Prvky sociálnej krivdy sa prenášali aj do zbojníckych piesní, ktoré niesli v sebe protest proti nevoľníctvu a búrili ľud za spravodlivosť. Najvýznamnejšou zbojníckou postavou je Juraj Jánošík.
Prózu zastupovali rozprávky. Čarovné rozprávky sa ešte stále len formovali a typické pre ne bola látka o boji hrdinu s drakom (Popolvár najväčší na svete), o víťazstve dobra a súcitu (Pamodaj šťastia lavička), o zranených a utláčaných (Popoluška). Pridŕžali sa trojstupňovej gradácie (traja bratia, tri dcéry, tri úlohy, traja draci, atď.), protikladu dobra a zla (macocha a pastorkyňa, bohatý a chudobný brat, atď.), a využívali ustálené úvodné a záverečné vety (Kde bolo, tam bolo…). V realistických rozprávkach je nahrádzané čaro dôvtipom, bystrosťou, šikovnosťou, odvahou a niekedy i náhodou, naivnosťou a hlúposťou okolia.
Záujem romantikov o ľudovú slovesnosť
V období klasicizmu siahali mnohí autori po dielach slovenskej ľudovej slovesnosti, napr. Šafárik začal svoju tvorbu, keď v roku 1824 vydal spolu s Kollárom a Benediktim zbierku ľudových piesní Písně světské lidu slovenského v Uhřích. K vzniku samostatnej slovenskej literatúry prispel aj Kollár, zbieraním a vydávaním ľudových piesní, ktoré v roku 1834 – 1835 vyšli pod názvom Národnie spievanky čili písně světské Slowáků v Uhrách.
V období romantizmu, ktorý mal národnooslobodzovací charakter, sa autori opierali o ľudovú slovesnosť, ktorá bola dôležitá pri uzákonení spisovnej slovenčiny. V lyrike vznikajú ponášky na ľudovú pieseň a balady, spolu s jazykom ľudovej piesne preberali štúrovci aj veršovanú stavbu, trópy a námety ľudovej slovesnosti. Zberom folklóru sa zaoberal Samo Chalupka, čo sa odrazilo v básňach, ponáškach na ľudové piesne. Spracoval aj jánošíkovskú tematiku. Zdrojom baladiky Janka Kráľa bola tiež jeho zberateľská činnosť (Zverbovaný).
Vývin spisovnej slovenčiny
Rok 863 – Cyril a Metod
Bojzov pokus o spisovný jazyk na základe biblickej češtiny
Rok 1787 – Anton Bernolák uzákonil spisovnú slovenčinu na základe trnavského nárečia. Používali ju len katolíci a evanjelici naďalej používali biblickú češtinu.
Rok 1843 – Štúr, Hurban, Hodža uzákonili spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia. Používali ju katolíci aj evanjelici.