Chlapci vravia, že už sa minuli tie krásne časy a prichádzajú zlé. Druhý spev: hneď zrána kráča paholček a zháňa ovečky a rozpráva o lapení Jánošíka. Hovorí ako Jánošík sedel v hostinci a popíjal vínko, keď ho tu obkľúčilo more vojakov. Jánošík sa však nezľakol a nebojácne bojoval proti presile. Keď tu zrazu počuje ako Gajdošík jeho druh kričí, aby ho chytili. Pochopí, že je to zradca a zabije ho. Už sa dá, že sa mu podarí újsť, no baba, čo sedí na peci zavolá nech mu pod nohy nasypú hrach. Jánošík sa pošmykne na hrachu a padá na zem a vojaci ho lapajú, ale on sa im vytrhne a už už je skoro preč, no tá baba len zas volá nech ho rúbu do pasú, že tam je jeho sila a keď preseknú opasok stratí ju. I tak sa stalo jedna rana presekla opasok a Jánošík bol chytený. Vojaci chcú po Jánošíkovi , aby im prezradil kde ukryl poklad, a tak si zachránil život, no on odmietne a tak ho odvádzajú. Tretí spev: Je noc.Za Jánošíkom prichádza jeho milá, aby sa rozlúčila. Cez okienko mu podáva kvety. Povedia si posledné zbohom. Jánošíkova milá sa rozbehne k Dunaju.

Od žiaľu sa rozhodne spáchať samovraždu. Skočí do Dunaja a od vtedy už ju nikto viac nevidel. Štvrtý spev: Mesiac hľadí cez okienko, kde sedí Jánošík. Je prikovaný ku skale. Spí. Sníva o slobode a mladosti. Začína svitať, ale Jánošíkova duša je pokojná. Na prahu sa zjaví strážnik a oznamuje mu, že sa má prichystať k odchodu. Zavrie za sebou dvere. Piaty spev: Znova sa roztvoria dvere a strážnik si po neho prichádzaJánošík hovorí o slobode, ktorú mal a stratil a o pánoch- tyranoch a pýta sa skade berú právo brať život. Verí, že príde deň súdu a za stôl zasadne pravda ľudu. Vraví aj, že pre slobodu zomrie rád. Šiesty spev: Jánošíka odvádzajú na čiernom voze. Kňaz sa chce za neho pomodliť, no on odmieta s tým, aby sa radšej pomodlil za ten biedny ľud, lebo on už odchádza a tak už netreba. Jánošík pozdvihne zrak k nebu a vrúcne sa modlí za národ, aby ho boh neopúšťal. Kráča k šibenici. Na čiernych stĺpoch sedia havrany a volajú ho k sebe. Siedmy spev: Blíži sa večer. Na skale sedí kráľovná víl a vije veniec. Volá Janíčka do svojho náručia. On stojí na šibenici.

Jeho účty s týmto svetom sú už uzavreté. Obleteli ho dookola zlaté motýle a on znovuzrodený odchádza s nimi. Bežia k nemu deti, pred domom mať, celá rodina. On sa s nimi víta. Zdvihne zrak na hory. Budí sa v ňom nádej, že tento svet bude raz slobodný. V tom kňaz povie: „Amen!“ A on sa už víta sa vílami. Prichádza list od kráľa, ale už je neskoro. Ľudia naokolo neplačú, len ticho odchádzajú domov. Osmy spev: Je pochmúrne. Všade je smutno. Jar neprichádza. Staré baby sedia na peci a rozprávajú o Jánošíkovom poklade a o tom ako ho dostať a aj o to, že spolu s Jánošíkom zomrela aj jeho čarovná valaška, milá i družina. Keď tu jedna baba z kúta ohlási, že Jánošíka víly oživili, že ho sama na vlastné oči cez búrku videla. Deviaty spev- Zjavenie: Rusalky oznamujú, že od Jánošíkovej smrti prešlo už sedem rokov. Chystajú sa na svadbu. Víly ohlasujú svadbu aká tu ešte nebola. Kráľovná volá, aby ju už prichystali.

