Martin Kukučín: Dom v stráni

V stráni pod Grabovikom, sťa by prilepené o strmý bok, stoja domy bratov Bercov. Idúcky z dediny, vlastne mesta, prejdeš najprv popri dome Ivanovom, potom Franicovom a tretí dom je, v ktorom býva Mate. Mate je najmladší z nich. Jeho dom je už celkom nový, s akýmsi nádychom luxusu – pravda, težackého, sedliackeho. Mate sa oženil dosť pozde, vyše tridsaťročný. Celé detstvo a mladosť strávil na mori. No konečne zunoval sa mu i život námornícky, jeho radosti i trampoty. Prišiel mu na um domec pod Grabovikom, v tôni česmín; prišli mu na um rozsiahle stráne, zarastené chrasťou, ktoré boh stvoril na to, aby ich vyklčovala ruka ľudská, prekopala, vysadila révou a ťažila z nich divotvorný mok, ktorý obveseľuje dušu človeka. Ledva prišiel dom pod krov, náš Mate sa oženil. Jera bola dievčina čiernooká, driečna, svižná ako ryba. Mate predbehol v blahobyte i oboch starších bratov, predbehol mnohých težakov, ktorí mali plné sudy, keď sa on ešte pri klčovaní a vysádzaní potil. V živote domácom tiež ho sprevádzalo šťastie. Odchoval syna Ivana a dve dcéry, Matiju a Katicu. Život plynul, dni sa míňali a obe dcéry odišli do služby. Nadišla však príležitosť vrátiť sa nachvíľku späť domov. Nastala fiara – veľká hostina. Deň pred hostinou došlo mnoho hostí z okolitých i ďalších miest a dedín. Každý hľadí aspoň len raz do roka nakuknúť do rodného mesta: a kedy by bolo zručnejšie, ak nie práve v hostinu, keď sa baranec krúti na ražni? Všetko sa to víta, stíska si ruky, objíma a bozkáva ... U Bercov pod Grabovikom sedia práve pri večeri.

Jera sa točí svižne okolo stola, vysluhujúc vysmiata, pasúc oči na svojich dievkach. Sú utrmácané, nebožiatka. Aké sú krásne, aké milé! Obe počerné, s krásnymi lesklými vlasmi. I oči majú po materi – veľké, čierne. Mladšia, Katica, pozerá na svet ešte zjašeno, jej bytnosť je neustálená, v pohľadoch i pohyboch nepokoj a čudné vlnenie, ktoré sa nedá napred uhádnuť ani vystihnúť, ktoré pozorovateľa prekvapuje podchvíľou a tým samým púta. V jej duši je ešte nič nie dokončené, iba čo v nej panuje napnutosť, očakávanie čohosi neznámeho, veľkého a divného ... „No a teraz rozprávajte, deti,“ preriekol Mate veselo, „čo a ako sa to vy tam máte...“ „Ja veľmi dobre, cace,“ odpovedá Katica. „Roboty málo, a od pol druha roka nadobudla som si dvoje šiat. Jedny uvidíte zajtra. Prvý raz som ich mala na Turíce. Budú akiste ukrčené. Okolo hrdla sú biele čipky: mne veľmi pristanú. A tento krížik mi darovala pani týchto Vianoc...“ „A Matija čo?“ obráti sa mať k staršej. „Ja nevyhadzujem peniažky na parádu,“ odpovedá ona sebavedome, nie bez narážky. „Mám čosi šiat, a sklíčka nejdem vešať na seba. Groše mi uložil hospodár do banky. Zídu sa nám ...“ „To je rozumná reč – hej, veru!“ prisviedča starý s oduševnením. „Tak som i ja kedysi. Gazdovlivosť je prvá ctnosť gazdinej. Nuž i obliekať sa treba – ja nehaním, božechráň. Ale sklíčka, zrkadlá, handričky: to je márnosť. Hlúpy uverí, to pravda, ale aký ti z toho úžitok? A múdry ťa vysmeje...“

Tvár Katice sa zachmúrila, na oči sa jej tisnú slzy. „Nemôže ma vystáť,“ zhrýza sa sama v sebe. „Vidím ja, o mňa nestojí ani mak ...“ On však pozerá dobroprajne a vľúdne na svoju rozdráždenú dcéru. No i jej do srdca poznenáhla vkráda sa akýsi pocit bezpečnosti, čo hneď i nevľúdnej, tvrdej a prísnej. Ale zato predsa je tu tak milo, teplo, dôverne; ona mimovoľne cíti zas, že je nie sama, opustená, blúdiaca sirota, ale dieťa, nad ktorým bdie pečlivé oko otcovo, ktoré bráni jeho mocná ruka. Horúčavosť africká rozliala sa nad rozveseleným mestom. Temer nikde tôničky, ani pod samými domami. Všade slnce, žhavé, nemilosrdné, ako by chcelo vypiť i ostatnú kvapku vlahy z vycivenej, vysušenej matky-zeme. Podvečer sa zhrnuli dievčatá pred kostolom. Matija a Katica sú medzi nimi, červené, vyhriate po dlhej prechádzke na úpeku. „Ozaj, dievčatá.“ Ohlásila sa Ane, „či pôjdeme na tanec?“ „Treba sa spytovať! Poďme sa preobliecť!“ zvolala Lode, a obrátiac sa k Bercušiam, doložila: „Prídete i vy – to sa vie.“ Večer zamierili k domu Bobicovmu. Bobicova izba je nabitá. Popri stenách stoja diváci, ženské a mužskí, hlava na hlave, a vprostred izby na priestore, ktorý by mohli ľahko pokryť dve-tri dobré posteľné plachty, vrtí sa asi tucet párov. „Ne zametajú,“ na to niet priestoru, vrtia sa na jednom mieste, socajúc jeden druhého. A s akým pôžitkom! Katicu tieto výjavy nepozdvihli. Oviali ju skôr čímsi nízkym, všedným a biednym...

A k tomu tá všeobecná radosť a spokojnosť! Takéto sú ich zábavy – toto má byť sviatočná nálada, kde má duša okriať, odpočinúť si, kde má zabudnúť na každodenné strasti a trampoty! Stojí vo dverách bledá zničená, s odpornosťou v duši, s hnusením a strachom.... V týchto kruhoch má ona žiť, pohybovať sa, dobre sa cítiť, stráviť celý svoj život! Z kola sa vylúčil v túto chvíľu Paško Bobica. Ako jej kedysi zabúchalo srdce, tak divne hľadieval na ňu, tvár sa mu akoby vymenila, oko zaiskrilo. Neraz i v samom chráme pristihla jeho pohľad, ako visí na nej, plný túžby a prosby.. A tu sa rozlievalo i jej bytnosťou čosi takého milého, sladkého, a srdce od radosti zabúchalo a prsia sa hrdosťou dvíhali... Jeho hlas naplnil dušu sladkou harmóniou, rumenec polial líce a pred očima naskočila ružová hmla. Zasiahol on mocne do jej života, spoprevracal všetko v duši čím hore, tým dolu. Jeho milý obraz sprevádzal ju na všetkých cestách, s ním líhala i vstávala. Na ústach cítila sladkosť jeho prvého bozku. Bola jeho, výlučne jeho, celým srdcom i celou dušou, jeho – ktorý zaplnil dušu i srdce, tak že pre iného tam neostalo miesta....No dnes ráno i rozpomienky zanikli, i sen utiekol a ostalo trpké sklamanie, smútok v srdci. A zas teda stojí on pred ňou! Je veselý, rozjarený. Keď ju chcel pritiahnuť do tanca, ona sa odtiahla: „Ja nejdem, nemôžem...“ „Princezná! Nechutia ti naše zábavy – čo? Težaci sme ti sprostí? Čvarga, háveď – či je tak?“ Pobledla, že tak razom uhádol jej myšlienky. Sestry teraz už hľadia sa čím skôr stratiť. Vydýchli si od úľavy, keď sa octli na námestí. Katica by bola zaplakala od jedu a ľútosti.

