Obraz protifašistického odboja v tvorbe slovenských prozaikov

Podobne ako pre poéziu, aj pre prózu sa v rokoch 1945- a najmä rokom 1948- začína obdobie, keď stráca svoju suverenitu a je degradovaná na slúžku politikyPočas týchto desaťročí sa v slovenskej literatúre vystriedalo niekoľko generácií prozaikov: -prozaici, ktorí vstúpili do literatúry 40-tych a v 50-tych rokoch: k tejto prvej generácii patrili napr. František Hečko, Dominik Tatarka, Vladimír Mináč, Alfonz Bednár, Rudolf Jašík, Ladislav Mňačko a Ladislav Ťažký - prozaici, ktorí vstúpili do literatúry v 60-tych rokoch: bola to priebojná, progresívna a početná skupina prozaikov vtedy mladej generácie, patrili k nej napr. Andrej Chudoba, Anton Hykisch, Jaroslava Blažková, Ján Johanides, Vincent Šikula, Rudolf Sloboda, Peter Jaroš, Ladislav Ballek, Ján Lenčo, Vlado Bednár, Pavel Vilikovský a Pavel Hrúz- prozaici, ktorí vstúpili do literatúry v 70-tych rokoch: k tejto už oveľa menej početnej generácii prozaikov patrili napr. Dušan Dušek, Dušan Mitana a Jozef Puškáš1.

1948-1956Po skončení 2. svetovej vojny sa spisovatelia snažili nadviazať na demokratické tradície medzivojnovej literatúry a na jej pluralitný model. Prozaici- podobne ako básnici a dramatici- sa pokúšali nájsť najvhodnejší spôsob na vyjadrenie zložitej vojnovej i povojnovej skutočnosti. V týchto rokoch sa v próze uplatňovali rôzne literárne smery- naturizmus(lyrizovaná próza), existencializmus, kritický realizmus, socialistický realizmus. V roku 1948 sa v ČSR začala éra komunistickej diktatúry a totality. Krajina sa dostala pod mocenský vplyv Stalina a ZSSR. Literatúra sa v týchto rokoch stala nástrojom propagandy. Za jedinú správnu umeleckú metódu bol vyhlásený socialistický realizmus.

Všetky moderné, avantgardné smery boli považované za buržoázne a úpadkové. Násilne sa prerušili kontakty slovenskej literatúry so svetovou literatúrou. Próza- podobne ako celá literatúra- prežívala v týchto rokoch obdobie stagnácie a hlbokej krízy. Musela plniť ideologické ciele, kt. jej určila komunistická strana. V románoch prevládali 3 témy- oslava SNP, budovanie socializmu a združstevňovanie. Tieto diela zobrazovali život a charaktery literárnych postáv zjednodušene, nepresvedčivo a šablónovito. Podávali deformovaný obraz skutočnosti, zamlčovali problémy a ťažkosti.2. 1956-1969po roku 1956, po skončení obdobia kultu osobnosti, aj v ČSR nastal proces postupného ideologického uvoľnenia. V literatúre prebehla hlboká kvalitatívna zmena- už nemusela spĺňať ideologické, propagandistické poslanie, spisovatelia sa mohli vyjadrovať voľnejšie, mali väčšiu slobodu.

Opäť sa nadviazali kontakty so svetovou literatúrou, prenikli k nám moderné umelecké a filozofické smery zo Západu. Najväčší vplyv na mladých autorov mal francúzsky existencializmus a nový román. V týchto rokoch čiastočného politického uvoľnenia a reformných snáh vstúpila do literatúry mladá generácia moderných prozaikov, ku ktorým patrili Ján Johanides, Anton Hykisch, Jaroslava Blažková, Andrej Chudoba, Vincent Šikula, Rudolf Sloboda, Peter Jaroš a Ladislav Ballek. Rozprúdil sa bohatý umelecký a literárny život. Založili sa nové literárne časopisy napr. Mladá fronta, Kultúrny život, Revue svetovej literatúry, Romboid. Mladí autori a kritici sa zoskupili najmä okolo časopisu Mladá tvorba.Až v týchto rokoch sa mohla naplno rozvinúť tvorba mnohých prozaikov staršej a strednej generácie napr. tvorba Dominika Tatarku, Ladislava Mňačka, Alfonza Bednára, Rudolfa Jašíka a Ladislava Ťažkého.

