Denis Diderot - JAKUB FATALISTA. Ak chcete niekomu poradiť, aby si prečítal niečo netradičné, inteligentné, vtipne ladené či hlboko ľudské, nech si nájde čas a siahne po Diderotovom Jakubovi fatalistovi, ktorý je humorne ironickou a pritom veľmi ľudskou knihou o putovaní svetom. S Jakubom bude čitateľ filozofovať, zamyslí sa nad slovom fatum - nad neodvratným, predurčeným osudom. A možno si potom zodpovie otázku či je alebo nie je determinista - či je presvedčený, že ľudské konanie je predurčené vnútornými alebo vonkajšími príčinami alebo danosťami. Diderot bol francúzskym filozofom, estetikom a spisovateľom, jedným z popredných osvietencov encyklopedistov. Tento „vychutnávač života“ patril k najvýraznejším osobnostiam osvietenstva. Spôsob uvažovania osvietencov definitívne ukončil feudálnu nadvládu nad meštiactvom a vytvoril štýl slobodného, nezávislého človeka spoliehajúceho sa na svoj rozum a vlastnú skúsenosť. Materializmus, ktorý osvietenci vytvorili, mal byť kritikou idealistického myslenia, ale najmä náboženstva, netolerantnosti a fanatizmu.
Napriek tomu bol Diderot teistom – tvrdil, že Boh svet stvoril, ale už doň nezasahuje; neskôr prešiel k deistickému názoru – že príroda a svet majú sami v sebe zdroj pohybu a konania. Nakoniec vyznáva materialistický monizmus, podľa ktorého jednota hmoty spočíva v kontinuite, ktorá spája najjednoduchšie spôsoby existencie s najzložitejšími. Diderot sa narodil v r. 1713 v Langres v rodine nožiarskeho majstra a vzdelanie mu umožnili jezuiti. V r. 1728 - 1732 študoval v Paríži na jezuitskom kolégiu a v r. 1732 -1735 teológiu na Sorbonne. Stal sa bakalárom teológie, avšak na predpokladanú cirkevnú kariéru nenastúpil. V r. 1746 sa začali jeho prípravné práce na Encyklopédii, na ktorej pracoval ďalších 20 rokov. Za svoje prvé materialistické a ateistické dielo Listy o slepých pre poučenie vidiacim sa dostal do väzenia; poučil sa, a o svojich ďalších dielach vyhlasoval, že mu ich niekto ukradol a vydal bez jeho vedomia. Komisár parížskej polície sa mu vyhrážal : „Zakazujem Vám, aby Vás ešte raz okradli!“ Každý vedel, že dielo pomohla vydať lož.
Diderotov život je ukážkou neustáleho boja s despotickosťou, bigotnosťou (prehnanou zbožnosťou) a ľudskou hlúposťou. Jeho zbraňami proti mocným boli slovo, vtip, sarkazmus, britký štýl písania, množstvo nápadov, ako svoje dielo presadiť a nesmierna húževnatosť, s ktorou sa mu podarilo vytvoriť Encyklopédiu a ostatné diela. Diderot zomrel v r. 1784 po ťažkej chorobe.Jakub fatalista je románom, ktorý vyšiel spod autorovho pera v r. 1773. Stavia v ňom proti sebe dve odlišné povahy: triezvo uvažujúceho sluhu Jakuba, ktorý ani v najzložitejších životných situáciách nestráca zmysel pre humor a chuť súperiť so svetom, a jeho pána, zmäteného reprezentanta zanikajúcej aristokracie. V ich svežich dialógoch, často zámerne neusporiadaných a akoby náhodných, rozvil Diderot meštiansku ideu presadzovania vlastnej vôle a slobodného rozhodovania.Sluha Jakub a jeho pán putujú krajinou: „… nevedeli, kam idú, hoci istú predstavu o tom mali…zaháňali nudu i únavu mlčaním a taraním.“ Jakub je dobráčisko, pohotový a vtipný človek, pánovi z celej duše oddaný.