Mimovoľne pohli sa v tú stranu, odkiaľ doliehajú zvuky, až došli pred dom šory Dory. „Matija, poďme dnu!“ „Ale toto je panská.“ „A čo preto? Pozrieť sa na ňu slobodno.“ Matija podľahla naveľa. Uľútilo sa jej sestry – ťažko jej padá odoprieť i túto nepatrnú žiadosť. No schody i altánka plné sú sveta. Katica by bola vypukla v plač. Vtom popri nich mihla postava v čiernom. Zrazu sa obráti, skočí dolu na dvor a ide rovno k sestrám. „A – Bercuše!“ zvolal zvučným hlasom a ako by z neho vyznievala radosť, že sú to ony. „Šor Niko!“ ohlásila sa Katica a hneď sa zmiatla. Poznala šora Nika Dubčica, mladého statkára, ktorého zeme i jej otec obrába. „Poďte dnu – nebojte sa: ja vás prevediem...“ Chytil Katicu za ruku bez okolkov a už ju ťahá za sebou hore schodmi. O chvíľu ju obliala jasná svetlosť rozožatých lustrov a sviec. „Štvorylka!“ zvolal šor Dinko. „Štvorylka!“ ozýva sa na všetky strany. Niko Dubčic vyviedol Katicu a postavil sa s ňou do radu. Matija sa len díva, čo to vystrája jej sestra. Ako si vedie – s akou istotou, bezpečnosťou sa pohybuje! Katica sa vznáša ani pierko; jej pekná hlava, oči plné ohňa a oduševnenia priťahujú všeobecnú pozornosť. Keď sa polka skončila, pohľad Katicin padol k dverám a utkvel na otcovej tvári. Jemné tkanivo snenia, ktoré jej omotalo dušu a myseľ, roztrhalo sa. Skočila zas pred ňu skutočnosť, holá, nahá, ukrutná. Z výšavy, kam sa povzniesla, zostúpiť do nížin a vmiešať sa do húfu ľudí malých, nízkych. S povznesenou hlavu išla k sestre. „Teraz už poďme. Otec čaká,“ riekla jej hlasom suchým. Keď vystúpili do dvora, Katica popostála, čakajúc otca a sestru.

„Teraz už nech kričí, hreší!“ myslí si Katica vzdorovite. No otec neprehovoril slova. Ticho kráča tmavou ulicou. Na jeho vážnej tvári sedí starosť, zamyslenosť. Pozrela naň iskriacim okom, ako by ho vyzývala. Pristúpil k nej a pritiahol ju k sebe. Poddala sa, sklonila tvár na jeho plece a zaplakala. Mate drží Katicu a čaká, kým sa vyplače. A keď sa utíšila, začal jej on tichým, srdečným hlasom rozprávať: koľko si on v nej zakladá, aká mu je ona pýcha a hrdosť. Hovoril jej dlho a mnoho, sám nevie, koľko a čo všetko, čo mu vnukla rodičovská starostlivosť a láska. Matija a Katica majú ešte deň prázdnin. Katica sa po obede vybrala sama-samučičká do Dolčín. „Navštívim sesternicu Anticu,“ vyhovára sa materi, „aspoň mi svitne v hlave.“ Slnce pečie tuho, báda do očú. Pred ňou sa otvára výhľad na more. Poberá sa po nábreží svojím chytrým, trhavým krokom. Z myšlienok ju vytrhlo čosi, čo sa hýbe hladinou morskou rovno proti nej. Žltá bárka s čiernym nápisom na provy: „Leptir“. Na kormidle sedí človek v bielych šatách, pod širokým slameným klobúkom, spod ktorého sa iskria ohnivé čierne oči, pozerajúc na ňu. „Katica, zdravo!“ pozdravil ju človek z bárky. „Čo ty tu robíš?“ „Po práci, šor Niko. Idem k Antici. A čo vy tu robíte? A po plese!“
„Ja? Ja som netancoval, keď si ty odišla. Raz sa dozvieš prečo, ak budeš chcieť totiž so mnou hovoriť. A vieš, nad čím som si lámal hlavu, práve keď som ťa zočil? Nad tým, ako by sa mohol s tebou zísť. Mám ti čosi povedať: niečo - no veď uvidíš. A vieš ty čo – ja ťa budem čakať, hore nad dedinou, keď sa budeš vracať. Zísť sa musíme na každý pád, prvej, než odídeš do mesta. To si zachovaj.“ Keď sa Katica vracala od Antice, stretla Nika. Príduc k nemu, podvihla naň svoje hlboké čierne oči. Jediný pohľad otriasol jeho istotou, bezpečnosťou. Cíti, že mu pôda uniká, odvaha, podnikavosť sa scvrkáva pred veličím jej krásy, pred pôvabom jej zjavu. A ako sa on scvrkol pred ňou, tak ona narástla. Posadla ju tajomná sila – cíti sa bezpečnou, vladárkou nad sebou i nad ním. „Tedy si prišla!“ „A ako som mohla neprísť?“ odpovedá pokojne, bez záchvevu. „Domov som ísť naostatok musela – a druhej cesty, ako tejto tu, nebolo...“ „Čosi ti mám povedať, a to ti musím rozpovedať dnes, zaraz na tomto mieste. Nech ťa tu nestretnem, bol by to beztoho urobil. To bol môj pevný úmysel. Ja ťa ľúbim. Ja chcem ísť rovnou cestou, statočne, pred očami celého sveta, bez bázne a ohľadov. Ak ty dovolíš, ja som hotový predstúpiť pred tvojho otca; ak chceš, zaraz, verejne a otvorene.“ Díva sa naň, díva, uvažuje a váha. Prečo by mal uskočiť? Veď doteraz ani jednej neponúkol to, čo núka jej – ruku svoju. A načo konečne váhať?

Tu je naostatok príležitosť – a to aká! – uskutočniť sny, dosiahnuť všetky túžby. Kedy sa naskytne druhá, skvelejšia a priaznivejšia? A ak sa chce vyšvihnúť, nemožno bez rizika; musí sa odvážiť, čo by sa druhá neodvážila: veď len tak sa dá dosiahnuť, za čím duša túži... „Daj ty mne istotu,“ šepce on, stojac tesne pri jej boku, „istotu, že ma ozaj ľúbiš a zotrváš v láske. Ja ti už dokážem, že ťa uvediem do Dubčicovho dvora....“ „Šor Niko!“ zvolala. „To je predsa nie také ľahké! Naši rodičia ... My nebudeme nikdy svoji – nikdy!“ „Neboj sa!“ chlácholí ju bozkami. Hodila sa mu na prsia v divej radosti. Zvíťazila, vyšvihla sa nad všednosť, nad biedu, neresť, nudu. Dosiahla, za čím duša túžila, o čom snívala... „Ja vám verím, verím. Verím ako otcovi, väčšmi ako otcovi!“ „Neobanuješ, moja – ja ti sľubujem.“ Tu sa rozišli. Ona sa pustila údolím pod Grabovik, on cestou do mesta.Niko s mamou šorou Anzulou sedeli práve na terase pri svieci. Večer je teplá a tichý, nebo jasné a čisté, ako obyčajne býva v lete. „Ja som, mama, našiel dievča,“ ozval sa Niko po dlhej chvíli. „Ešte čo!“ zadivila sa šora Anzula. Pomkla sa k stolu neobyčajne živo, v oku jej zažiarila úprimná radosť. „Tedy niečo vážneho – konečne!“ zvolala s prízvukom radosti. „Celkom vážneho!“ „Konečne, že to čujem! Teraz len ktorú?“ „Pekná je.“ „To som i beztoho vedela.“ „Preturuša...“ Šora Anzula privrela oči. Pritisla ruku so zásterkou na ústa, chvíľu počkala a konečne sa pýta: „Ktorá z nich?“ Hlas jej je o poznanie nižší a akoby tupejší. Nikovi sa zdalo, že čuje v ňom jemné chvenie.