Títo autori sa vo svojich dielach zamerali najmä na pravdivé, neskreslené priblíženie 2. svetovej vojny, SNP, kolektivizácie a obdobia kultu osobnosti. Predstavitelia mladej generácie prozaikov sa zamerali vo svojich dielach na súčasnosť, zaujímali ich hlavne jednotlivec jeho súkromie, psychika, morálne a citové krízy, témy všedného dňa, ľúbostná tematika. Využívali postupy modernej prózy, pre ich diela boli charakteristické experimenty v oblasti formy aj obsahu, tvorivosť a novátorstvo.3. 1969-1989Po neúspechu „pražskej jari” a po obsadení ČSR vojskami Varšavskej zmluvy nasledovali roky tzv. normalizácie a konsolidácie. Mnohí spisovatelia boli vylúčení zo Zväzu slovenských spisovateľov a mali zákaz publikácie.

Na čiernu listinu sa dostali autori, ktorí v roku 1968, ako napr. Ladislav Mňačko a Jaroslava Blažková, a taktiež mnohí opoziční prozaici, ako napr. Dominik Tatarka, Ladislav Ťažký, Anton Hykisch, Pavel Hrúz…Mená týchto autorov sa vyčiarkli z učebníc a z iných publikácií, ich tvorba bola vyradená zo socialistickej literatúry. Slovenská literatúra, a teda aj próza, sa rozštiepila na 3 prúdy- na oficiálnu, na samizdatovú(disidentskú) a na exilovú literatúru.Oficiálna literatúraSituácia literatúry v rokoch 1969-1989 bola podobne zložitá a protirečivá ako celá vtedajšia doba. Kultúra bola opäť pod prísnym ideologickým dozorom, od umelcov sa vyžadovalo, aby tvorili v duchu socialistických ideálov a podľa princípov socialistického režimu.

Autori boli kategorizovaný podľa toho, či ich diela patrili k angažovaným, k menej angažovaným alebo t takzvaným „podozrivým”. Veľká časť spisovateľov sa v rokoch najtvrdšej konsolidácie a normalizácie dobrovoľne odmlčala a nepublikovala žiadne diela a aj neskôr sa snažili obchádzať témy a problémy, o ktorých sa nesmelo písať a radšej sa venovali historickej tematike alebo zážitkom z detstva. Napriek snahe oficiálnej marxistickej literárnej vedy a kritiky a preferovať iba metódu socialistického realizmu, časť prozaickej tvorby tých čias naďalej odrážala vplyv moderných smerov a súčasnej svetovej prózy. Takýto charakter mala tvorba mnohých starších autorov, napr. Ján Johanides, Peter Karvaš, Rudolf Sloboda, Pavel Vilikovský, z mladších autorov, ktorí debutovali v 70-tych rokoch, tvorba Dušana Mitanu, Dušana Dušeka a Jozefa Puškáša.Samizdatová literatúraV 70-tych a 80-tych rokoch sa popri oficiálnej literatúre vytvorila aj tzv. samizdatová literatúra.

