Osobitne miesto v slovenskej dráme posledných štyroch desaťročí zaberá Radošínske Naivné Divadlo(RND). Pôvodne vzniklo v toku 1963 v obci Radošina ako ochotnícky dedinský súbor, ale v roku 1970 sa stalo profesionálnym divadelným súborom, ktorý pôsobí v Bratislave. Zvláštnosťou tohto divadelného súboru je, že všetky hry, ktoré súbor naštudoval, napísal ten istý autor- Stanislav Štepka.Už názov divadla napovedá, že v hrách môžeme očakávať navonok naivný prístup k realite. Z roku 1970 pochádza jedna z najpopulárnejších hier tohto divadla- Jááánošííík. Autor v nej spracoval jánošíkovskú tradíciu parodických spôsobom. Stanislav Štepka využíva prvky postmoderny, dramatický text strieda s pesničkami, s vtipnými komentármi, v ktorých sa vysmieva z politického a ekonomického života a z rôznych deformácií spoločnosti.Hra nie je členená na dejstvá, ale na kapitoly, čo je prebraté z prózy a jednotlivé kapitoly majú svoje názvy podľa ľudových piesní a Bottovej skladby „Smrť Jánošíková“. Hra sa začína prológom „zrodenie legendy“ a končí sa epilógom „Koniec legendy“. V hre by sme ťažko hľadali súvislý dej.

Hra je montážou rôznych scénok, ktoré pozostávajú z vtipných replík, z rôznych slovných hračiek, paródií a parafráz, napr: „Kde bolelo, tam bolelo. Bol deň ako každý tretí. Či druhý. V dedine Ťarchová žila jedna ťarchavá žena.“ Komicky pôsobí popretkávanie drsnej reči poetickými často až patetickými citátmi z diel slovenskej literatúry, napr. Jánošík odpovedá na Aničkino vyznanie a cituje Sládkovičovu Marínu: „Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený.“ Alebo keď matka hovorí o smrti Jánošíkovho otca: „... No nedožil sa toho krásneho dňa, keď si pravda sadne za stôl jeho ľudu“ , v závere parafrázuje citát z Bottovej smrti Jánošíkovej.V diele autor využíva hromadenie slov, čo je charakteristický prvok absurdnej drámy. Časté sú skupiny slov, hromadenie ktorých vzniká na základe asociácií. Napr.: Keď otec rozpráva Jánošíkovi ako ich vrchnosť utláča, najprv začne vymenúvať to, čo je naozaj charakteristické pre nevoľnícky život: „Dane, desátky“ pomenovanie poplatkov vyvolá asociáciu s názvami kariet „dolnýci, králi, esá“, alebo mená členov Jánošíkovej družiny vyvolajú asociáciu s menami známych slovenských hercov: „Ernest Surovec, Elo Romančík, Ilčík a Ctibor Filčík“.

Časté sú paródie známych ľudových prísloví, porekadiel, pranostiky, piesní, ale aj populárnych šlágrov 70 rokov a politických hesiel:-„Prišiel na bielom koni ako Martin a takto mi zašepkal do uška: Anička, dušička nekašli.“-„To je koza rohatá, večne býva ožratá.“-„ Zbohem, lásko nech mne jít, bude klid“, čo bola populárna pieseň Waldemara Matušku tých čias-Namiesto socialistického hesla „Ja som baník, kto je viac?!“ Jánošíkov otec hovorí: „Ja som otýc, kdo je vác?“Štepka nepredstavuje Jánošíka podľa tradície ľudovej slovesnosti, v ktorej tento ľudový hrdina býva zobrazený ako smelý pomstiteľ krívd, odvážny bojovník za slobodu, ale ako obyčajného človeka, ktorému sa vôbec nechcelo stať hrdinom najradšej by bol zostal doma a iba horko–ťažko ho prehovorili, aby sa stal zbojníkom.Keď matka vyprevádza Jánošíka do hôr berie z pitvora pušku so známym gestom: „Choď!“, ktoré Štepka prevzal z Čapkovej hry Matka.Ani uvažovanie Jánošíka nie je hrdinské: „Ja mám byť chlap, ja mám byť hrdina? Ja mám byť vzor?!