„Katica – mladšia,“ odpovedá ticho. „Ty vieš, že do istých záležitostí sa nemiešam – čo týkajú teba totiž. Ale dne, keď mi ty prichádzaš s nimi – poviem ti svoju mienku jasno a doprosta. Dievča je neskúsené, nemáš sa tedy čím honosiť, ak si zvíťazil... Ale tu treba povážiť i to, že sú rodičia statoční, všeobecne ctení. Ja ti mám tedy dovoliť alebo zabrániť?!“ A tvárou preletel jej úsmev, no taký, že sa Nikovi srdce stislo. „Povedz ty sám: odvrátil by ťa môj odpor od predsavzatia? Hovorím ja: zbytočné i bolo hovoriť s materou o tejto veci. Ty si sa dávno rozhodol a rady ti netreba. Vidíš všetko tak jasne!“ „Mama, ty sa hneváš!“ zvolal on. „Vedel som, že ti nebude po vôli, no nahnevať som ťa nechcel. To by mi bolo ťažko.“ „Dobre ja sa pokorím, ale následky – za tie ja nemám zodpovednosti.... Tedy rozhodol si sa? Neodvolateľne?“ pýta sa ona hlasom mäkkým, rozochveným nežnosťou. „Nemožno to premeniť?“ nalieha naň, v hlase ostatný záchvev nádeje a úfania. Syn sedí pred ňou zničený. „Mama, ja ju ľúbim. Ja nemôžem...“ vyriekol hlasom dutým a pozrel na ňu so zúfalstvom v oku. Ona iba prikývla hlavou a stisla pery. Slza, ktorá sa naliala do oka, prevalila sa dolu lícom a padla na stôl. Vstala zo svojho miesta, a zavinšujúc synovi dobrú noc, zišla do domu. Niko ostal sám. „Nie, mama, nejdem sa ja vyspať! Ja sa pred spaním rozhodujem; nerozhodnutý nezažmúril by oka. Oprobujem i naďalej odporovať predsudkom“ – a usmial. Sa.

Zdalo sa mu, že podniká niečo mimoriadneho, že je on hrdina...Šora Anzula vstala, ako obyčajne, i dnes do dňa. Nebola zaspala svojím obvyklým, tvrdým snom, prehadzovala sa z boka na bok ako človek, ktorý má ustlatú posteľ ťažkými starosťami a trápením. „Ostarievame, moja, ostarievame!“ myslí si smutne, obliekajúc sa. Vyšla chytro na dvor a zvolala svojím zvučným, altovým hlasom: „Jure, osedlaj Galešu! Ideme do poľa.“ Tej noci, po rozhovore so synom, nezažmúrila oka. Prehadzujúc sa sem a tam, bez odpočinutia, rozmýšľala nad sebou, nad synom, nad budúcnosťou a minulosťou. Slzy ju zaliali, keď sa našla v takom položení. Vybrala mu pred rokmi dievča, milé krotké – z dobrej rodiny. Doricu Zorkovicovú. Drží ju v ústave, tom istom, kde sa ona odchovala, pod záštitou pobožných mníšok. Čo ostalo z tých pekných snov a plánov? Zdrapy, pavučina, trpkosť, sklamanie. Keby si bol aspoň ktorú inú vybral: ale težačku! Čo si ona počne s ňou? Ako má s ňou nažívať, s nevzdelanou, hádam i surovou? „Nie, vytrvám, a čo by sa čo robilo; ak sa bude vyhľadávať, donesiem i obeť... A ktovie, aká je konečne tá Preturuša?“ pýta sa sama seba odhodlane. „Rodičia sú statoční. Musí byť pri nej čosi, keď mu padla do oka. Veď konečne ani o Dorinke nevieme nič bližšieho, čo je v nej. Kto by to mohol dnes vystihnúť? Prečo by nemohla byť i Preturuša pravou, statočnou ženou? A ak je nehodná, pokazená: prečo by sa mu nemohli otvoriť oči?

Nebude azda ustavične len blčať plameňom slepej náruživosti. Prečo by sa nemohlo dostaviť i vytriezvenie, ak sa v nej sklame a nenájde pri nej toho, čo hľadal? A prečo by nemohol byť i s ňou šťastný? Láska vraj stvára divy. Ach, láska, láska – veliká, všemohúca...“ A duša sa jej rozširuje, vznáša sa slobodnejšie v čistom étere, kde sú výhľady široké, čisté, zreteľné...Poľahky vyšli z hory a vstúpili do viníc. V jednom z najväčších kusov tmolí sa nevysoká postava težaka. Tvár mu je oholená, len pod mocným nosom černejú sa fúzy. Ohorená je ako meď. Šediny na hlave lesknú sa na slnci striebristým leskom. „Ľaľa, náš Mate!“ zvolala pani akosi veselo. „Zdravo, Mate – čo robíš, človeče, v tom úpeku?“ „Prišiel som poprezerať vinicu, gospodarica,“ odpovedá Mate Berac. „Mate – ty si furták! Máš najkrajší vinohrad v chotári. My nešťastní statkári musíme prísť do tvojho, ak chceme vidieť robotu, ako pán boh prikázal.“ On pozerá na ňu pozornejšie, ešte sa vždy usmievajúc. Začína akoby tušiť, že pani hovorí, aby hovorila; no nehovorí to, čo má na srdci... Jej spôsob je čudný, neobyčajný. „Ukazuje sa, môj Mate,“ a tvár sa jej zas rozjasnila, no v oku sa ukázala kási úzkostlivosť, „že my ideme byť ešte v rodine...“ „To je pravda. Všetky famílie sa rátajú od Adama.

Iba že sa o vašom rode vedelo pred tristo rokmi, a o mojom sa mlčalo. A o vašom sa zas len bude hovoriť, ak boh dá – a my zapadneme, ako keď kameň hodíš do vody.“ „Ak sa má hovoriť o mojom rode, bude sa hovoriť i o tvojom, Mate,“ začala ona znova. „Ak sme boli dosiaľ v rodine zďaleka, ideme teraz byť bližšie.“ „Ako to ráčite myslieť, prosím? „ zvolal Mate a hlas sa mu zachvel i proti vôli. „Vysvetlím ti. Môj syn sa ide ženiť,“ pokračuje ona teraz už celkom pokojne. „A berie si – vieš koho? No, darmo – neuhádneš: poviem ti tedy. Tvoju Katicu!“ Mate sa snažil zasmiať, ale ústa sa mu nakrivili; smiech prischol na ústach. Z prsú sa mu vydral bolestný vzdych. „Svojej smrti by sa bol skôr nazdal... Úbohé moje dieťa!“ Sklonil hlavu do dlaní a mlčí. Po búrnom dýchaní vidno, že sa borí so slzami. „Ty pokladáš teda za toľké nešťastie vydať dcéru do môjho domu?“ „Aký vydaj – aký vydaj!“ krúti on hlavou. „Vyženiem ja jej z hlavy panákov!

