referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Cecília
Piatok, 22. novembra 2024
Martin Kukučín: Dom v stráni
Dátum pridania: 10.07.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: jaruska71
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 9 371
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 23
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 38m 20s
Pomalé čítanie: 57m 30s
 
Ja vytrvám, ručím za syna, beriem na seba zodpovednosť. Nie, tvojej dievke nestane sa nič nečestného, ja som tu. Ak je taká vôľa božia, ona bude ženou môjho syna.“ „A vy by ste pristali?“ vykríkol Mate. „A prečo sa protiviť? Ak je medzi nimi pravá láska, prečo by nemohli byť šťastní?“ Jej istota, presvedčenie, viera v dobrý výsledok prešli i na Mateho mimovoľne, proti jeho vôli. Obavy a pochybnosti začínajú sa tratiť, sťa chmáry pred lúčmi slnca, a jemu sa otvára výhľad do nového obzoru, osvieteného nádherným svetlom. Zmocnila sa ho viera, že v túto chvíľu stalo sa niečo veľkolepého – budúcnosť jeho Katice zas je bezpečná, bez úskalia a nebezpečenstva. „A prečo by sa už protivil, keď je raz tak? Ja pristávam na všetko,“ preriekol konečne svojím tichým, odhodlaným spôsobom. Dnes popoludní zabáva sa zas Niko Dubčic so svojím člnom „Leptirom“ v prístave dolčínskom. A, hľa, spoza majáka vykukla loď a zabočuje rovno do prístavu. Špirov čln poberá sa k lodi, pod samé schody, spustené na boku lode, že poberie pasažierov. „Katica!“ zvolal Niko, kývajúc rukou. „Hybaj!“ Ona sa pobrala dolu schodmi, že vhupne do člna Špirovho. No vtom sa vtisol Nikov „Leptir“ medzi čln Špirov a parník. Katica sedí úzkostlive na lavičke úzkeho člna. „A čo povie otec?“ zvolala v úzkostiach. „A čo by mal povedať? Azda že som si vzal, čo bolo moje?“ „Ako je to všetko čudné! Nemožno veriť!“ odpovedá ona. A vzdychlo sa jej zhlboka, uspokojením, sladkou rozkošou. Už niet pochybnosti - ona je vyvýšená nad všetky! Z nízkeho, skromného domku prejde do nádherného paláca. Bude rozkazovať celému mestu – každý sa jej bude koriť. Len Niko nerozmýšľa. Vidí ju pred sebou, krásnu, nádhernú, plnú života, mladosti...

Aký to nádherný dar osudu! Jemu sa rozkvitla táto bytnosť, jemu sa bude usmievať, jeho omamovať svojou vôňou, svojimi kúzlami... Naň sa budú upierať tie čierne oči, zastienené hodvábnou riasou, v láske a oddanosti. Vystúpili z člna a peši sa poberajú do domu pod Grabovikom. Vo dvore im prvá podbehla stará Jera. „Ah, vitajte, šor Niko!“ obrátila sa k nemu, prekypujúc radosťou a šťastím. Ona by ho na rukách nosila, pána, čo nemá na ostrove páru a má sa okolo jej dievky... Usadili sa v pitvore. Po chvíli Katica vyniesla riad do kuchyne a Niko sa pobral za ňou. Niko jej vtisol vrelý bozk na ústa, jediný, ale dlhý. „Zajtra zase prídem, „ šepce jej nežne. Z Grabovika pozerá medzitým veľmi pozorne do Mateho dvora štíhla, hrdá postava mladého težaka. Je to Paško Bobica. Pochytili ho zimomriavky a dnu ako by sa bolo čosi zrútilo s ohromným rachotom... Okolo neho, pred ním všetko pusto, prázdno a clivo. Všetko sa zrútilo, rozmlátilo v jednom oka mihu – nádeje, výhľady; všetko zhynulo, neostalo nič, len holotina, pustoš... „I ju omámil!“ zastonal bôľne. „A ja – ja som ju tak úprimne ľúbil! A ona, hľa, teraz – verejne!“ Srdce sa mu stiahlo a päste sa stisli. Paško skočil, ako by ho bol šľahol bičom do tváre. Odputnal mula, skočil naň, nevediac sám, čo robí a už leží, sťa víchor, dolu strmým, kamenitým chodníkom. Paško preletel popri nich ani víchor. Niko nemôže zabudnúť jeho pohľad – plný hrozby a nenávisti. Na ulici je už tma, nevidí Niko ničoho. Tu odrazu čosi cuplo, sťa keď padne niečo. A cuplo zas, dva – tri razy ... „A čo to za zbojníka?“ čuť Nikov hlas rozliehať sa naďaleko.

