Prišiel s netradičným novým pohľadom na povojnovú problematiku, na SNP, na budovanie novej spoločnosti, ale predovšetkým na ľudské vzťahy. Bednárovi sa SNP stáva prameňom ustavičnej retrospektívy a konfrontácie minulosti so súčasnosťou. Román má tri časové línie. Každá z nich sa viaže k inému obdobiu citových vzťahov hlavnej hrdinky Emy Klaasovej. Z denníkov spoznáva čitateľ jej citové vzťahy postupne k trom mužom – k prvej láske, partizánovi Milanovi Kališovi, snúbencovi Zolovi (s ním sa rozchádza) a k manželovi Solanovi, ale tiež jej tajomstvá a vzťah k Tichej doline, kde Ema prežila najdôležitejšie chvíle v živote a ktorá ju stále priťahuje. V období vojnového slovenského štátu, keď bola nútená odísť z Bratislavy a skrývať sa v Tichej doline spoznala Milana. Po vojne sa jej stopy po ňom stratili. Ďalšia línia sa odohráva neskôr, keď má Ema so snúbencom – Zolom odísť do Ameriky.

Predtým príde do Tichej doliny a náhodou zistí, že Milan je mŕtvy, nájde jeho hrob. Treťou líniou je obdobie po rozchode so Zolom. Ema sa vydá za Solana, pracuje na stavbe priehrady. Ema si píše denník, pripravuje sa na návrat do doliny s mužom, kde mu chce poodhaliť zákulisia svojej duše. V tomto období zasiahne do jej života aj Tretina, ktorý poznal Kališa a obviní ju z jeho smrti. Plánovaná cesta do doliny sa nerealizuje, Ema nešťastne zahynie, padne na ňu elektrický drôt. Po jej smrti muž nájde jej denník, a dozvie sa to čo mu chcela Ema povedať. Celý román je písaný denníkovou formou, striedajú sa časové roviny, jednotiacim motívom je v ňom Tichá dolina, ktorá pre Emu znamená pokoj, útočisko. Názov Sklený vrch vyplýva z rozprávky, ktorú kedysi Eme rozprával Milan. Kde si princ hľadal nevestu a musel zdolať ten najťažší vrch (Sklený). Rudolf JašíkNarodil sa 2.12. 1919 v Turzovke na Kysuciach.

V roku 1924 jeho otec odišiel za prácou do Kanady, Rudolfa a jeho dvoch mladších bratov vychovávala stará mama. Chcela mať z neho kňaza, ale v seminári študoval neúspešne. V štúdiu pokračoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Po smrti starej mamy, pre nedostatok finančných prostriedkov, Jašík odišiel z gymnázia. V rokoch 1935 – 1938 pracoval v obuvníckych dielňach a zároveň navštevoval Baťovu obchodnú akadémiu v Zlíne. Pre nezhody s vedením podniku ho v roku 1938 prepustili z práce a vylúčili zo školy. Odvtedy žil na Kysuciach a aktívne pracoval v robotníckom hnutí. V roku 1940 po jednej letákovej akcii Jašíka zatkli a uväznili. Po vypuknutí 2. svetovej vojny v roku 1941 ho poslali ako vojaka na ukrajinský front.

V roku 1943 pracoval vo vojenskom rozhlase v Bratislave. Počas vojny bol Jašík viackrát väznený za šírenie protifašistických myšlienok. V tomto období začal aj literárne tvoriť. Pod vplyvom nadrealizmu napísal zbierky básní Ypsilon a Dve rieky. V polovici roku 1944 sa pripojil k partizánskemu oddielu na Kysuciach. Po oslobodení, od roku 1945 žil v Baťovanoch (dnes Partizánske) a intenzívne pracoval v straníckych a verejných funkciách - v štátnej správe, ale aj ako novinár a kultúrny pracovník viacerých regionálnych inštitúcií. Bol redaktorom v časopisoch Slobodná práca a Hlas Nitrianskeho kraja, písal publicistické príspevky, reportáže, ale aj úvahy a poviedky. V roku 1946 sa oženil s Hedvigou Hodálovou. V roku 1953 vyšiel Jašíkovi prvý román – Biely chlieb. Po roku 1956 nasledovali ďalšie – už veľmi úspešné romány. Odvtedy sa Jašík venoval len literárnej tvorbe.