Ešte som, chvalabohu, ja tu!“ A pozdvihol hrozive svoju tvrdú, mocnú päsť. „A ty by si ich chcel roztrhnúť – a nasilu!“ zvolala ona, skoro prosebne. „Násilie tu nemá miesta. Mate – rozváž, Mate, rozmysli...“ „Čo tu rozmýšľať, čo tu rozvažovať“ skríkol prudko. „Nie, tu treba plakať... Ja ju viedol k ctnosti, a ona, - hľa, do bahna sa rúti, do záhuby! A kto je vina?“ rozhorlil sa. „Kto nás má predchodiť dobrým príkladom, nás nízkych, ktorí sa prpleme v čiernej zemi od svitu do mraku? Práve z ich domov však vychodí hniloba, smrad a skaza a šíri sa do našich tichých chalúp, do našich čistých rodín. Kto je na vine, že vaši rozbújaní synovia idú pred chrám boží pokúšať naše dcéry a mladé ženy? Každá chúťka musí byť splnená, nič sa mu nemôže odoprieť. Treba im popustiť – nech špinia, šliapu česť, prznia, trhajú sväté zväzky!“ Šora Anzula skočila, z oka jej šibe plameň, v tvári jej horí rumenec. Každá výčitka rozvažitého težaka šibe ju sťa korbáč, do živého. Slzy jej skočili do očú. Nie do ľútosti, ale od jedu, že ho musí počúvať, prostého težaka, nemá ho čím zahriaknuť, že mu v duši musí prisvedčiť. „Ty sa bojíš strašidiel, čo si si sám namaľoval na stenu,“ ozvala sa ona zas s obvyklým pokojom. „Aká hanba, keď sa čestne uchádza o ňu? I ručím ti, že dievke sa neskriví vlas na hlave. Tu zbýva už len jediná cesta, Mate... Spoľahnúť sa riadenie božie,“ vyriekla ona akosi slávnostne. „Vytrvať, Mate, bdieť, naprávať na dobrú cestu, naúčať....
Ja vytrvám, ručím za syna, beriem na seba zodpovednosť. Nie, tvojej dievke nestane sa nič nečestného, ja som tu. Ak je taká vôľa božia, ona bude ženou môjho syna.“ „A vy by ste pristali?“ vykríkol Mate. „A prečo sa protiviť? Ak je medzi nimi pravá láska, prečo by nemohli byť šťastní?“ Jej istota, presvedčenie, viera v dobrý výsledok prešli i na Mateho mimovoľne, proti jeho vôli. Obavy a pochybnosti začínajú sa tratiť, sťa chmáry pred lúčmi slnca, a jemu sa otvára výhľad do nového obzoru, osvieteného nádherným svetlom. Zmocnila sa ho viera, že v túto chvíľu stalo sa niečo veľkolepého – budúcnosť jeho Katice zas je bezpečná, bez úskalia a nebezpečenstva. „A prečo by sa už protivil, keď je raz tak? Ja pristávam na všetko,“ preriekol konečne svojím tichým, odhodlaným spôsobom. Dnes popoludní zabáva sa zas Niko Dubčic so svojím člnom „Leptirom“ v prístave dolčínskom. A, hľa, spoza majáka vykukla loď a zabočuje rovno do prístavu. Špirov čln poberá sa k lodi, pod samé schody, spustené na boku lode, že poberie pasažierov. „Katica!“ zvolal Niko, kývajúc rukou. „Hybaj!“ Ona sa pobrala dolu schodmi, že vhupne do člna Špirovho. No vtom sa vtisol Nikov „Leptir“ medzi čln Špirov a parník. Katica sedí úzkostlive na lavičke úzkeho člna. „A čo povie otec?“ zvolala v úzkostiach. „A čo by mal povedať? Azda že som si vzal, čo bolo moje?“ „Ako je to všetko čudné! Nemožno veriť!“ odpovedá ona. A vzdychlo sa jej zhlboka, uspokojením, sladkou rozkošou. Už niet pochybnosti - ona je vyvýšená nad všetky! Z nízkeho, skromného domku prejde do nádherného paláca. Bude rozkazovať celému mestu – každý sa jej bude koriť. Len Niko nerozmýšľa. Vidí ju pred sebou, krásnu, nádhernú, plnú života, mladosti...

Aký to nádherný dar osudu! Jemu sa rozkvitla táto bytnosť, jemu sa bude usmievať, jeho omamovať svojou vôňou, svojimi kúzlami... Naň sa budú upierať tie čierne oči, zastienené hodvábnou riasou, v láske a oddanosti. Vystúpili z člna a peši sa poberajú do domu pod Grabovikom. Vo dvore im prvá podbehla stará Jera. „Ah, vitajte, šor Niko!“ obrátila sa k nemu, prekypujúc radosťou a šťastím. Ona by ho na rukách nosila, pána, čo nemá na ostrove páru a má sa okolo jej dievky... Usadili sa v pitvore. Po chvíli Katica vyniesla riad do kuchyne a Niko sa pobral za ňou. Niko jej vtisol vrelý bozk na ústa, jediný, ale dlhý. „Zajtra zase prídem, „ šepce jej nežne. Z Grabovika pozerá medzitým veľmi pozorne do Mateho dvora štíhla, hrdá postava mladého težaka. Je to Paško Bobica. Pochytili ho zimomriavky a dnu ako by sa bolo čosi zrútilo s ohromným rachotom... Okolo neho, pred ním všetko pusto, prázdno a clivo. Všetko sa zrútilo, rozmlátilo v jednom oka mihu – nádeje, výhľady; všetko zhynulo, neostalo nič, len holotina, pustoš... „I ju omámil!“ zastonal bôľne. „A ja – ja som ju tak úprimne ľúbil! A ona, hľa, teraz – verejne!“ Srdce sa mu stiahlo a päste sa stisli. Paško skočil, ako by ho bol šľahol bičom do tváre. Odputnal mula, skočil naň, nevediac sám, čo robí a už leží, sťa víchor, dolu strmým, kamenitým chodníkom. Paško preletel popri nich ani víchor. Niko nemôže zabudnúť jeho pohľad – plný hrozby a nenávisti. Na ulici je už tma, nevidí Niko ničoho. Tu odrazu čosi cuplo, sťa keď padne niečo. A cuplo zas, dva – tri razy ... „A čo to za zbojníka?“ čuť Nikov hlas rozliehať sa naďaleko.