„Kto to hádže?“ A už sa nečuje ani Nikov rozčúlená hlas. Čuje sa len, ako padá, prší kamenie, a medzitým jeho krok, nie odmeraný a energický, ale rýchly, ktorý sa viac podobá skoku, ako zaberá dohora k mestu, sprevádzaný dažďom kamenia. „Paško Bobica!“ mihlo razom Nikovou hlavou. Aká potupa! I Katica cíti hlboko tú potupu. Vyšla na chodník. „Nepôjde ten už nocou tadiaľto!“ smeje sa jeden. „To nestojí nič, keď nedostal ani jednej do hlavy!“ odsekol mrzutý hlas. Katica v ňom poznala hlas Paškov...Nastala oberačka! Katica sa vybrala do mesta a pustila sa dolu ulicou. Kráča ako vo snách, pred železnú bránu, s prútmi všakovak spoprehýbanými. Neotáľa nič – vstúpila srdnate do dvora, v ktorom je živo, veselo ako vždy. Prešla i dvorom, ktorý sa jej zdá ohromný ako pláň. Čo tu chce? Čo tu hľadá? Či ju kto volal? Ako sa tam predstaví, čo povie? „Ja tu neprivyknem nikdy!“ zhrýza sa, stojac predo dvermi a váhajúc sa chytiť kľučky. „Darmo je – raz sa musím osmeliť; dnes či zajtra, je jedno. A už neváha, položila ruku na kľučku a vstúpila odhodlane do veľkého, čistého pitvora. V kuchyni našla Mandu s mladou slúžkou a Vlachyňami. Na terase skladá šora Anzula do stôsov plachty a obrusy. „A – Katica!“ zvolala pani skoro radostne. Stiesnenosť spadla odrazu z hosťa. Katica pocítila, ako by bola prišla do svojho vlastného domu. Pani pristúpila k ne, tvár jej vzala medzi svoje mäkké, teplé dlane a pozerá je do očú s úprimnou záľubou. „Tedy si nás prišla raz i vidieť! My sme prali – aspoň nám pomôžeš, ak máš kedy.“ A Katica prichytila sa do roboty, radostná, že tak dobre obišla.

Niko vyšiel na terasu, myseľ zaujatá robotou. Keď zazrel Katicu, výraz šťastia, radosti, uveličenia rozšíril sa na tvári. A rukou pritiahol k sebe matku, ktorej oko žiari materinskou láskou. Druhou pritiahol Katicu a poberá sa s nimi k múriku, ktorým je obrubená terasa do dvora. Hľa, jej budúce kráľovstvo! Áno, jej nastávajúci predstavuje ju svojím poddaným...Paško odišiel do služby. Rozhodol sa. Zarobí peniaze, bude mať nejaké postavenie, a keď Niko Katicu opustí, ona prichýli opäť k nemu. Šor Ilija Zorkovic ochorel, a to náhle a neočakávane. Bolo mu cele mizerne, začalo ho i v boku klať. Niko šiel teda do Zorkovicov. Paniu našiel ustarostenú. Šor Ilija leží sťa povalený dub, červený v tvári, s oživeným okom. Nikovu samému je ťažko. Žiaľ tejto ženy dotýka sa mu srdca. Stisol klobúk do očú a hrnie po doktora. Doktor prikvitol zavčasu. Vyšetril chorého a predpísal lieky. S mnohými poklonami ho napokon vyprevadili. Cestou ho čakal výsluch zo strany Nika. Doktor si stiera pot z čela. Teraz mu je ľahko – pred sebou má chlapa s mocnejšími nervami. Zoznal, že je zapálenie cele obyčajné, ale vyzdvihol i niektoré momenty, ktoré vzbudzujú v ňom obavu... Šor Ilija už myslí na smrť, chce, aby prišla Dorica domov. Niko ide po ňu do Dolčín. A čosi ako výčitka ozýva sa mu v duši.