V samizdate sa vydávali diela zakázaných autorov, články opozičných intelektuálov, niektoré diela svetovej literatúry, kt. nemohli byť vydané v štátnych vydavateľstvách a pod. Najviac samizdatových kníh a časopisov vychádzalo v Čechách. Zo slovenských spisovateľov bol hlavným predstaviteľom samizdatovej literatúry Dominik Tatarka, k ďalším spisovateľom uverejňujúcim svoje diela v samizdate patrili napr. Pavel Hrúz, Hana Ponická a Ivan Kadlečík. Dominik Tatarka bol i vedúcou osobnosťou slovenského opozičného disidentského hnutia boli prenasledovaní a vystavení rôznym formám zastrašovania a šikanovania.Exilová literatúraOkrem domácej oficiálnej a samizdatovej tvorby sa v zahraničí ďalej rozvíjala exilová literatúra. K exilovej literatúre sa zaraďuje tvorba tých autorov, ktorí emigrovali zo Slovenska a usadili sa v rôznych krajinách sveta.

V zahraničí vzniklo niekoľko vydavateľstiev, ktoré vydávali nielen diela exilových autorov, ale i diela tých spisovateľov, kt. zostali v ČSR, avšak ich knihy tu z rôznych príčin nemohli byť vydané. Významným zahraničným edičným strediskom bol aj Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme.Alfonz Bednár Narodil sa 19. októbra 1914 v Rožňovej Neporadzi (teraz Neporadza). Študoval na Filozofickej fakulte v Prahe a v Bratislave. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Liptovskom Mikuláši a v Bardejove. Po roku 1945 pracoval na Povereníctve informácií v Bratislave, bol lektorom vydavateľstva Pravda a redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, od roku 1960 dramaturgom a scenáristom v Československom filme v Bratislave.

Ako prvý v povojnovej lit. sa zbavil prózy socialistic. realizmu – schematizmu a využil nové postupy zobrazovania = využil retrospektívu, vnútorné zobrazenie postáv – ich psychika..(retrospektíva – spôsob zobrazovania, ktorá narúša časovú postupnosť deja a využíva prelínanie prítomnosti a minulosti, je to pohľad späť)Jeho najznámejší román je Sklený vrch. Z ďalšej tvorby môžeme spomenúť zbierku noviel Hodiny a minúty, román Balkón bol privysoko. Ďalšia tvorba: Za hrsť drobných, Ako sme sušili bielizeň, Výpoveď, Osamelý havran, Kolíska, Role, Susedia. Autor napísal aj scenáre k filmom Slnko v sieti, Orgán, Tri dcéry. Pre televíziu Ráno pod mesiacom a Moje kone vrané. Zomrel 9. novembra 1989.Sklený vrch V románe sa A. Bednár vracia k obdobiu 2. svetovej vojny. Neopisuje však boje, snaží sa zrekonštruovať pocity generácie, ktorá bola priamo či nepriamo vojnou zasiahnutá.
Prišiel s netradičným novým pohľadom na povojnovú problematiku, na SNP, na budovanie novej spoločnosti, ale predovšetkým na ľudské vzťahy. Bednárovi sa SNP stáva prameňom ustavičnej retrospektívy a konfrontácie minulosti so súčasnosťou. Román má tri časové línie. Každá z nich sa viaže k inému obdobiu citových vzťahov hlavnej hrdinky Emy Klaasovej. Z denníkov spoznáva čitateľ jej citové vzťahy postupne k trom mužom – k prvej láske, partizánovi Milanovi Kališovi, snúbencovi Zolovi (s ním sa rozchádza) a k manželovi Solanovi, ale tiež jej tajomstvá a vzťah k Tichej doline, kde Ema prežila najdôležitejšie chvíle v živote a ktorá ju stále priťahuje. V období vojnového slovenského štátu, keď bola nútená odísť z Bratislavy a skrývať sa v Tichej doline spoznala Milana. Po vojne sa jej stopy po ňom stratili. Ďalšia línia sa odohráva neskôr, keď má Ema so snúbencom – Zolom odísť do Ameriky.