„Kto to hádže?“ A už sa nečuje ani Nikov rozčúlená hlas. Čuje sa len, ako padá, prší kamenie, a medzitým jeho krok, nie odmeraný a energický, ale rýchly, ktorý sa viac podobá skoku, ako zaberá dohora k mestu, sprevádzaný dažďom kamenia. „Paško Bobica!“ mihlo razom Nikovou hlavou. Aká potupa! I Katica cíti hlboko tú potupu. Vyšla na chodník. „Nepôjde ten už nocou tadiaľto!“ smeje sa jeden. „To nestojí nič, keď nedostal ani jednej do hlavy!“ odsekol mrzutý hlas. Katica v ňom poznala hlas Paškov...Nastala oberačka! Katica sa vybrala do mesta a pustila sa dolu ulicou. Kráča ako vo snách, pred železnú bránu, s prútmi všakovak spoprehýbanými. Neotáľa nič – vstúpila srdnate do dvora, v ktorom je živo, veselo ako vždy. Prešla i dvorom, ktorý sa jej zdá ohromný ako pláň. Čo tu chce? Čo tu hľadá? Či ju kto volal? Ako sa tam predstaví, čo povie? „Ja tu neprivyknem nikdy!“ zhrýza sa, stojac predo dvermi a váhajúc sa chytiť kľučky. „Darmo je – raz sa musím osmeliť; dnes či zajtra, je jedno. A už neváha, položila ruku na kľučku a vstúpila odhodlane do veľkého, čistého pitvora. V kuchyni našla Mandu s mladou slúžkou a Vlachyňami. Na terase skladá šora Anzula do stôsov plachty a obrusy. „A – Katica!“ zvolala pani skoro radostne. Stiesnenosť spadla odrazu z hosťa. Katica pocítila, ako by bola prišla do svojho vlastného domu. Pani pristúpila k ne, tvár jej vzala medzi svoje mäkké, teplé dlane a pozerá je do očú s úprimnou záľubou. „Tedy si nás prišla raz i vidieť! My sme prali – aspoň nám pomôžeš, ak máš kedy.“ A Katica prichytila sa do roboty, radostná, že tak dobre obišla.

Niko vyšiel na terasu, myseľ zaujatá robotou. Keď zazrel Katicu, výraz šťastia, radosti, uveličenia rozšíril sa na tvári. A rukou pritiahol k sebe matku, ktorej oko žiari materinskou láskou. Druhou pritiahol Katicu a poberá sa s nimi k múriku, ktorým je obrubená terasa do dvora. Hľa, jej budúce kráľovstvo! Áno, jej nastávajúci predstavuje ju svojím poddaným...Paško odišiel do služby. Rozhodol sa. Zarobí peniaze, bude mať nejaké postavenie, a keď Niko Katicu opustí, ona prichýli opäť k nemu. Šor Ilija Zorkovic ochorel, a to náhle a neočakávane. Bolo mu cele mizerne, začalo ho i v boku klať. Niko šiel teda do Zorkovicov. Paniu našiel ustarostenú. Šor Ilija leží sťa povalený dub, červený v tvári, s oživeným okom. Nikovu samému je ťažko. Žiaľ tejto ženy dotýka sa mu srdca. Stisol klobúk do očú a hrnie po doktora. Doktor prikvitol zavčasu. Vyšetril chorého a predpísal lieky. S mnohými poklonami ho napokon vyprevadili. Cestou ho čakal výsluch zo strany Nika. Doktor si stiera pot z čela. Teraz mu je ľahko – pred sebou má chlapa s mocnejšími nervami. Zoznal, že je zapálenie cele obyčajné, ale vyzdvihol i niektoré momenty, ktoré vzbudzujú v ňom obavu... Šor Ilija už myslí na smrť, chce, aby prišla Dorica domov. Niko ide po ňu do Dolčín. A čosi ako výčitka ozýva sa mu v duši.

Zabudol na malú priateľku v ostatné časy. Niko sa ani nenazdal, len keď zahvízdal parník a vkeroval do prístavu. Na palube vidí sestru v čiernom habite a bielom čepci. Pri nej druhá postava. Skočil do bárky Špirovej, vyšinul sa schodmi na palubu, kde ho čaká sestra so svojou chovanicou. „A mama neprišla!“ ozval sa pri ňom zvučný, milý alt. Zdá sa mu, že ho nikda ešte nečul. Pozrel, a naňho sa dívajú krotké, tmavomodré oči spod čistého, bezstarostného čela. Zmiatol sa pod týmto novým dojmom. A Dorica je už na nábreží. Vysadla na Galešu, hodila ostatný pohľad na parníček a už sa drží pevne samára, aby sa nezvážila. O chvíľu vyšli na vŕštek; otvoril sa pohľad na vŕšky a kopce domova. Pozdravilo ju rodné mestečko svojimi prívetivými, známymi domami. Tieseň padla z hrude, žiaľ sa rozplynul. Nezíde jej na um obzrieť sa nazad. Radosť, uveličenie rozširuje jej prsia, ktoré s pôžitkom vťahujú aromatický, sladký vzduch domova. „A ozaj ty si prišiel, a okolo oberačky i ty si mal roboty! Teraz i pape bude v práci!“ zvolala veselo. „Bude sedieť vo dvore, pri turni a rozkladať Vlachom.“ Niko sa skormútil. Súdené je, že on musí jej zadať ranu. „Pape bude teraz pravdepodobne v posteli. Trocha prestydol, doktor mu nariadil.... „Otec!“ zvolala, pozrúc naň ustrašeno svojimi veľkými očami. Vyhaslo z nich nadšenie i hravý rozmar dieťaťa. Ako by sa v nich bola otvorila priehlbeň, do ktorej i Niko pozerá s prekvapením ...

„Ty klameš, klameš!“ vykríkla s náruživým prízvukom. „Vidím ja už všetko. Volajú ma telegraficky, neočakávane – volajú ma k otcovi, lebo je chorý!“ Radosť z návratu premenila sa v žravú bolesť. „Oh, živote, aký si ukrutný!“ žaluje sa Niko sám sebe. „Nemáš pokoja, kým nepremeníš smiech v slzy. Slzy sú tvoj každodenný nápoj – v nich čerpáš silu, ktorou nás gniaviš.“ Šora Anzula ich zazrela z terasy a čaká ich v bráne. Jediný pohľad, a uhádla, že Dorica vie všetko. Sňala ju z Galešu mocnými ramenami a vinie ju matersky k srdcu. Šora Anzula prišla až večerom domov. Ani doma nemôže sa striasť ťažkých dojmov, ktoré ju ohlušili u Zorkovica. Pred očami jej stojí úbohý Ilija, červený, ba skôr modrý v tvári, dýchajúci prudko, ako by sa bol zadychčal. Navidomoči hynie, telesne i duševne sa tratí. Čo deň, to jedno svetielko uhasené, umovej a citovej oblasti. Okrasa duše padá jedna za druhou, ostáva iba pustá holota hmoty. Aj Niko sa tam vybral. Chorý leží cele ticho s privretými očami. Povedal bys, že je zdravý, keby nie to rýchle dýchanie a rozpálenosť na tvári. Len tu i tu vykradne sa mu z hrude vzdych, ako by sa bol odvalil rovno od srdca. „Niko, druh mojich ťažkých nocí!“ prehovoril odrazu chorý pri ňom. „Čo rozkážete, strýko Ilija?“ pýta sa Niko.

„Nerozkazujem, ale prosím. Keď nebude mňa, bdi nad sirotami. Bude im treba záštity...“ „To všetko vám sľubujem, od srdca sľubujem, strýko Ilija,“ prehovoril pevným hlasom. „Všetko, čo ste vyslovili i nemohli vysloviť...“ Zdá sa mu teraz všetko takým ľahkým, prostým. Jeho predsavzatia sú mocné. Na líci a v oku horí mu plameň oduševnenia a ochoty ku každej obeti. „A ja umriem spokojnejší,“ doložil chorý. „Čítam ti v oku, že si sľúbil od srdca, čo si sľúbil. Život i smrť je v rukách božích. A nám sa treba hotoviť každej chvíle...“ Chorý ho chytil za ruku a drží, stíska ju mocne vo svojej horúcej ruke. Zdá sa mu, že je všetko v poriadku, že splnil povinnosti a môže s čistým svedomím umrieť. Niko ešte vždy stojí pri posteli, dušou tiahnu dozvuky zažitých dojmov. A zmocňuje sa v ňom predtucha, že sa tu odohralo niečo veľmi, veľmi dôležitého, rozhodujúceho. Cíti na sebe jej pohľad, plný tepla, uznanlivosti, ba obdivu. A zdá sa mu, že ten pohľad lahodí jeho duši, rozširuje v nej teplotu a šľachetný plameň dobrých predsavzatí. Ako by bol v ostatnú chvíľu zbohatol, vyšinul sa z nížin, narástol... Ale jednako, ťažko mu je, chytá sa ho úzkosť. Niečo sa v ňom narútilo, zosula sa akási budova, hrdá, vykrášlená. Ostal oblak prachu, tma a chaos, kde sa nemožno vyznať, kde všetko dovedna splýva a motá sa. Z chaosu mu svieti len oko s pohľadom plným oddanosti a obdivu... Prešli dva - tri dni. Šora Anzula vstala od stola celkom uspokojená. Píšuc modistke o záhadách toalety, zabudla na celý svet. Ráno, hneď pred odchodom pošty, poslala Mande do Zorkovicov.