Zabudol na malú priateľku v ostatné časy. Niko sa ani nenazdal, len keď zahvízdal parník a vkeroval do prístavu. Na palube vidí sestru v čiernom habite a bielom čepci. Pri nej druhá postava. Skočil do bárky Špirovej, vyšinul sa schodmi na palubu, kde ho čaká sestra so svojou chovanicou. „A mama neprišla!“ ozval sa pri ňom zvučný, milý alt. Zdá sa mu, že ho nikda ešte nečul. Pozrel, a naňho sa dívajú krotké, tmavomodré oči spod čistého, bezstarostného čela. Zmiatol sa pod týmto novým dojmom. A Dorica je už na nábreží. Vysadla na Galešu, hodila ostatný pohľad na parníček a už sa drží pevne samára, aby sa nezvážila. O chvíľu vyšli na vŕštek; otvoril sa pohľad na vŕšky a kopce domova. Pozdravilo ju rodné mestečko svojimi prívetivými, známymi domami. Tieseň padla z hrude, žiaľ sa rozplynul. Nezíde jej na um obzrieť sa nazad. Radosť, uveličenie rozširuje jej prsia, ktoré s pôžitkom vťahujú aromatický, sladký vzduch domova. „A ozaj ty si prišiel, a okolo oberačky i ty si mal roboty! Teraz i pape bude v práci!“ zvolala veselo. „Bude sedieť vo dvore, pri turni a rozkladať Vlachom.“ Niko sa skormútil. Súdené je, že on musí jej zadať ranu. „Pape bude teraz pravdepodobne v posteli. Trocha prestydol, doktor mu nariadil.... „Otec!“ zvolala, pozrúc naň ustrašeno svojimi veľkými očami. Vyhaslo z nich nadšenie i hravý rozmar dieťaťa. Ako by sa v nich bola otvorila priehlbeň, do ktorej i Niko pozerá s prekvapením ...

„Ty klameš, klameš!“ vykríkla s náruživým prízvukom. „Vidím ja už všetko. Volajú ma telegraficky, neočakávane – volajú ma k otcovi, lebo je chorý!“ Radosť z návratu premenila sa v žravú bolesť. „Oh, živote, aký si ukrutný!“ žaluje sa Niko sám sebe. „Nemáš pokoja, kým nepremeníš smiech v slzy. Slzy sú tvoj každodenný nápoj – v nich čerpáš silu, ktorou nás gniaviš.“ Šora Anzula ich zazrela z terasy a čaká ich v bráne. Jediný pohľad, a uhádla, že Dorica vie všetko. Sňala ju z Galešu mocnými ramenami a vinie ju matersky k srdcu. Šora Anzula prišla až večerom domov. Ani doma nemôže sa striasť ťažkých dojmov, ktoré ju ohlušili u Zorkovica. Pred očami jej stojí úbohý Ilija, červený, ba skôr modrý v tvári, dýchajúci prudko, ako by sa bol zadychčal. Navidomoči hynie, telesne i duševne sa tratí. Čo deň, to jedno svetielko uhasené, umovej a citovej oblasti. Okrasa duše padá jedna za druhou, ostáva iba pustá holota hmoty. Aj Niko sa tam vybral. Chorý leží cele ticho s privretými očami. Povedal bys, že je zdravý, keby nie to rýchle dýchanie a rozpálenosť na tvári. Len tu i tu vykradne sa mu z hrude vzdych, ako by sa bol odvalil rovno od srdca. „Niko, druh mojich ťažkých nocí!“ prehovoril odrazu chorý pri ňom. „Čo rozkážete, strýko Ilija?“ pýta sa Niko.