„Proti dobrému vínu a peknej žene jeho hnev nikdy neobstál.“ Je presvedčený fatalista - človek, ktorý verí v neodvratný osud, vylučuje slobodnú vôľu aj náhody. Jeho hlavnou životnou filozofiou je, že „všetko dobré i zlé, čo nás tudolu postretne, je napísané tamhore. Jedno stojí vedľa druhého ako na veľkom zvitku, čo pozvoľna odvíjame.“ So svojim pánom veľa polemizujú, napríklad i o tom, kto je šťastný a kto nešťastný človek. Jakub má vždy na všetko pripravenú odpoveď: „ To je celkom ľahké: šťastný človek je ten, komu je šťastie súdené zhora, a nešťastný je ten, ktorý má tamhore napísané nešťastie.“ Pán: „ A kto tamhore vpisuje to šťastie alebo nešťastie?“ Jakub: „ A kto stvoril veľký zvitok, na ktorom je všetko napísané?“ Jakub s eufóriou rozpráva pánovi o opatrnosti a skúsenosti. Podľa neho sa nenájde človek, čo by mal dostatok skúseností, aby nikdy nenaletel. Jakub má väčšinou vždy posledné slovo, pán buď už neargumentuje, alebo len poznamená: „… o tom by sa dalo dlho hovoriť.“ Sluha odpovedá na pánove otázky takým spôsobom, že pána predčí. Jeden zvláštny rys Jakubovej povahy je, „že totiž, aj keď veľmi rád hovorí, na rozdiel od iných tárajov nenávidí opakovanie.“ Jakub niekedy hodnotí aj sám seba: „ ... hoci pri veľkých skúškach som tvrdý a pevný ani skala, neraz ma nepatrný odpor, maličkosť vyvedie z miery. Vtedy by som sa najradšej vyfliaskal.“
V nespočetných príbehoch sa jeho hodnotenie ukáže ako pravdivé.Aj pán má svojho sluhu rád – často ho nazýva svojim priateľom ale i „čertovským chlapom“. Tri hlavné zdroje jeho života sú šňupanie tabaku, pozeranie na hodinky a kladenie otázok Jakubovi. „ Jakub a jeho pán stoja za reč, len keď sú vedno, osamote majú asi takú cenu ako Don Quijote bez Sancha...“ Raz, keď Jakub omdlel pri páde z koňa, jeho pán bol pri ňom a milo sa mu prihováral: „Bdiem pri tebe. Si môj sluha, či si chorý alebo zdravý, a ja som tvoj sluha, keď si chorý.“ Na svojich potulkách Jakub pánovi rozpráva množstvo príhod z vlastného života, hlavne nekonečný príbeh svojich lások, rozoberá osudy svojich priateľov i známych a rozvláčne ich tiahne celým dielom. Jakub kedysi slúžil v armáde; guľka mu prevŕtala koleno a dvadsať rokov kríval. Veľmi sa mi páčila epizóda z Jakubovho detstva, ktoré prežil u starých rodičov Jasonovcov, kde niekedy prešiel aj týždeň a nikto neotvoril ústa. Jakubovi starý otec previazal ústa šatkou, aby nemohol rozprávať, a práve kvôli tomu je teraz taký urečnený.Štipľavé príhody píše Diderot v inotajoch. Napríklad vzťahy medzi mužmi a ženami skryl do bájky o pošve a nožíku. Jeho bájku zhodnotil pán ako nie najmravnejšiu, ale veľmi veselú. Diderot neustále vstupuje do deja a oslovuje čitateľa, vyzýva ho k trpezlivosti, že ten a ten príbeh bude ešte neskôr niekde pokračovať.
Pýta sa čitateľa na jeho názor, diskutuje s ním, zapája ho do diania. Dalo by sa dokonca povedať, že ním manipuluje: robí si žarty z jeho potencionálnych námietok na svoje úvahy, niekedy sa voči nemu rozohní a priam dravo obhajuje svoje dielo a to až v takej miere, že v čitateľovi dokáže vyvolať pocit viny za to, že ho v mysli kritizoval. Okrem toho však čitateľovi pomáha dielo hlbšie pochopiť – myšlienky obsiahnuté v texte hneď po odznení príbehu spolu s čitateľom rozoberá. Náhle a prudko mení témy, čo spôsobuje, že niekedy je ťažké si uvedomiť, kto je vlastne rozprávačom. Keďže príbeh, ktorý Jakub začal, sa vyjasní až na konci, čitateľ stále čaká na jeho rozuzlenie a usilovne číta. Stav zvedavosti udržuje autor aj tým, že príbehy sú neustále prerušované. Prerušeniami z okolia (slúžka sa pýta hostinskej, kde sú kľúče, Jakub nadáva na svojho koňa ...) však dielo ožíva, vzniká dojem, že sme prítomní pri jeho odohrávaní.
Diderot musel byť zaiste dobrým psychológom – bravúrne totiž predpokladá, aké budú reakcie čitateľa na jeho dielo, na jeho úvahy. Vie, ako dosiahnuť to, čo chce a svojím nenúteným prístupom si čitateľa jednoznačne získa.Zabavíte sa, zasmejete, ale stále nad vami visí nepríjemný pocit a vtieravá otázka: "Nie je to tak trochu pravda? Nie je všetko písané tam hore? A prečo sú osudy hrdinov z 18.storočia tak veľmi podobné tým našim?". A mne to stále nedá ... Môžeme svet ovlpyvniť tvrdou prácou a snahou alebo si len smiešne myslíme, že všetko ovpyvňujeme a v podstate je všetko tak ako má byť?