Predtým príde do Tichej doliny a náhodou zistí, že Milan je mŕtvy, nájde jeho hrob. Treťou líniou je obdobie po rozchode so Zolom. Ema sa vydá za Solana, pracuje na stavbe priehrady. Ema si píše denník, pripravuje sa na návrat do doliny s mužom, kde mu chce poodhaliť zákulisia svojej duše. V tomto období zasiahne do jej života aj Tretina, ktorý poznal Kališa a obviní ju z jeho smrti. Plánovaná cesta do doliny sa nerealizuje, Ema nešťastne zahynie, padne na ňu elektrický drôt. Po jej smrti muž nájde jej denník, a dozvie sa to čo mu chcela Ema povedať. Celý román je písaný denníkovou formou, striedajú sa časové roviny, jednotiacim motívom je v ňom Tichá dolina, ktorá pre Emu znamená pokoj, útočisko. Názov Sklený vrch vyplýva z rozprávky, ktorú kedysi Eme rozprával Milan. Kde si princ hľadal nevestu a musel zdolať ten najťažší vrch (Sklený). Rudolf JašíkNarodil sa 2.12. 1919 v Turzovke na Kysuciach.

V roku 1924 jeho otec odišiel za prácou do Kanady, Rudolfa a jeho dvoch mladších bratov vychovávala stará mama. Chcela mať z neho kňaza, ale v seminári študoval neúspešne. V štúdiu pokračoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Po smrti starej mamy, pre nedostatok finančných prostriedkov, Jašík odišiel z gymnázia. V rokoch 1935 – 1938 pracoval v obuvníckych dielňach a zároveň navštevoval Baťovu obchodnú akadémiu v Zlíne. Pre nezhody s vedením podniku ho v roku 1938 prepustili z práce a vylúčili zo školy. Odvtedy žil na Kysuciach a aktívne pracoval v robotníckom hnutí. V roku 1940 po jednej letákovej akcii Jašíka zatkli a uväznili. Po vypuknutí 2. svetovej vojny v roku 1941 ho poslali ako vojaka na ukrajinský front.

V roku 1943 pracoval vo vojenskom rozhlase v Bratislave. Počas vojny bol Jašík viackrát väznený za šírenie protifašistických myšlienok. V tomto období začal aj literárne tvoriť. Pod vplyvom nadrealizmu napísal zbierky básní Ypsilon a Dve rieky. V polovici roku 1944 sa pripojil k partizánskemu oddielu na Kysuciach. Po oslobodení, od roku 1945 žil v Baťovanoch (dnes Partizánske) a intenzívne pracoval v straníckych a verejných funkciách - v štátnej správe, ale aj ako novinár a kultúrny pracovník viacerých regionálnych inštitúcií. Bol redaktorom v časopisoch Slobodná práca a Hlas Nitrianskeho kraja, písal publicistické príspevky, reportáže, ale aj úvahy a poviedky. V roku 1946 sa oženil s Hedvigou Hodálovou. V roku 1953 vyšiel Jašíkovi prvý román – Biely chlieb. Po roku 1956 nasledovali ďalšie – už veľmi úspešné romány. Odvtedy sa Jašík venoval len literárnej tvorbe.

V roku 1960 ochorel a na pooperačné komplikácie v Bratislave – 30. júla 1960 nečakane zomrel. Pochovaný je v Partizánskom. Mnohé Jašíkove diela zostali nedokončené a vyšli až po jeho smrti.Námestie svätej Alžbety Dej románu sa odohráva v nepomenovanom malom slovenskom meste „pod viničným vrchom“ (z knihy je zrejmé, že išlo o Nitru) počas vojnových rokov, keď sa vláda vojnového slovenského štátu rozhodla „prispieť“ ku „konečnému riešeniu židovskej otázky“, obludnému plánu nemeckých fašistov. Je tragickým príbehom lásky kresťanského chlapca – polosiroty Igora a židovského dievčaťa Evy. Ľúbostnému vzťahu, ktorý medzi nimi vznikne, nepraje doba – visí nad nimi hrozba fašizmu a smrti. Židia musia byť označení žltými hviezdami. Pokusy zachrániť Evu sa Igorovi nevydaria – na jej prekrstenie nemá peniaze, ani ujsť do hôr už nestihnú.