„Nerozkazujem, ale prosím. Keď nebude mňa, bdi nad sirotami. Bude im treba záštity...“ „To všetko vám sľubujem, od srdca sľubujem, strýko Ilija,“ prehovoril pevným hlasom. „Všetko, čo ste vyslovili i nemohli vysloviť...“ Zdá sa mu teraz všetko takým ľahkým, prostým. Jeho predsavzatia sú mocné. Na líci a v oku horí mu plameň oduševnenia a ochoty ku každej obeti. „A ja umriem spokojnejší,“ doložil chorý. „Čítam ti v oku, že si sľúbil od srdca, čo si sľúbil. Život i smrť je v rukách božích. A nám sa treba hotoviť každej chvíle...“ Chorý ho chytil za ruku a drží, stíska ju mocne vo svojej horúcej ruke. Zdá sa mu, že je všetko v poriadku, že splnil povinnosti a môže s čistým svedomím umrieť. Niko ešte vždy stojí pri posteli, dušou tiahnu dozvuky zažitých dojmov. A zmocňuje sa v ňom predtucha, že sa tu odohralo niečo veľmi, veľmi dôležitého, rozhodujúceho. Cíti na sebe jej pohľad, plný tepla, uznanlivosti, ba obdivu. A zdá sa mu, že ten pohľad lahodí jeho duši, rozširuje v nej teplotu a šľachetný plameň dobrých predsavzatí. Ako by bol v ostatnú chvíľu zbohatol, vyšinul sa z nížin, narástol... Ale jednako, ťažko mu je, chytá sa ho úzkosť. Niečo sa v ňom narútilo, zosula sa akási budova, hrdá, vykrášlená. Ostal oblak prachu, tma a chaos, kde sa nemožno vyznať, kde všetko dovedna splýva a motá sa. Z chaosu mu svieti len oko s pohľadom plným oddanosti a obdivu... Prešli dva - tri dni. Šora Anzula vstala od stola celkom uspokojená. Píšuc modistke o záhadách toalety, zabudla na celý svet. Ráno, hneď pred odchodom pošty, poslala Mande do Zorkovicov.

„Nech príde zaraz, ale nech nepovie nikomu, kde ide. Ani mame! A ty ju pošli rovno do mojej izby.“ Mande Doricu zastihla samotnú. Veľmi opatrne, pošepky jej povedala, že ju pani volá, ale hneď, a aby nikomu nič neriekla.... „A čo to môže byť, Mande? Azda je čo kume?“ „U nás musí byť jednostaj čosi. Ale hospodarica sú, chvalabohu, zdraví. Mladý zas nebodaj....“ „Azda je jemu čo?“ zľakla sa deva. „Čidali – zamyslený je. I hospodarica sa zjedajú. Ó – darmo zakrývajú, vidím ja neraz, veru i slzy!“ „A čo je preboha? Čo mi nepoviete?“ „Aký osoh hovoriť? Tá spod Grabovika – veď viete. Odkedy sa s ňou zaplietol, verte mi, všetko sa prevrátilo.“ Dorica hľadí na ňu v udivení a strachu. „A čo, prosím vás – ktorú spod Grabovika?“ „Ach, vy ešte neviete.“ A s pravým pôžitkom vyrozprávala jej celý román Nikov, od počiatku do konca. V horlivosti nezbadala, že Dorica bledne, že sa jej kolená trasú, až sa musí spustiť na stolicu. Zložila ruky na stôl, na ruky sklonila hlavu a nehýbe sa. Tvár dievčaťa je mokrá – oči plné sĺz.... A Mande pochopila... Vidí, že vyviedla hlúposť, že jej to hospodarica neodpustí. Napokon Dorica sa obriadila, vyutierala, a líca sa jej zas červenali. No v oku ostal celý žiaľ a hlboký bôľ. Uviazala ešte šatku, stiahla ju na oči a pobrala sa do Dubčicov. Šora Anzula ju pobozkala a po obyčaji zadívala sa jej skúmavo, až prísne do tváre. „Ty si chorá – malá; tvár horí, oči... Čo ťa bolí, malá? Povedz kume, čo ťa bolí!“
 
späť späť   1  |  2  |   3  |  4  |  5    ďalej ďalej
 
Podobné referáty
Martin Kukučín: Dom v stráni SOŠ 2.9373 783 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni SOŠ 2.8938 1252 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni GYM 2.9245 17853 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni SOŠ 2.9276 788 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni SOŠ 2.9294 703 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni GYM 2.8983 1507 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni GYM 2.8867 584 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni SOŠ 2.9150 654 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni SOŠ 2.9480 1388 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni 2.9079 2286 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.