Gabriel García Márquez: Sto rokov samoty

Prozaik, filmový scénarista, nositeľ Nobelovej ceny, sa narodil r. 1928 v mestečku Aratacata v karibskej oblasti Kolumbie. Strednú školu a právo, ktoré nedokončil, študoval v Bogote. Ako novinár pracoval v Kolumbii, vo Venezuele, na Kube, v USA a av niekoľkých západoeurópskych krajinách. Ťažiskom jeho literárneho diela sú prózy inšpirované latinskoamerickou problematikou, najmä kolumbijskou, vytvorené v duchu magického realizmu. Píše poviedky, (zbierky Pohreb veľkej matróny, Neuveriteľný a citlivý príbeh o úprimnej Erendíre a jej ukrutnej starej matke), novely (Plukovníkovi nemá kto napísať, Kronika vopred ohlásenej smrti) a romány (Opadané lístie, Zlá hodina, Sto rokov samoty, Patriarchova jeseň, Láska v čase cholery, Generál v labyrinte). Je autorom publicistických kníh (Texty z pobrežia I, II, III, Medzi švihákmi I, II) a filmových scénarov.     

Sto rokov samoty je latinskoamerický generačný román, kľúčové dielo magického realizmu. Rod Buendíovcov, pochádzajúci zo španielskych vysťahovalcov, žil po stáročia v zapadnutej vnútrozemskej juhoamerickej dedine. Jednými z hlavných a najdôležitejších postáv v diele sú José Arcadio Buendía a jeho manželka, a zároveň sesternica, Úrsula Iguaránová. Úrsula sa obáva, že ich kvôli ich príbuzenskému vzťahu „čaká potupný osud: privedú na svet jašteričky.“ Ako príklad uvádza istú svoju tetu, ktorá sa vydala za strýka José Arcadia Buendíu a ich syna, ktorý prišiel na svet s prasačím chvostom. Úrsula teda odmieta plniť si svoje manželské povinnosti, kvôli čomu zostáva José Arcadio na posmech všetkým susedom. Raz ho tak jeden z nich, Prudencio Aguilar, urazí a José Arcadio ho zabije. Následne po jeho smrti sa po dome Buendíovcov začne potĺkať duch Prudencia Aguilara, a keďže oboch, José Arcadia aj Úrsulu kvôli nemu trápi svedomie, rozhodú sa odísť z dediny, „najďalej, ako sa len bude dať“. Pripoja sa k nim rodiny niekoľkých ich priateľov a spoločne sa vydávajú na „nezmyselnú púť do krajiny, ktorú im nikto nezasľúbil“. Po vyše dvojročnom putovaní sa usadia na brehu kamenistej riečky neďaleko morského pobrežia a založia mestečko Macondo.    

Úrsule, ktorá je stelesnením materstva a úlohy matky v rodine – je silná, statočná, rázna a praktická, no zároveň obetavá, milujúca, starostlivá a trpiaca, sa postupne narodia tri zdravé deti, ktoré dostanú mená  José Arcadio, Aureliano a napokon Amaranta. Aureliano Buendía je jednou z kľúčových postáv. Je to inteligentný a bystrý chlapec so záujmom o vedu a akýmsi šiestym zmyslom, vďaka ktorému máva predtuchy, čo sa naozaj plnia. Vyrastie z neho muž činu, stane sa plukovníkom a bojuje na strane liberálov, pričom sa snaží v nespočetných povstaniach zvrhnúť vládu konzervatívcov. Aureliano a José Arcadio mali ešte sestru Amarantu, a nevlastnú sestru Rebecu, ktorú v jedno nedeľné ráno priviezli k nim domov a Buendíovci ju prijali za svoju. Rebeca bola divoška, jedla hlinu a vápno zo stien, no bola aj veľmi pekná. Jeden z mnohých konfliktov vznikne medzi ňou a Amarantou, ktoré súperia o lásku Pietra Crespiho. Za Pietra sa napokon nevydá ani jedna, on spácha samovraždu a Amaranta sa rozhodne až do smrti na znak viny a jej večného panenstva nosiť na ruke uviazanú čiernu šatku.    

Ďalšou z dôležitých, a veľmi záhadných postáv, je postava starého Cigána Melquíadesa, ktorého pôvod je nejasný, on sám je priveľmi vzdelaný a vlastní veci, o ktorých ostatní mohli v tom čase a na tom mieste len snívať. (Chemická súprava na výrobu zlata, lupa a i.). Dokonca priznáva, že prišiel na spôsob, ako zostať nesmrteľným. Po jeho smrti vraj majú tri dni po sebe páliť ortuť. Celkovo Cigáni sú tu ponímaní ako veľmi starý a záhadný kočovný kmeň, ktorý za poplatok ukazuje ľuďom nevídané veci, ako napríklad lietajúci koberec, na ktorom sa naozaj mohli aj odviezť. Bol to práve Melquíades, ktorý vyliečil rodinu Buendíovcov z nespavej choroby, a ktorý spísal súbor pergamenov, ktorý „napísal v sanskrite, vo svojej materčine, párne verše zašifroval súkromnou šifrou cisára Augusta a nepárne lakedaimonskými vojenskými šiframi.“ Na týchto pergamenoch predpovedal storočný osud rodu Buendíovcov až do úplných podrobností, no nikto toto proroctvo nevedel rozlúštiť. Aj preto, lebo „neusporiadal udalosti podľa zvyčajného ľudského času, ale zhustil celé storočia do všedných udalostí, takže všetky prebiehali súbežne a v jednom okamihu“. Toto proroctvo rozlúštil až predposledný z celého rodu, Aureliano (v poradí už asi štvrtý), keď rozlúštil poslednú šifru: „Toho prvého priviazala k stromu a toho posledného žerú mravce“.    