Evu spolu s inými židmi majú transportovať do koncentračného tábora. Pri pokuse ukryť mŕtve dieťa pred zrakom jeho matky fašisti Evu zastrelia. Igor po strate milovaného dievčaťa hľadá východisko v individuálnej pomste a vyvŕši sa na jednom z tých, ktorí boli za Evinu smrť zodpovední. Sila románu je najmä v tvorbe charakterov postáv. Cez niekoľko výrazne vykreslených predstaviteľov politického režimu, židovskej komunity a ľudí odboja, podarilo sa mu presvedčivo ukázať rast militantného nacionalizmu a rasizmu i vnútornú premenu jedných v duchu fašizmu a druhých v duchu humanizmu a ľudskosti. Výraznými postavami v diele sú napríklad: Samko - Evin otec, ktorý v nešťastí rezignuje a uverí, že židia sú odsúdení na zánik a spolu s rodinou sa rozhodne pre prijateľnejšiu smrť samovraždou. Obuvník a komunista Jozef Maguš - optimista, ktorý verí v záchranu z Ruska, stále hľadá východiská a snaží sa pomôcť aj Igorovi a Eve.

V závere románu zachráni Igora pred samovraždou. Dodo - má rád bezstarostný život a stane sa pod vidinou peňazí fašistickým prisluhovačom. Holič Ján Flórik - karierista a vrah, je typickým výtvorom fašistického režimu. Zatvorí holičstvo a ide k fašistom za vidinou zisku a nesmierneho bohatstva. Neváha udávať ani vraždiť. V závere práve on rukou Igora umiera. Iný typ predstavuje Haso, ktorému nejde o peniaze. Nenávidí židov, lebo verí ideológii fašizmu. Keď pochopí, že i on sa stal súčasťou davu, ktorý majú fašisti v moci, spácha samovraždu. Láske medzi mladými ľuďmi dal Jašík v románe Námestie svätej Alžbety širšie dimenzie. Ako hovorí autor v úvode - láska nezomiera, len ide do hrobu. Podľa slov literárneho kritika V. Petríka: „Láska je pre Jašíka v „hrdzavom čase“ vojny protiváhou totálnej deštrukcie, poľudšťuje človeka, ktorému vojna odobrala ľudskú tvár; je to sila, schopná zvíťaziť nad smrťou.“Ladislav Mňačko Narodil sa v roku 1919 vo Valašských Kloboukoch na Morave. V rokoch detstva sa jeho rodina presťahovala do Martina. Štyri roky študoval na gymnáziu, potom sa vyučil za obchodníka.

Po rozpade Československej republiky v roku 1939 odišiel do Čiech. Chcel ujsť za hranice, no chytili ho a poslali do koncentračného tábora a potom do pracovného tábora v Essene. Odtiaľ sa mu v roku 1944 podarilo ujsť, utiahol sa na rodnú Moravu a pridal sa k partizánom. Po vojne bol redaktorom Rudého práva v Prahe, v roku 1948 sa vrátil na Slovensko. Stal sa redaktorom Pravdy, potom redaktorom Kultúrneho života a neskôr aj jeho šéfredaktorom. Od konca päťdesiatych rokov bol spisovateľom a publicistom, pôsobil v Bratislave. Roku 1967 emigroval do Izraela na protest proti postojom Československa k izraelsko – arabskému konfliktu. Obrodný proces – Pražská jar v roku 1968 spôsobila, že sa vrátil na Slovensko, v auguste 1968 po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy emigroval znova – do Rakúska. Na Slovensko sa vrátil po novembri roku 1989 už ako rakúsky občan.