„Nech príde zaraz, ale nech nepovie nikomu, kde ide. Ani mame! A ty ju pošli rovno do mojej izby.“ Mande Doricu zastihla samotnú. Veľmi opatrne, pošepky jej povedala, že ju pani volá, ale hneď, a aby nikomu nič neriekla.... „A čo to môže byť, Mande? Azda je čo kume?“ „U nás musí byť jednostaj čosi. Ale hospodarica sú, chvalabohu, zdraví. Mladý zas nebodaj....“ „Azda je jemu čo?“ zľakla sa deva. „Čidali – zamyslený je. I hospodarica sa zjedajú. Ó – darmo zakrývajú, vidím ja neraz, veru i slzy!“ „A čo je preboha? Čo mi nepoviete?“ „Aký osoh hovoriť? Tá spod Grabovika – veď viete. Odkedy sa s ňou zaplietol, verte mi, všetko sa prevrátilo.“ Dorica hľadí na ňu v udivení a strachu. „A čo, prosím vás – ktorú spod Grabovika?“ „Ach, vy ešte neviete.“ A s pravým pôžitkom vyrozprávala jej celý román Nikov, od počiatku do konca. V horlivosti nezbadala, že Dorica bledne, že sa jej kolená trasú, až sa musí spustiť na stolicu. Zložila ruky na stôl, na ruky sklonila hlavu a nehýbe sa. Tvár dievčaťa je mokrá – oči plné sĺz.... A Mande pochopila... Vidí, že vyviedla hlúposť, že jej to hospodarica neodpustí. Napokon Dorica sa obriadila, vyutierala, a líca sa jej zas červenali. No v oku ostal celý žiaľ a hlboký bôľ. Uviazala ešte šatku, stiahla ju na oči a pobrala sa do Dubčicov. Šora Anzula ju pobozkala a po obyčaji zadívala sa jej skúmavo, až prísne do tváre. „Ty si chorá – malá; tvár horí, oči... Čo ťa bolí, malá? Povedz kume, čo ťa bolí!“
Dorica sa premáha, no na oči jej navierajú slzy. „Ty plačeš? A čo je to, dieťa?“ „Ach, teta moja – prosím vás – nič...“ A pani už vie, čo sa stalo. „Zmužilosť, moja malá, odhodlanosť ...“ šepce jej nežne, hladiac jej hlavu. „Zvedela si, čo si nemala zvedieť. Chcela som ti ušetriť bolesť, sklamanie... Beztoho ja sa úfam, obráti sa všetko na dobrú stranu. Budeme sa smiať na tom, pre čo teraz plačeš...“Dni sa počali krátiť – no pekná, suchá chvíľa trvá ďalej. Nastúpila jeseň, dalmatínska jeseň – najkrajšia čiastka roku. V také milé ráno na samom konci októbra prišla šora Anzula do Zorkovicov. Šor Ilija sedí v kresle, úplne zotavený, jarý a veselý. Vbehla Dorica. Šora Anzula ju privinula k sebe. Na svoj starostlivý pohľad, skúmavý, dostala v odvetu pohľad plný povďačnosti, okrášlený krotkým úsmevom. „No radi by sme sa presvedčiť, či sa rozumie vaša Dorica do kuchyne! Pozajtre je štvrtok, ona príde k nám a spraví nám obed. Na tejto skúške, pán kmotor, musíte byť i vy.“Niko nevedel ničoho o týchto prípravách. Ani si nevšíma, čo sa po dome robí. Má svojich vlastných starostí vyše práva.... Vo štvrtok vošiel náhodou do kuchyne. Pri ohnisku zazrel Doricu, samú, opásanú tetinou zásterkou. Zastal zadivený a pozerá na neobyčajný zjav na tomto mieste. Čo tu robí? Kto ju sem postavil, kde sa ona pohybuje nenútene sťa by vo svojom dome? A zápäť pociťuje poľahobu, akoby sa obzor bol vyjasnil a z neba zas svietilo slnce.

Zdá sa mu, že našiel východ na svoje nivy, o ktorých sníval – posiate voňavým kvietím... Pred obedom prišli hostia. Konečne posadali. Kuchárku vychvaľovali, až sa musela červenať. Kalíšky štrngali, vyprázdnili sa a znovu sa naliali. V celej spoločnosti sa rozprúdila veselosť, jazyky sa porozväzovali, oči zažiarili. Šora Anzula medzitým vytratila sa s Doricou z jedálne. Po dlhšej chvíli pani sa vrátila. Šor Ilija sa obzerá nepokojne. Chybuje mu koruna obedu – šálka kávy. A šťastie, že sa zdržal: o malú chvíľku otvorili sa dvere od kuchyne a v nich známy strieborný podnos s malými šálkami z čínskeho porcelánu. Podnos nesie Dorica sama. Všetci zhíkli od divu! Dorica vstúpila do jedálne v nových šatách. Modrá látka, zdobená bielymi čipkami okolo hrdla a rúk, pristane mimoriadne jej bielej pleti. Z dieťaťa odrazu vyrástla deva v celej svojej nádhere. Na tvári jej horí rumenec hrdosti, krásne modré oči klopí v rozpakoch, a keď ich pozdvihne, prekladajúc rad-radom šáločky, leskne sa v nich svit šťastného uspokojenia. Niko obdivuje jej krásu. No do čistého pôžitku padá hneď kvapka jedu.

„Nie je tvoja – nebude nikdy tvoja...“ Táto myseľ ho ohlušila. Radosť z oka vyhasla – ťažký nekonečný bôľ zaujal mu dušu a srdce. Mohla byť jeho - a on, hľa, sám podľa svojej vôle stratil ju navždy! Prebehli mu hlavou rozpomienky na detstvo i na pozdejšie časy, a tie všetky súvisia s rozpomienkou na ňu, na jeho malú priateľku, ktorú on štítil, bránil, ktorú na chvíľku bol zabudol a ktorú, hľa, teraz obdivuje a vrúcne, nekonečne ľúbi. Srdce, duša túži za ňou, celá bytnosť ho núti, aby vyskočil, hodil sa pred ňou na kolená, vylial jej city svojho srdca, prosil zmilovanie, odpustenie, že na ňu zabudol, poblúdil. Aby ju prosil, aby zas bola jeho, nie malá priateľka, nie štítenica, ale kráľovná, vladárka, neobmedzená pani.... Na pitvorných dverách šťukla kľučka. Šora Anzula čuje kroky tiché, váhavé a zakrádavé. Konečne zaklopanie na dverách, tiché, chúlostivé, rukou nerozhodnou, trasúcou... Všetci zatíchli a pozreli k dverám. Šora Anzula vykríkla: „Napred!“