Tým „prvým“ bol práve José Arcadio Buendía, ktorý bol veľký človek, rojko, ktorý sa dokázal nadchnúť pre mnohé veci, no najviac pre vedu a techniku. Po čase však začal strácať rozum, a tak ho priviazali vonku k stromu. Tým „posledným“ bol syn Aureliana (v poradí asi štvrtého) a jeho sestry, Amaranty Úrsuly, ktorý prvý prišiel na svet z čistej lásky, no narodil sa s prasačím chvostom. Autor naznačuje, určitý osud, ktorý však bolo možné zmeniť v prípade tohto chlapca. Jeho matka mu chcela dať meno Rodrigo a cítila, že „je to jeden z veľkých synov buendíovského rodu, mohutný a uvzatý, celkom ako boli Joséovia Arcadiovia, s otvorenými bystrozrakými očami Aurelianov, predurčený znova založiť rod a oslobodiť ho od skazonosných nerestí a samotárskych sklonov, pretože za celé storočie on jediný bol počatý z lásky“. No jeho otec sa rozhodne, že ho pomenuje Aureliano, a že zvíťazí v tridsiatich dvoch vojnách, a tým akýmsi spôsobom spečatí osud celého rodu. Predurčenie je načrtnuté aj pomocou mena postavy. Napr. „kým Aurelianovia boli samotári, ale bystrého ducha, José Arcadiovia boli prudkí a podnikaví, no boli pozančení tragickým znamením.“     

V príbehu vystupuje množstvo postáv, s veľmi osobitými charakterovými črtami a vlastnými rôznorodými zvláštnosťami, ba priam až úchylkami, ktoré sa však rodia len z potreby byť milovaný a milovať, čo sa im nedarí a tak zotrvávajú v neprenknuteľnej samote. (Spomenieme napríklad plukovníka Aureliana, ktorý v istom období svojho života nachádzal zmysel už len v ustavičnom vyrábaní zlatých rybičiek a ich následnom ničení, aby získal ďalšie zlato na ich výrobu; Rebeca, ktorá po tom, ako zabila svojho manžela, José Arcadia, sa zavrela v dome a už nkdy uz neho nevyšla; Amaranta, ktorá si cez deň vždy šila rubáš a vnoci potom párala, čo cez deň ušila; Krásna Remedios, ktorá bola napriek svojej neuveriteľnej kráse duševne zaostalá a taká čistá a dobrá, až bola jedného dňa zaživa vzatá do neba; alebo v neposlednom rade Fernanda del Carpio, manželka Aureliana Druhého, ktorá okrem toho, že bola vychovávaná, aby sa stala kráľovnou a vykonávala svoju potrebu do zlatých nočníkov, udržiavala akúsi korešpondenciu s „neviditeľnými lekármi“).    

Autor opisuje storočnú históriu mestečka Maconda, jeho zrod, rozkvet, úpadok a zánik pri veternej smršti, ktorá je podávaná cez osudy niekoľkých generácií Buendíovcov. V mnohom tieto osudy pripomínajú históriu celej Kolumbie a celej Latinskej Ameriky v 19. a 20. storočí  s vojenskými prevratmi, rodinnými aférami, prírodnými katastrofami, vzostupmi aj pádmi a pod. Zároveň román symbolizuje vývoj ľudského spoločenstva od začiatku, až po prítomnosť, vrátane podobenstva o stvorení a zániku sveta. Niektoré epizódy parafrazujú Bibliu, dedičný hriech, vyhnanie z raja, potopu (keď „pršalo štyri roky, jedenásť mesiacov a dva dni“). Epická šírka a dejová záležitosť sa prejavujú v množstve postáv, epizód, odbočení, vo farbistom vykreslení nespočetných ľúbostných dobrodružstiev, občianskych vojen, pijatík a neuveriteľných zážitkov jednotlivých postáv. Fantastické sa neustále prelína s reálnym, komické s tragickým, historické s mytologickým a prítomné s minulým. Nachádzame tu zároveň aj mnoho neuveriteľných, až absurdne nemožných situácií, napr. otec Nicanor, ktorý sa pokúšal obyvateľov mestečka obrátiť na pravú vieru. Existenciu Boha dokazoval tým, že vypil šálku horúcej čokolády a potom sa vznášal nad zemou. Ďalší príklad je milenec Renaty Remedios, Mauricio Babilonia, okolo ktorého vždy, vo dne aj v noci poletoval roj žltých motýľov, alebo Petra Cotesová, milenka Aureliana druhého ktorej prítomnosť zázračne pôsobila na plodnosť domácich zvierat.     

Zároveň v románe vystupujú aj duchovia, ktorých postavy vidia, aj sa s nimi rozprávajú, čo je symbol toho, že na nich ešte nezabudli. Plukovník Aureliano ako jediný z rodiny nevidí ducha svojho mŕtveho otca, pretože už naňho dávno zabudol. Úpadok a zánik mestečka Maconda je spojený s osamelosťou rodu Buendíovcov (pri každej z postáv nachádzame narážky na jej nesmiernu osamotenosť, napriek tomu, že všetci  pochádzajú z početnej rodiny a takmer všetci žijú spolu v jednom dome), ktorí trpia nedostatkom vzájomnej lásky a porozumenia i stratou spoločenskej solidarity. Je alegóriou minulých i súčasných latinskoamerických pomerov a v mnohom varovne vypovedá o chaose sveta druhej polovice 20. storočia. Fenomén samoty podľa Márqueza je „súkolie, ktoré sa neodvolateľne opakuje“ ako „rozkrútené koleso, ktoré by sa otáčalo na veky vekov, keby sa jeho os postupne a nezadržateľne neopotrebovávala“.