Svadobčania prichádzajú. Všade je veselo. 4.2. Charakteristika postáv Jánošík: Vystupuje ako vodca zbojníkov. Autor na neho používa rôzne pomenovania ako napríklad: Janíčko, kapitán, biely sokol. Jeho vonkajšie aj vnútorné opisy sa najčastejšie vyskytujú v prvom speve. Opisom jeho osobnosti je táto sloha: A ten ich kapitán, to je len veľký pán! Perečko beľavé, červený dolomán; keď ide po hore, ako ranné zore, keď ide po lese, celý svet sa trasie!1 Jánošíka opisuje ako veľmi štedrého(1), silného(2), hrdého(3) a spravodlivého(4) človeka. 1.) Od Tatier k Dunaju siroty spievajú: Dajže, bože, šťastia hôrnemu šuhaju! Šťastia, bože, šťastia zrána i zvečera, a to takou mierou, ako nám on merá. Merá nám on, merá dukáty z klobúka, červenú angliu od buka do buka.2 2.) Jednu rúčku vpravo, druhú vystre vlevo: a už drábi ležia ako v báni drevo.3 3.) Keď mu páni ponúkajú na výmenu jeho pokladov jeho prepustenie vraví: Jánošík, junošík, máš veľké poklady: vymeňže si, vymeň ten svoj život mladý "Vymeniť? - a načo? vy psohlavci vzteklí! Nie! - a teraz ma zjedzte keď ste ma upiekli!"4 4.) „Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal, čiernu krv tyranov trávniček popíjal; zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete: a vy že odkedy ten biedny ľud drete?!“ 

Jánošíka ďalej opisuje ako neporaziteľného a nepremožiteľného vďaka čarovnej žilke v jeho opasku. V druhom speve Jánošíka zajmú, nie však v spravodlivom boji ale vďaka zrade jeho najlepšieho priateľa(5) a starej baby(6). 5.)„Chyťte ho!“ –Ktože to? Ty, Gajdošík zradný?! Ty zradca? – teda ty samý prvý padni! A tu jedným chmatom oddrapí roh stola: zafundží – a zradný Gajdošík mŕtvola.6 6.) No baba, babečka zavreští z prípecka: „Rúbte mu do pása, tam je jeho spása!“7 No, baba, babečka zavreští z prípecka: „Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!“8 V srdciach ľudí naďalej zostáva ako ochranca a bojovník za práva poddaných. Vo väzení sa lúči so svojím rodným krajom a so svojou milou. Počas noci vo väzení sníva o mladosti a rozmýšľa nad svojim osudom a osudom poddaného ľudu. Pred popravou sa lúči s vlasťou a dúfa, že poddaný ľud sa sám postaví proti útlaku pánov. V siedmom speve ho napokon popravia.

V deviatom speve, Zjavení, sa Jánošík žení s kráľovnou víl, pretože autor ho chcel v mysli národa zachovať živého. Družina: Autor ju opisuje ako veľmi silnú a súdržnú(1), no jednotlivcov opisuje ako zraniteľných a tak je vidieť v skupine snahu držať napriek všetkému pokope. V diele im patria pomenovania ako napr.: dvanásti sokoli (po odchode Jánošíka a smrti Gajdošíka desiati) a pod. Chlapcov opisuje ako urastených švárnych junákov(2), ktorím nikto nemôže brať ich slobodu(3). Často je vyjadrovaný aj strach pánov z tejto skupiny(4). Jánošík s družinou býva v horách. Zbíjajú len preto, lebo chcú aspoň trochu zlepšiť situáciu utláčaného ľudu, ktorý v nich vidí hrdinov. Snažia sa mu priniesť slobodu. Družina bola Jánošíkovi plne oddaná a snaží sa mu pomáhať plniť poslanie, za ktoré na konci Jánošík položí život. Po Jánošíkovom zlapaní si družina rýchlo uvedomí krutú pravdu, že je koniec. 1.) Horí ohník, horí na Kráľovej holi. Ktože ho nakládol? – dvanásti sokoli. Dvanásti sokoli, sokolovia bieli, akých ľudské oči viacej nevideli!

Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier, akoby ich bola mala jedna mater; jedna mater mala, v mlieku kúpavala, zlatým povojníčkom bola povíjala. To sa chlapci, to sa jak oltárne sviece, keď idú po háji, celý sa trbliece.9 2.) Košieľky zelené, striebrom obrúbené, klobúčky obité, orlom podperené; valaška, karabín a pištoliek dvoje: to sa chlapci, to sa, potešenie moje!10 3.) Hory, šíre hory – to ich rodné dvory, hole, sivé hole – to ich voľné pole – a na tom Kriváni zámok murovaný: ktože tým pod slnkom voľne žiť zabráni?!11 4.) Keď vatru rozložia na hronskom pohorí: v dvanástich stoliciach biely deň zazorí. A keď si od zeme chlapci zadupkajú: dvanástim stoliciam žilky zaihrajú. Hoj, a keď nad hlavou palošík im blysne: to až hen v Budíne srdce pánom stisne!12 Bohatí páni: Sú veľmi chamtivý a k ľudu sú krutí a zlí. Od Tatier k Dunaju ľudia si šopkajú: Ber, pane, tie dane, však príde rátanie. Ber, vĺčko, však ty to zaplatíš raz kožou!13 Jánošíkova milá: Je stelesnením duše slovenského národa. V treťom speve sa s Jánošíkom príde rozlúčiť(1) a následne spácha samovraždu skokom do Dunaja(2).

Janíčko, Janíčko, ty si moje srdiečko – ohlás sa, kdeže si, nesiem ti perečko! Nesiem ti perečko v svojej pravej rúčke: jaj, beda, prebeda, už sme na rozlúčke! Jedna cesta hore, druhá cesta dole: Kdeže sa zídeme, biely môj sokole?14 2.) Vtom za horu zapadla jak hviezda letiaca; nikto ju viac nevidel krem toho mesiaca, len on, chudák, čo o tom nepovie nikomu, samotný ju sprevodil do nového domu.15 Stará baba: Je to stará žena z prostého ľudu(ktorému Jánošík pomáhal!). Pomáha pri lapení Jánošíka tým že vyzradí kde je zdroj jeho sily a pomôže aj tým že mu podsype hrach aby spadol a aby ho drábi ľahšie chytili. No baba, babečka zavreští z prípecka: „Rúbte mu do pása, tam je jeho spása!“16 No, baba, babečka zavreští z prípecka: „Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!“17 Gajdošík: Je to Jánošíkov najlepší peiateľ, avšak Jánošíka zradí, za čo ho Jánošík na mieste zabije. „Chyťte ho!“ –Ktože to? Ty, Gajdošík zradný?! Ty zradca? – teda ty samý prvý padni! A tu jedným chmatom oddrapí roh stola: zafundží – a zradný Gajdošík mŕtvola.18

Konflikty a problematika Hneď na začiatku sa vyskytuje konflikt autora so sebou samým. Cíti veľké nutkanie vypustiť svoje myšlienky avšak bojí sa, že jeho verše nebudú vyslyšané, sú zbytočné a ľud ich nebude akceptovať. Sám polemizuje o tom či dielo napísať alebo nie. Nakoniec sa rozhodne dielo napísať(po presviedčaní jeho myšlienok). Svoje verše nazýva deťmi a seba ich matkou. Ej hej! vypustiť – ach! ale ako? vy rozkoše žiale moje! Keď to od srdca k srdcu deľako – a tým svetom tak chladno je!19 Keď nemá slová – šatôčky súce, pre vás deti, úbohá mať! Či vás v zodraté prózy onuce, vás, zlatovlásky, mám odliať?20 Nie, radšej zhyňte v srdci zavreté, do kvapky krv vypite mi- než by ste mali žobrať po svete, neznané blúdiť po zemi.21 „Netráp sa mati, o naše šaty, len košieľky nám daj biele; však dobrí ľudia budú nás znati po hviezdach zlatých na čele.22