Do jedálne vstúpila Katica. Zbledla tuho, nevediac sama prečo. Všetko cudzí ľudia! Pred chvíľkou veselí, bujnej mysle – teraz zatíchli, lebo ona prišla... Srdce sa jej stislo a nemôže prehovoriť slova. Prítomným je nesmierne trápny tento výjav. Jej rozpaky rozšírili sa na všetkých a tlačia ich olovenou ťarchou. „Vitaj, Katica!“ ozvala sa šora Anzula so svojím obvyklým pokojom. Nepokoj a rozčúlenosť pominula. Dorica sa spamätala pod pohľadom tety Anzuly, ktorý padol na ňu a teší ju, povzbudzuje. Pristúpila ku Katici, podala jej ruku srdečne. A Niko už vie. Seberovné nikda ony nebudú! Nemožno! Ona má vrodenú nežnosť a vznešenosť v pohyboch a vystupovaní, v pohľade i každom slove. Katica je pekná, možno i nádherná težačka – ale len težačka. Ona to nezatají nikdy. Až teraz vidno, čo znamená rod, pôvod a výchova... Teraz sa hanbí, že si on vyvolil takú, čo slúžila v meste. Ani nepomyslel, že dosiaľ neprehovoril slova k svojej snúbenici, že ani na ňu nepozrel, že ju prijal chladno, ako by mu nebola ničím, ba pozoruje a stopuje jej každý pohyb, ako by jej bol nepriateľ... I Katici prišlo na um pri všetkom zmätku a rozčúlení, že neprijala od neho ani slova, ani pohľadu. Na jeho tvári vidí rozpaky a možno i odsúdenie. Do očú sa jej hrnú slzy a musí sa premáhať, aby nepreborili hať a neliali sa cele zjavne. Načo len prišla? Všetko tu dýcha cudzotou na §u. nemá sa nimi nič spoločného, ani jedna nitka je neviaže k nim. Oj, tu nemá ona čo hľadať, pri všetkej ich vľúdnosti, povzbudzovaní a blahosklonnom usmievaní. I on je ako druhý, cudzí, chladný. Nevidí pri ňom žiaru lásky, ale skôr záhať rozpakov a za nimi stud a hanbu. Niko zberá svoje sily, celú energiu ducha, aby opakoval: „Ja som čestný človek – ja dostojím sľubu...“

Chcel by to vyriecť úprimne, s oduševnením, s celou vrúcnosťou duše pred bohom i pred ľuďmi. Nemožno! Zakaždým mu vyjde: „Ja som obeť – nepotrebná obeť – neužitočná obeť, škodlivá a zbytočná obeť...“ Čo pomôže čestnosť, čo najrýdzejšia ako zlato, keď je brutálna,. Bezohľadná. Pod ňou by sa každý len mučil a trápil. Oko sa mu zaiskrilo odhodlaním, z úst sa vykradol vzdych, vzdych úľavy, slobody po toľkých, toľkých dňoch stiesnenia! Cele druhý človek, ktorý vystúpil z mrákot a s jasotom pozdravuje nový deň.... Niko sa vytratil s čibukom strýka Iliju, že mu ho naplní. Dorica pristúpila ku Katici a odviedla ju. Uľútilo sa jej v tom ustavičnom trápení, rada by ju vyslobodiť. Vedie ju pitvorom a potom schodmi hore na terasu. Na schodoch ich stretol Niko. Zastal, pozrel na ne.... Neušlo Katici, že mu pohľad oživel. Záblesk radosti svitol v ňom. No ten záblesk už nepatrí jej. Jej sa tiež dotkol jeho pohľad, ale radosti v ňom nespozorovala. Záblesk vyhasol razom a jeho oko, zastreté rozpakmi, zviezlo sa neúprosne na stranu. Vybehli popri ňom dohora. Ovial ich svieži, trochu už ostrý vzduch, premiešaný vôňou mora. Katica okriala, ožila. Oko jej zahorelo divokou nenávisťou... Jej je už jasné všetko. „Tu je predsa len voľnejšie,“ preriekla Dorica. „A aký krásny výhľad!“ „Pekný – naozaj!“ odpovedá chvatne Katica a podišla rýchlym krokom k obrube terasy. „Stadiaľto sme pozerali nadol, my traja: on, mať jeho a ja. Teba ešte tu nebolo vtedy. Vtedy som bola ja i slnce i hviezda.... Ukazoval dolu, na dvor, a tam bola hŕba nášho sveta. Tí nás všetci videli. A čo povedia teraz?“

Dorica sa zapálila až po uši, od studu i hnevu. Oko jej zaiskrilo. Nevie, čo urobiť. I ona pred niekoľkými dňami takto plakala. Čosi v nej zmäklo. Pristúpila bližšie a dotkla sa jej hlavy. Mäkkou rukou pohladila jej lesklé, nádherné vlasy. Katica sa strhla: „A čo ešte chceš? Azda si praješ, aby ma nebolo na svete? Pozri dolu. Nebude ti treba dva razy povedať!“ Na tvár jej vysadla zúfalá odhodlanosť. „Katica preboha- prosím ťa...“ „Falošnica – zmija! Prepadni sa od hanby!“ „A čo to tam robíte?“ ozval sa zdola zvučný mužský hlas. V ňom sa trasie hnev a rozhorčenosť. To bol jeho hlas. Dorica sa už neozerala o nikoho. Beží dolu schodmi. Za ňou sa poberá Katica. Ide dolu, nech ho vidí ešte raz, nech ho zničí, slabocha, podliaka a zradcu! Pod schodmi čaká ich už on. „Neobviňuj nikoho, Katica! Ja som vina, ja sám... A všetci sme nešťastní – ty, i my... Čo sa roztrhlo, roztrhlo sa – nenávisť a zlosť to už nezviaže...“ „A tys zabudol, čo si sľuboval? Toľké sľuby, toľké prísahy! Kde ti je duša? Oh, čierna je, čierna a podlá!“ „Ja iba viem, že som nešťastný!“ „Ty si mi zaviazal svet, otrávil život, znivočil! Ty si ma hľadal, ty si sa natískal, že ma pozdvihneš tvojou ničomnou podlou láskou... Hľa, ako si ma vyvýšil nad všetky druhé! Nech sa posmieva svet, nech pľuje, nech hanobí...“ A zakryjúc si tvár rukami, zaplakala usedave. Niko stojí zničený. Kdekoľvek pozerá, všade holota, púšť. Na duši ťažká vina, v srdci pálčivá rana.
A každé jej slovo, každý výkrik nová rana do srdca. Pod Grabovikom sa dosť skoro prestalo hovoriť o Katici a jej nešťastí. Jedno nešťastie pokrýva druhé popolom zabúdania, a hoc je nešťastie, poskytuje v istom ohľade uľahčenie. Mate obľahol. Polihoval oddávna; ak nebolo naliehavej roboty, zostával dlhšie v posteli alebo pri ohnisku. Nežaloval sa nikomu, nezdôveril sa nikomu, nikto si bližšie nevšimol, čo sa to s gazdom robí. Do dnes na svitaní skočili všetci z postele predesení. Prebudil ho zo spánku prudký bôľ v boku, stenanie a výkriky ozývajú sa celým domom. Jera mu pretrela bol olejom. Tu padol mu na tvár pruh svetla z odchýleného obloka, osvietil jeho zmučenú, vpadnutú tvár. „Preboha, čo mu je? Veď ostala z neho iba tôňa!“ Starosti o dievku zaujali jej celú bytnosť: ani raz si ho nevšimla, ako svedčí, nespozorovala, že zo dňa na deň hynie. Jera vtiahla do mesta. Vyburcovala doktora z najlepšieho sna. Pretrel si oči, obliekol sa a pobral sa pod Grabovik. „No, čo je, Mate?“ začal on ako vždy bezstarostne. Vyšetril ho veľmi pečlive, preklepal, prehmatal, preobracal na všetky strany. Z tváre sa mu stratil i obvyklý úsmev. Mate pozrel na lekára okom, ktoré preniká do srdca, sonduje tajné myšlienky a city. A usmievajúc sa smutne, doložil: „Ja som vám i tak povďačný, mám za čo. Boh vám daj zdravia!“ Doktor uhádol, čo si pacient myslí, no neodpovedá. Potľapkal ho po pleci a doložil: „Statočný Mate!“