Žil striedavo v Prahe a v Stupave, kde začal písať svoje pamäti. Tie však nedopísal. Ladislav Mňačko zomrel 24. februára 1994.Smrť sa volá EngelchenJe to príbeh z prostredia partizánskych bojov na moravsko-slovenskom pohraničí. Je komponovaný ako spomienková retrospektíva raneného partizána Voloďu (autobiograficky stvárnený autor), ktorý opisuje osud obce Ploština, v ktorej sa skrývala jeho partizánska skupina. Obec pod tlakom okolností museli opustiť a prenechať Nemcom, ktorí ju napokon vypálili. Voloďu prenasledujú vidiny horiacej obce a horiacich tiel.Autor dôkladne popisuje prírodu Ploštiny, lesy v jej blízkosti a aj obyvateľov samotnej dediny, hrdinov, ktorí denne riskovali svoje životy, pretože schovávali a kŕmili partizánov. Všetci partizáni si boli vedomí toho, že o víťazstve sovietov sa rozhodlo inde, ale ich deštrukčná činnosť približovala koniec vojny, ktorý si priali obe strany.

Nikolajov odriad mal za sebou výhradne úspešné akcie, vďaka výbornej taktike a dobrému vybaveniu, ktoré ukoristili Nemcom. Voloďa vedel vynikajúco nemecky a preto bol občas vyslaný do mesta na stretnutia s Martou – špiónkou.Dej sa odohráva zväčša v nemocnici, v mysli zraneného, ochrnutého Vojaka. Vystupuje tu doktor Brázda, primár, ktorý si Voloďu obľúbil , aj keď mu to nedáva na javo. Eliška si zamiluje Voloďovo rozprávanie. Ten jej rozpovie, ako žili, že s celým odriadom boli jeden. Časom sa začne Voloďova noha uzdravovať a s ňou aj jeho myseľ. Zamiluje sa do Elišky, aj ona do neho. Marta, jeho stará láska sa s ním príde rozlúčiť, že odchádza do Kanady. Voloďa si uvedomí, že vojna ju zničila, že viac nieje človekom. Niesla priveľkú ťarchu, ťarchu židovského dievčaťa, ktoré sa bez slova a dobrovoľne podrobovalo hnusnej úchylke Skorzenyho, pre informácie, ktoré denne zachraňovali životy. Jej Kanada, bola smrť.

Otrava morfiom. Voloďa to chápal. Aj on zažil svoje a nebyť sestričky Elišky, zostal by zvieraťom. Presne to z neho spravila vojna. Týždne na nohách v horách, bez jedla, často spali len hodinu, či dve. Po nešťastnej nehode, keď mu zomrel najlepší priateľ a veliteľ Nikolaj, sa vydali na akciu. Tá sa síce podarila, ale keď šli naspäť do dediny, našli len plačúce ženy a matky. Všetkých ploštinských chlapov upálili za živa. Právom si to dávali za vinu, veď dedinu by ubránili. V tejto časti sa začína všetko obracať k horšiemu. Narýchlo zvolia nového veliteľa – ryšavého Grišku. Rozhodnú sa napadnúť nemeckú kolónu, kde Marta v ošiali chladnokrvne zabije Skorzenyho, čím na partizánov poštve Engelchenove Jagkomando, najobávanejších vrahov, chladnokrvnýchzabijákov vycvičených, preto aby vydržali všetko, s najlepšou výzbrojou. Pomocou ukoristených ťažkých guľometov ich partizáni prekvapili v priesmyku a vyvraždili časť nemeckých vojakov.

Po tomto čine sa museli celé dva týždne skrývať v horách a utekať pred nimi. Niekedy pochodovali celé dni. Nakoniec to Nemci vzdali. V tejto bitke neboli víťazi, len porazení. Z veľkého, viac ako 30 členného odriadu ostala hŕstka zarastených, hladných chlapov na konci síl. Keď sa Voloďa definitívne uzdravil, odchádza so sľubom vernosti od Elišky so tým, že zabije Engelchena, symbol zla a utrpenia.