V roku 1960 ochorel a na pooperačné komplikácie v Bratislave – 30. júla 1960 nečakane zomrel. Pochovaný je v Partizánskom. Mnohé Jašíkove diela zostali nedokončené a vyšli až po jeho smrti.Námestie svätej Alžbety Dej románu sa odohráva v nepomenovanom malom slovenskom meste „pod viničným vrchom“ (z knihy je zrejmé, že išlo o Nitru) počas vojnových rokov, keď sa vláda vojnového slovenského štátu rozhodla „prispieť“ ku „konečnému riešeniu židovskej otázky“, obludnému plánu nemeckých fašistov. Je tragickým príbehom lásky kresťanského chlapca – polosiroty Igora a židovského dievčaťa Evy. Ľúbostnému vzťahu, ktorý medzi nimi vznikne, nepraje doba – visí nad nimi hrozba fašizmu a smrti. Židia musia byť označení žltými hviezdami. Pokusy zachrániť Evu sa Igorovi nevydaria – na jej prekrstenie nemá peniaze, ani ujsť do hôr už nestihnú.

Evu spolu s inými židmi majú transportovať do koncentračného tábora. Pri pokuse ukryť mŕtve dieťa pred zrakom jeho matky fašisti Evu zastrelia. Igor po strate milovaného dievčaťa hľadá východisko v individuálnej pomste a vyvŕši sa na jednom z tých, ktorí boli za Evinu smrť zodpovední. Sila románu je najmä v tvorbe charakterov postáv. Cez niekoľko výrazne vykreslených predstaviteľov politického režimu, židovskej komunity a ľudí odboja, podarilo sa mu presvedčivo ukázať rast militantného nacionalizmu a rasizmu i vnútornú premenu jedných v duchu fašizmu a druhých v duchu humanizmu a ľudskosti. Výraznými postavami v diele sú napríklad: Samko - Evin otec, ktorý v nešťastí rezignuje a uverí, že židia sú odsúdení na zánik a spolu s rodinou sa rozhodne pre prijateľnejšiu smrť samovraždou. Obuvník a komunista Jozef Maguš - optimista, ktorý verí v záchranu z Ruska, stále hľadá východiská a snaží sa pomôcť aj Igorovi a Eve.

V závere románu zachráni Igora pred samovraždou. Dodo - má rád bezstarostný život a stane sa pod vidinou peňazí fašistickým prisluhovačom. Holič Ján Flórik - karierista a vrah, je typickým výtvorom fašistického režimu. Zatvorí holičstvo a ide k fašistom za vidinou zisku a nesmierneho bohatstva. Neváha udávať ani vraždiť. V závere práve on rukou Igora umiera. Iný typ predstavuje Haso, ktorému nejde o peniaze. Nenávidí židov, lebo verí ideológii fašizmu. Keď pochopí, že i on sa stal súčasťou davu, ktorý majú fašisti v moci, spácha samovraždu. Láske medzi mladými ľuďmi dal Jašík v románe Námestie svätej Alžbety širšie dimenzie. Ako hovorí autor v úvode - láska nezomiera, len ide do hrobu. Podľa slov literárneho kritika V. Petríka: „Láska je pre Jašíka v „hrdzavom čase“ vojny protiváhou totálnej deštrukcie, poľudšťuje človeka, ktorému vojna odobrala ľudskú tvár; je to sila, schopná zvíťaziť nad smrťou.“Ladislav Mňačko Narodil sa v roku 1919 vo Valašských Kloboukoch na Morave. V rokoch detstva sa jeho rodina presťahovala do Martina. Štyri roky študoval na gymnáziu, potom sa vyučil za obchodníka.

Po rozpade Československej republiky v roku 1939 odišiel do Čiech. Chcel ujsť za hranice, no chytili ho a poslali do koncentračného tábora a potom do pracovného tábora v Essene. Odtiaľ sa mu v roku 1944 podarilo ujsť, utiahol sa na rodnú Moravu a pridal sa k partizánom. Po vojne bol redaktorom Rudého práva v Prahe, v roku 1948 sa vrátil na Slovensko. Stal sa redaktorom Pravdy, potom redaktorom Kultúrneho života a neskôr aj jeho šéfredaktorom. Od konca päťdesiatych rokov bol spisovateľom a publicistom, pôsobil v Bratislave. Roku 1967 emigroval do Izraela na protest proti postojom Československa k izraelsko – arabskému konfliktu. Obrodný proces – Pražská jar v roku 1968 spôsobila, že sa vrátil na Slovensko, v auguste 1968 po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy emigroval znova – do Rakúska. Na Slovensko sa vrátil po novembri roku 1989 už ako rakúsky občan.