V izbe mu je dusno, ťažko. Vytratil sa z domu chytro. Odľahlo mu, keď vykročil z dvora. No pred domom stojí Franic a ta ďalej Ivan, bratia nášho Mateho. Čakajú netrpezlive. Číta im otázku, ktorá ich vyrušila z pokoja, na rozpačitej tvári. Zastal pred nimi a začal: „Úbohý Mate! V dutine brušnej, a to na pečeni, rastie mu novotvar. Čo v ňom rastie, bude rásť čím diaľ väčšmi, i prekážať a mučiť. Najhoršie je, že sa môže dlho trápiť. Neviem, či je to náhoda, ale je raz tak, že práve na dobrých ľudí dolieha kríž a súženie, kým sa nezmiluje smrť. Lebo smrť v takomto páde je skutočne oslobodením....“Paško sa vrátil zo služby. Sebavedome si vykračuje pod Grabovik, a to hneď ráno, temer na svitaní. Zdá sa mu, že dnes nadíde rozhodnutie. Odhodlaný je na všetko a v duši ho hreje nádej. „Teraz, alebo nikda!“ Vedomý si je iba toho, že nastáva rozhodnutie: všetko vyhrať alebo všetko stratiť, odrazu, naveky... Prežehnal sa, vstupujúc do Katicinej komôrky. Bola samotná. „Čo robíš Katica?“ pýta sa jej hlasom trasúcim. Odpovedá mu cele bez pretvárky, ľahostajne: „A čo by mala robiť? Vidíš, čo je v dome...“ Jej chladný tón, ľahostajnosť, nevšímavosť zarazili ho ešte väčšmi. „A ty sa hneváš na mňa?“ pýta sa jej ticho, priblížiac sa k nej, hoci krokom váhavým. Ona mu prekvapená pozrela do tváre. V jej oku švihla iskra hnevu a zasiahla ho rovno do srdca. „Prečo sa hnevám? Zabudol si tú noc, keď lietalo kamenie? Zabudol si, ako si výsmešne vyzývave hľadel, keď som sa stretla s tebou? Zabudol si.... Judáši ste boli všetci, katovia, kým ste ma neukatovali.

Nuž tu máte, čo ste chceli. Radujte sa, plesajte! Nemala som priateľa, nikoho, nikoho! Nikto nežičil – všade závisť, výsmech, bes a podlosť!“ „A ty vieš, prečo som robil, čo som robil?“ pýta sa on ticho, skoro pokorne. „Ja som prišiel o rozum. Nevedel som, čo robiť od zúfania. Ale pováž, že to bolo všetko z lásky.“ „Ďakujem za takú lásku!“ zvolala s opovržením. „Moja láska bola úprimná! Ja som ťa ľúbil verne, úprimne. Bol by život dal za teba. I vtedy, keď si už nestála o mňa. Ty si našu lásku zavrhla, poškvrnila, ty si ju zradila. A povedz, za čo? Povedz, ak sa nehanbíš, zoznaj – za čo? Ty mne hovoriť! Moja láska je pevná - nič ju nemohlo podvrátiť: ani mamon, ani sláva. Tys ju zavrhla pre bohatstvo, a teraz ju zavrhuješ z pýchy: lebo nechceš uznať, žes blúdila. Vtedy si ma nechcela, lebo som bol prinízky – teraz ma nechceš, lebo som statočnejší. Jednu krivdu naprávaš druhou – všetko pre pýchu a nadutosť: a ešte žiadaš, aby ja uznal krivdu za pravdu. Všetko urobím – ale to jedno nie, nikdy!“Paško sa vyrútil z izby. Pri všetkej besnote zbadal, že dolu brehom kráča proti nemu tlupa akýchsi ľudí. Čuje hlasy, ako ho volajú – no on letí napred. Vtom chytila ho čiasi ruka za ruku a nevypustila jej už. Za ruku ho drží Niko Dubčic. Kým prišli do dvora, Niko vyrozumel , čo vyparatil jeho bývalý sok. Niko išiel rovno za Katicou. Posvätný strach pred jej smútkom pomútil mu myšlienky. Nazdala sa, že to Paško – pohla sa, s vyjasnenou tvárou, že ho prijme, s ním sa pomerí. Zazrúc Nika, otvorila oči od divu a tvárou sa jej rozlial rumenec. „A čo tu ešte chcete, pán Dubčic?“

„Katica, toto je náš ostatný rozhovor. A skončiť akosi načim. My sme rozlúčení naveky. Ja len toľko viem, že nebolo klamstvo ani lož, keď som sľuboval. Ale všetko sa premenilo. Neviem sám ako – iba viem, že sa premenilo.“ Na jej ústach zjavil sa opovržlivý úsmev. To ho pohlo, že pozdvihol hlavu a riekol: „No teraz nahliadam, že je dobre, keď sme sa rozišli. Radšej ma obviňuj teraz zo zrady než pozdejšie z podvodu. Teraz nemám odvahy ani siahnuť za kalichom lásky, čo sa mi podáva. Obávam sa, že jeho sladkosť premení si v jed a horič, kým mi neodpustíš. Či by si mi nemohla odpustiť?“ v hlase zunela vrúcna prosba, ktorá k nej prúdila z hlbín jeho duše. A na jej tvári zaťatosť hrdosť a opovrženie. „O odpustenie ťa už prosiť nebudem, ani mi už na ňom nezáleží. Tvoj hnev a opovrženie ma nemôže ani raniť, ani zasiahnuť.“ V izbe chorého boli všetci – šora Anzula, Dorica, Ilija, Niko i Paško. Vkĺzla i Katica. Chorý leží nehybne na posteli. Iba oči dodávajú tvári niečo života. Vidí Doricu a Nika. Raduje sa a praje im šťastia, úprimne od srdca... „Vy dcéry, slúchajte brata. A ty, Katica? Áno, ty si najslabšia – ty potrebuješ najviac ochrany. Na teba som nezabudol. A čo, dieťa, či ma nepotešíš nad hrobom? O koľko ľahšie by sa umrelo!“ A jeho oko s prosbou a láskou pozerá sa na ňu. Vnímavo pozerá do jej tváre, ako by si chcel vštepiť jej obraz na rozlúčku do pamäti. Niko nepočul, čo hovorí starý. No Paško cíti dobre, čo sa tam deje. „Ja vás slúchnem,“ šepla Katica. „Jeho?“ pýta sa otec. „Jeho!“ odpovedá ona bez váhania. Z lásky – či z prisilenia?“ „Z lásky,“ zvolala ona nahlas, v slzách. Už nekľačí pred ním sama. Pri nej sa odrazu našiel Paško a drží ju za ruku. O tri dni Mate zomrel.