V 1945 povereník sociálnej starostlivosti. V 1945-1946 poslanec Dočasného Národného zhromaždenia. V 1946-1948 podpredseda SNR. V 1946-1948 šéfredaktor Kultúrneho života, v 1948-1950 čs. veľvyslanec v Budapešti. V 1950-59 nezákonne väznený, 1963 rehabilitovaný. Od 1959 pracoval ako zamestanec Úradu sociálneho a dôchodkového zabezpečenia v Bratislave. R. 1963 vyznamenaný Radom republiky a 1969 Radom práce in memoriam.

Publikovať začal už ako gymnazista v časopisoch Vatra, Mladé Slovensko a Slovenský svet. R. 1923 debutoval knihou krátkych próz Mozaika života a snov (napísal ju ako 16-ročný). Známy sa stal druhou knihou - dvojnovelou Človek na ulici (1928). Ňou sa vypracoval na autora psychologickej prózy s odklonom od popisného realizmu. Po próze Strieborný prach (1929) vydal svoju najúspešnejšiu knihu - zbierku piatich noviel Vízum do Európy (1930), kde použil poznatky o nových umelec. prúdoch a z návštev európ. miest, najmä z pobytu v Paríži. V 30. rokoch publikoval viacero noviel v Slovenských pohľadoch. Opätovná návšteva Paríža 1937 ho inšpirovala ku knihe Návrat do Paríža (1947), v kt. vyjadril úctu a obdiv k francúz. literatúre. Počas II. svet. vojny napísal súbor noviel Tak sa to malo stať (1944), kt. sú výpoveďou o zložitých vzťahoch rodin., verej. a politic. života. V 1948 vydal novelu Život s Laurou z prostredia bratislav. umeleckej bohémy. Písal bábkové hry. Preložil Maupassantov román Život. V príspevku o francúz. surrealizme vytvoril 1925 termín nadrealizmus.

Dielo I. H. vyšlo v troch zväzkoch pod názvom Spisy (1964-1966), výber z neho pod názvom Dom s dvoma amormi (1973). Výber z próz vyšiel tiež v čes. a poľ. preklade. Monografiu o ňom - Podobizeň Ivana Horvátha napísal K. Rosenbaum (1967).
Život s Laurou

Dielo má 5 častí: Život s Laurou, Lavínia, Estera, Zuzana, Život bez Laury.
V 1. časti „Život s Laurou“ autor predstavuje umelcov-ľudí, ktorí sa po každodennej práci stretávali na terase istej kaviarne a písali básne.Niektoré z nich boli aj uveřejněné v novinách, no pre nich nebolo dôležité uverejnenie,ale ten moment tvorenia. Stredom ich spoločnosti bol Básnik, ktorý mal básnickú dušu. V tejto časti sa umelci stretávajú so ženou, ktorú Básnik pomenuje Laura, hoci jej meno nepozná. Stáva sa ich múzou. Pozná ju len Otec-redaktor, a neskôr im povie, že Laura má manžela, ktorý by s nimi chcel hovoriť. To umelci odmietajú prijať, pretože v ich svete Laura manžela nemá.
Lavínia

V 2. časti „Lavínia“ chce s umelcami opäť hovoriť Laurin manžel. Umelci sa rozhodnú, že ho vypočujú. Na schôdzku pošlú Lavína. Laurin manžel im navrhne, aby vstúpili do spolku, v ktorom je tajomníkom a začali svoje básne vydávať. Umelci najprv nesúhlasia, no keď sa prihovorí Laura, všetci menia názor. Vo vydavateľstve sa Lavín stretá s dievčinou, do ktorej sa zaľúbi a pomenuje ju Lavínia. Táto časť sa končí oslavou.
Estera

V 3. časti „Estera“ sa Anjelik-jeden z básnikov vyznáva zo svojho mileneckého vzťahu s Esterou, čašníčkou z kavaiarne. Svoj vzťah však nemôže verejne priznať. Do Estery je tajne zaľúbený aj Veľký Střelec, ktorý sa nezúčastnil od žiaľu z lásky ani na otvorení Spolku. Prichádza k nemu Otec a hovorí mu, že jeho láska aj tak nebola skutečna, bola to len predstava. Predsedom spolku sa stal Lavín a tajomníkom Laurin manžel. Na koci tejto časti sa umelci a Laura vyberú zabávať, čo začína prekážať jej manželovi. Anjelik dokončuje svoj román a odchádza.
Zuzana

V 4. časti „Zuzana“ Laura zavolala do spolku Zuzku, 18-ročné mladé dievča, ktoré ešte verí básniam. Zapáči sa Klasikovi a pozýva ju k sebe domov. Básnici sú pozvaní na schôdzu literárneho cechu I,aby sa vyjadrili k básniam umelcov z iného spolku.Vysmejú ich a povedia im,že nevytvorili nič. V tejto chvíli si Básnik položí otázku:Je Laura niečo?Laurin manžel už len zriedka navštívi kaviareň, no keď sa zase objaví, vyčíta básnikom, že nič nerobia. Umelci si uvedomia, že vôbec netvoria, nepíšu, len vykrikujú o sebe akí sú veľkí a tým klamú sami seba.
Život bez Laury

V poslednej časti prichádza Laurin manžel do kaviarne a pýta sa kde je jeho žena Júlia, jako sa Lura v skutečnosti volala. Nikto ju už tri dni nevidel. Neskôr im Otec povie, že odišla na lyžovačku. Na lyžovačku však odišiel aj Kollekt-jeden z nich. Věštci to berú jako zradu Laury, ktorá mala patriť všetkým, no tým, že si vybrala len jedného z nich ich zradila. Najviac to zasiahlo Básnika, ktorý ju nemiloval len jako svoju predstavu a múzu, ale ako ženu, ako ju samu. Na konci k nemu prichádza Otec a nachádza popísaný list plný básní s nadpisom Život bez Laury.

Básnik- nebol nazvaný Básnikom preto,lebo vydal už niekoľko zväzkov básní, ale preto lebo videl a čítal básnicky a aj jeho reči boli básne.
Laura- žena tajomníka spolku. Bola múzou básnikov, bola všetkým čo ich lákalo, bola ich predstavou.
Anjelik- vedel každého pohľadiť slovom, aby aspoň niečo rozdal zo svojej radosti. Ako jedinný napísal román

Každý kto niečo má, niečo stratí, celý život strácame to, čo nám je najmilšie a najcennejšie. Niekto to potom nájde a poteší sa tým.