Žil striedavo v Prahe a v Stupave, kde začal písať svoje pamäti. Tie však nedopísal. Ladislav Mňačko zomrel 24. februára 1994.Smrť sa volá EngelchenJe to príbeh z prostredia partizánskych bojov na moravsko-slovenskom pohraničí. Je komponovaný ako spomienková retrospektíva raneného partizána Voloďu (autobiograficky stvárnený autor), ktorý opisuje osud obce Ploština, v ktorej sa skrývala jeho partizánska skupina. Obec pod tlakom okolností museli opustiť a prenechať Nemcom, ktorí ju napokon vypálili. Voloďu prenasledujú vidiny horiacej obce a horiacich tiel.Autor dôkladne popisuje prírodu Ploštiny, lesy v jej blízkosti a aj obyvateľov samotnej dediny, hrdinov, ktorí denne riskovali svoje životy, pretože schovávali a kŕmili partizánov. Všetci partizáni si boli vedomí toho, že o víťazstve sovietov sa rozhodlo inde, ale ich deštrukčná činnosť približovala koniec vojny, ktorý si priali obe strany.

Nikolajov odriad mal za sebou výhradne úspešné akcie, vďaka výbornej taktike a dobrému vybaveniu, ktoré ukoristili Nemcom. Voloďa vedel vynikajúco nemecky a preto bol občas vyslaný do mesta na stretnutia s Martou – špiónkou.Dej sa odohráva zväčša v nemocnici, v mysli zraneného, ochrnutého Vojaka. Vystupuje tu doktor Brázda, primár, ktorý si Voloďu obľúbil , aj keď mu to nedáva na javo. Eliška si zamiluje Voloďovo rozprávanie. Ten jej rozpovie, ako žili, že s celým odriadom boli jeden. Časom sa začne Voloďova noha uzdravovať a s ňou aj jeho myseľ. Zamiluje sa do Elišky, aj ona do neho. Marta, jeho stará láska sa s ním príde rozlúčiť, že odchádza do Kanady. Voloďa si uvedomí, že vojna ju zničila, že viac nieje človekom. Niesla priveľkú ťarchu, ťarchu židovského dievčaťa, ktoré sa bez slova a dobrovoľne podrobovalo hnusnej úchylke Skorzenyho, pre informácie, ktoré denne zachraňovali životy. Jej Kanada, bola smrť.

Otrava morfiom. Voloďa to chápal. Aj on zažil svoje a nebyť sestričky Elišky, zostal by zvieraťom. Presne to z neho spravila vojna. Týždne na nohách v horách, bez jedla, často spali len hodinu, či dve. Po nešťastnej nehode, keď mu zomrel najlepší priateľ a veliteľ Nikolaj, sa vydali na akciu. Tá sa síce podarila, ale keď šli naspäť do dediny, našli len plačúce ženy a matky. Všetkých ploštinských chlapov upálili za živa. Právom si to dávali za vinu, veď dedinu by ubránili. V tejto časti sa začína všetko obracať k horšiemu. Narýchlo zvolia nového veliteľa – ryšavého Grišku. Rozhodnú sa napadnúť nemeckú kolónu, kde Marta v ošiali chladnokrvne zabije Skorzenyho, čím na partizánov poštve Engelchenove Jagkomando, najobávanejších vrahov, chladnokrvnýchzabijákov vycvičených, preto aby vydržali všetko, s najlepšou výzbrojou. Pomocou ukoristených ťažkých guľometov ich partizáni prekvapili v priesmyku a vyvraždili časť nemeckých vojakov.

Po tomto čine sa museli celé dva týždne skrývať v horách a utekať pred nimi. Niekedy pochodovali celé dni. Nakoniec to Nemci vzdali. V tejto bitke neboli víťazi, len porazení. Z veľkého, viac ako 30 členného odriadu ostala hŕstka zarastených, hladných chlapov na konci síl. Keď sa Voloďa definitívne uzdravil, odchádza so sľubom vernosti od Elišky so tým, že zabije Engelchena, symbol zla a utrpenia.