Vy sa budete doma vyvaľovať v duchnách – a ja zatiaľ prídem o obličky! Ja nechcem byť hrdina, chcem sa vyučiť za normálneho človeka ...“ , „...300 rokov bude žiť zo mňa táto literatúra – a ja ani tridsať ...“Zbojník Uhorčík je zasa zobrazený ako nežný, sladkasto jemný muž, ktorý rozpráva zoženšteným hlasom, čo je opakom surového zbojníka Jánošíkovej družiny.Autor v replikách vtipne kombinuje tradičné repliky zbojníkov s výrazmi svojej doby. Keď Jánošík s Uhorčíkom prepadnú urodzenú paničku s dcérou, žiadajú: „Stoj. Bohu dušu a nám dukáty. A ty, stará občiansky preukaz!“Ženské obete prepadnutia sa k zbojníkom správajú podobne ako v diele Petra Jaroša Pacho - hybský zbojník. Madam 1 nadšene vzdychá: „Mamička, tak toto sú zbojníci? Bože aké krásne kroje majú.“ a jej matka Madam 2 s pochopením odovzdáva zbojníkom svoje drahocennosti: „Aha, mám tu krásny prsteň, pašovaný briliant...“ Výsmechom socialistického spôsobu života sú repliky týkajúce sa socialistickej pracovnej morálky. Jánošíkova matka si kladie otázky: „... Robíme celých osemnásť hodín? Nedalo by sa viac? ... A čo poriadok na pracovisku? Zavše nemáme batôžky na pravom mieste.“

Typicky pre Štepku je aj spôsob, ktorým v epilógu aktualizuje celú hru. Z epilógu vyplynie, že celá hra je podobenstvom na súčastných ľudí. Ukáže sa, že predstavitelia Jánošíka a Uhorčíka ušli z psychiatrického ústavu a keď ich ošetrovateľ nájde, Jánošík mu vysvetľuje: „Tuto je ústav, tu sme my chovanci, takto je ohrada a tam sú správanci. Chovanci sa pozerajú na správancov a správanci na chovancov. A my sme im hrali náš kus, aj vás sme v ňom videli, aj pani kuchárku, aj tú novú sestričku zo zdravotnej...všetkých sme v tom videli.“ Obaja dostanú opäť nemocničné pyžamové kabátiky a ošetrovateľ dovolí Jánošíkovi povedať na záver posledný vetu z hry, ktorú si sami napísali. Ide o známu repliku Jánošíka, vyslovenej pod šibenicou: “keď ste si nás upiekli, tak si nás aj veďte...!“ Taký je koniec legendy.Podľa môjho názoru hra Jánošík nestratila nič na svojej príťažlivosti ani po viac ako troch desaťročiach existencie. Poznala ju nielen generácia našich rodičov, ale vďaka obnovenej premiére po 30 rokoch aj naša generácia.

Hra je príťažlivá tým, že udržiava v divákoch dojem ochotníckeho divadla, čo autor dosahuje naivným jazykom postáv a naivným prístupom k realite. Paródie žánrov ľudovej slovesnosti, ale aj politických hesiel vyvolávajú smiech. Dobrú náladu vytvárajú aj vtipné pesničky, ku ktorým zložil hudbu Milan Markovič – patril k spoluzakladateľom RND. Súčasný divák dokáže možno viac než generácia našich rodičov oceniť prvky moderných smerov 20. storočia- postmoderný či absurdného divadla. S menšími problémami sa môžeme stretnúť iba pri výsmechoch niektorých socialistických reálií, ktoré my už nepoznáme z vlastného života, ale iba čiastočne z učebníc a z rozprávania staršej generácie. v Prievidzi dňa 15.4.2006 (Igorecko)