Román Mila Urbana je román s tematikou I. svetovej vojny. Zobrazuje dopad vojny a vykorisťovania na ľudí a dedinu. Kritizuje pasivitu ľudu a utláčanie od pánov. Zobrazuje zbytočnosť a nezmyselnosť vojny. Vyobrazuje ťažké dopady vojny na život všetkých vrstiev obyvateľstva, ale hlavne na tých chudobných. Vyobrazená je tu aj nerovnosť medzi vrstvami.Dej sa neodohráva priamo na bojisku, ale podáva nepriame svedectvo o krutosti a neľudskosti vojny pomocou opisu udalostí v hornooravskej dedinke Ráztoky, ktorá je vzdialená od civilizácie, "pánubohu za chrbtom", ale vojna ju neminula a pod jej vplyvom sa menia mnohé ľudské osudy.Kompozične je dielo rozdelené na 2 časti: Stratené ruky a Adam Hlavaj. Hoci ich dejová výstavba je odlišná, obidve časti spolu úzko súvisia a vytvárajú jeden významový celok. V prvej časti nás autor oboznamuje s dobou a prostredím deja a rozvíja prvé konflikty. Je vytvorená kompozične samostatnými, krátkymi príbehmi, ktoré sa viažu k jednotlivým postavám.Na začiatku si ľudia neuvedomujú čo je to vlastne vojna, začínajú si to uvedomovať až keď chlapi odchádzajú na front, v obchodoch je nedostatok potravín a polia sú neobrobené.

Druhá časť knihy je ucelenejšia. Zjednocujúcou postavou románu je Adam Hlavaj, ktorý tu priamo vstupuje do deja. Hlavaj bojuje na fronte 1. svetovej vojny, ale uvedomí si, že vojna vôbec nemá zmysel, dezertuje. Adam Hlavaj predstavuje dedinu ako celok – svojim konaním vyjadruje vzdorovitosť ľudu proti sociálnemu útlaku a vojne. Hlavnou myšlienkou tohto románu je dosiahnutie slobody, ktorú v závere románu pociťujú všetci. Autor do našej literatúry vniesol nový spôsob vykreslenia postáv, a to cez ich vnútorné konflikty. Epické rozprávanie sa strieda s lyrizovaným opisom, najmä prírody, ktorú mal Hurban veľmi blízko, opis je už hlbším ponorom do individuálneho a spoločenského bytia. Používa dialóg i vnútorný monológ. Jazyk je spisovný aj hovorový, najmä v dialógoch dedinčanov. Je takmer súčasný, reč postáv je väčšinou jednoduchá...

Objavujú sa tiež typicky dedinské zvolania. Sociálna problematika, uvedená do pohybu prvou svetovou vojnou, sa tu nastoľuje s mimoriadnou silou. Urban používal epické postupy: volil si také, ktoré mu umožnili zachytiť kolektívne reakcie na vonkajší podnet, pričom široko využil tzv. kolektívny dialóg. Tento kolektívny hrdina románu podobne ako hrdinovia noviel neprežíva vojnu a jej následky v otvorenom konflikte, ale musí ich stráviť v sebe. Hoci je to dráma plná tragiky, v konečnom výsledku sa napriek osobným tragédiám končí sebauvedomovaním jednotlivcov i dedinského kolektívu. Tvár Ondreja Koreňa, nemého človeka, je veľavravná, pretože je zvláštnym spôsobom napätá, chce o čomsi vypovedať. Vojna skončila, všetko sa raz skončí. Zanechala na ľuďoch nezabudnuteľné jazvy. Ľud sa postavil na svoju obranu, mnohých charaktery sa zocelili. Román je malou oslavou víťazstva, víťazstva aj za cenu strát, víťazstva biedneho ľudu.Novelistická tvorbaJAŠEK KUTLIAK SPOD BUČINKY Ide tu o vnútorný konflikt postáv, očarenie prvou láskou, prírodou, kde sa Jaškova nezničiteľná dobrota láme na neporozumení, osudovej tvrdosti života. STAROBA Vedomie nevyhnutnosti blížiacej sa smrti silno zasahuje dušu Pavla Duchaja, ktorý sa vzpiera. Dedina ho vylúči zo svojho kruhu, rodina čaká na jeho smrť. Celá dedina akoby žila len jeho chorobou a čakaním na jeho smrť.

To mu vracia schopnosť žiť, nakoniec umiera. ZA VYŠNÝM MLYNOM Psychologická novela, podklad pre Suchoňovu Krútňavu. dramatizmus sa stupňuje vo vnútri postáv. Ondrej Zimoň sa v citovom vzplanutí dopustí vraždy, uzatvorí sa pred ním svet, nenachádza pokoj, zlosť si vybíja vo vášni, v láske k žene a dieťaťu. Pije, aby zabudol, chce sa priznať, ale bojí sa odhalenia. Je to dráma svedomia.MIČINOVA KOBYLAVyjadruje tu láska človeku k zvieraťu. Táto láska je azda aj silnejšia ako láska človeka k človeku. Hlavný hrdina má veľmi silný vzťah so svojou kobylou a ani ženu mu netreba. Nakoniec kobyla pri prekonaní vlastných síl sa zraní a sám hlavný hrdina si ju odnáša.ROZPRÁVKA O LABUDOVINemal ženu ani deti a jeho najväčšou záľubou bolo opravovanie neustále domu zdedenom ešte po starom otcovi. V diele sa vyskytujú aj umelecké prvky ako opisy prírody a perzonifikácie vetra. Autor využíva sociálno - psychologický realizmus. Štefana opisuje ako málo spoločenského, ktorý si príliš nevšíma ľudí, nevadí mu, že sa mu smejú.Urbanove postavy v novelách trpia komunikačnou bariérou, podvojný dialóg (polopriama reč, nepriama reč), závažné otázky morálne, potláča dejovú líniu a posilňuje sa psychologizácia.Konanie postáv tvorí predstupeň lyrizovanej prózy (čím menej postavy hovoria, tým viac vraví svet okolo nich – veci, príroda). Jazyk: odstraňuje tajomnosť medzi postavami, často neurčité zámená – čosi, kdesi.

Časté zámlky, nedokončené vety. Urbanov lyrický text naznačuje "zvláštny" vzťah k jazyku, využitie hovorových prvkov reči a originálne postupy rozprávania. Urbanovým knižným debutom bola novela Jašek Kutliak spod Bučinky – črta zo života oravských horalov, v ktorej už ako osemnásťročný autor uplatnil svoju metódu koncentrovanej epiky, ktorá sa prejavila neskôr v novelách z knihy Výkriky bez ozveny a najmä v novele Za vyšným mlynom. V nej naplno zobrazil súhru síl v človeku i mimo neho, ktoré sa splietajú do tragickej nepochopiteľnosti a ovládajú jeho osud. Vo svojej zbierke próz Výkriky bez ozveny čerpal Milo Urban inšpiráciu z dedinského prostredia. No Urban vo svojich novelách predstavil i univerzálnejšiu modernú tému - je to stiesnenosť, uzavretosť dedinského života. Stiesnenosť prostredia intenzívne pociťujú hlavné postavy Urbanových próz, osamelí ľudia, ktorí sa odcudzili svojmu prostrediu.

Dve rané Urbanove novely - Jašek Kutliak spod Bučinky a Rozprávka o Labudovi spôsobom rozprávania a nejednoznačnosťou významu predstavujú moderné prózy. Prvky rozprávky, balady, mýtu v rozprávaní naznačujú komplikovanú štruktúru. Novela Jašek Kutliak spod Bučinky je o rozpade ľúbostné vzťahu - po svadbe s poľovníkom Jaškom sa jeho milá Hanka celkom zmení. Rozprávanie osciluje medzi zobrazením Hankinho zla a modernistickým príbehom o dezilúzii zo stratenej lásky. Rozprávku o Labudovi môžeme prečítať dvoma spôsobmi: prvý príbeh je realistický príbeh o nerozumnom sedliakovi, druhý príbeh je najuniverzálnejší, stáva sa alegóriou ľudského údelu, osamelosti, lability. K slovu sa v ňom dostáva básnická obraznosť, asociatívnosť. Autor je v novelistickej tvorbe protiexpresionistický, lebo sa vedome snaží o vyváženú a proporciálne rozvrhnutú prozaickú stavbu. Urbanovo snaženie je v tomto smere cieľavedomé a uberá sa celkom iným smerom ako súdobá prozaická tvorba.Z Urbanovej tvorby sa mi viac páčili novely, ako román Živý bič, lebo román bol síce veľmi zaujímavý a veľmi dobre sa mi čítal, ale ku koncu ma už začal nudiť a čítala som ho na viackrát. Naproti tomu novely ma zaujali po celú dobu čítania a prečítala som ich veľmi rýchlo.