referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Dalibor
Štvrtok, 20. januára 2022
Martin Kukučín: Dom v stráni
Dátum pridania: 10.07.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: jaruska71
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 9 371
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 23
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 38m 20s
Pomalé čítanie: 57m 30s
 
V stráni pod Grabovikom, sťa by prilepené o strmý bok, stoja domy bratov Bercov. Idúcky z dediny, vlastne mesta, prejdeš najprv popri dome Ivanovom, potom Franicovom a tretí dom je, v ktorom býva Mate. Mate je najmladší z nich. Jeho dom je už celkom nový, s akýmsi nádychom luxusu – pravda, težackého, sedliackeho. Mate sa oženil dosť pozde, vyše tridsaťročný. Celé detstvo a mladosť strávil na mori. No konečne zunoval sa mu i život námornícky, jeho radosti i trampoty. Prišiel mu na um domec pod Grabovikom, v tôni česmín; prišli mu na um rozsiahle stráne, zarastené chrasťou, ktoré boh stvoril na to, aby ich vyklčovala ruka ľudská, prekopala, vysadila révou a ťažila z nich divotvorný mok, ktorý obveseľuje dušu človeka. Ledva prišiel dom pod krov, náš Mate sa oženil. Jera bola dievčina čiernooká, driečna, svižná ako ryba. Mate predbehol v blahobyte i oboch starších bratov, predbehol mnohých težakov, ktorí mali plné sudy, keď sa on ešte pri klčovaní a vysádzaní potil. V živote domácom tiež ho sprevádzalo šťastie. Odchoval syna Ivana a dve dcéry, Matiju a Katicu. Život plynul, dni sa míňali a obe dcéry odišli do služby. Nadišla však príležitosť vrátiť sa nachvíľku späť domov. Nastala fiara – veľká hostina. Deň pred hostinou došlo mnoho hostí z okolitých i ďalších miest a dedín. Každý hľadí aspoň len raz do roka nakuknúť do rodného mesta: a kedy by bolo zručnejšie, ak nie práve v hostinu, keď sa baranec krúti na ražni? Všetko sa to víta, stíska si ruky, objíma a bozkáva ... U Bercov pod Grabovikom sedia práve pri večeri.

Jera sa točí svižne okolo stola, vysluhujúc vysmiata, pasúc oči na svojich dievkach. Sú utrmácané, nebožiatka. Aké sú krásne, aké milé! Obe počerné, s krásnymi lesklými vlasmi. I oči majú po materi – veľké, čierne. Mladšia, Katica, pozerá na svet ešte zjašeno, jej bytnosť je neustálená, v pohľadoch i pohyboch nepokoj a čudné vlnenie, ktoré sa nedá napred uhádnuť ani vystihnúť, ktoré pozorovateľa prekvapuje podchvíľou a tým samým púta. V jej duši je ešte nič nie dokončené, iba čo v nej panuje napnutosť, očakávanie čohosi neznámeho, veľkého a divného ... „No a teraz rozprávajte, deti,“ preriekol Mate veselo, „čo a ako sa to vy tam máte...“ „Ja veľmi dobre, cace,“ odpovedá Katica. „Roboty málo, a od pol druha roka nadobudla som si dvoje šiat. Jedny uvidíte zajtra. Prvý raz som ich mala na Turíce. Budú akiste ukrčené. Okolo hrdla sú biele čipky: mne veľmi pristanú. A tento krížik mi darovala pani týchto Vianoc...“ „A Matija čo?“ obráti sa mať k staršej. „Ja nevyhadzujem peniažky na parádu,“ odpovedá ona sebavedome, nie bez narážky. „Mám čosi šiat, a sklíčka nejdem vešať na seba. Groše mi uložil hospodár do banky. Zídu sa nám ...“ „To je rozumná reč – hej, veru!“ prisviedča starý s oduševnením. „Tak som i ja kedysi. Gazdovlivosť je prvá ctnosť gazdinej. Nuž i obliekať sa treba – ja nehaním, božechráň. Ale sklíčka, zrkadlá, handričky: to je márnosť. Hlúpy uverí, to pravda, ale aký ti z toho úžitok? A múdry ťa vysmeje...“

Tvár Katice sa zachmúrila, na oči sa jej tisnú slzy. „Nemôže ma vystáť,“ zhrýza sa sama v sebe. „Vidím ja, o mňa nestojí ani mak ...“ On však pozerá dobroprajne a vľúdne na svoju rozdráždenú dcéru. No i jej do srdca poznenáhla vkráda sa akýsi pocit bezpečnosti, čo hneď i nevľúdnej, tvrdej a prísnej. Ale zato predsa je tu tak milo, teplo, dôverne; ona mimovoľne cíti zas, že je nie sama, opustená, blúdiaca sirota, ale dieťa, nad ktorým bdie pečlivé oko otcovo, ktoré bráni jeho mocná ruka. Horúčavosť africká rozliala sa nad rozveseleným mestom. Temer nikde tôničky, ani pod samými domami. Všade slnce, žhavé, nemilosrdné, ako by chcelo vypiť i ostatnú kvapku vlahy z vycivenej, vysušenej matky-zeme. Podvečer sa zhrnuli dievčatá pred kostolom. Matija a Katica sú medzi nimi, červené, vyhriate po dlhej prechádzke na úpeku. „Ozaj, dievčatá.“ Ohlásila sa Ane, „či pôjdeme na tanec?“ „Treba sa spytovať! Poďme sa preobliecť!“ zvolala Lode, a obrátiac sa k Bercušiam, doložila: „Prídete i vy – to sa vie.“ Večer zamierili k domu Bobicovmu. Bobicova izba je nabitá. Popri stenách stoja diváci, ženské a mužskí, hlava na hlave, a vprostred izby na priestore, ktorý by mohli ľahko pokryť dve-tri dobré posteľné plachty, vrtí sa asi tucet párov. „Ne zametajú,“ na to niet priestoru, vrtia sa na jednom mieste, socajúc jeden druhého. A s akým pôžitkom! Katicu tieto výjavy nepozdvihli. Oviali ju skôr čímsi nízkym, všedným a biednym...

A k tomu tá všeobecná radosť a spokojnosť! Takéto sú ich zábavy – toto má byť sviatočná nálada, kde má duša okriať, odpočinúť si, kde má zabudnúť na každodenné strasti a trampoty! Stojí vo dverách bledá zničená, s odpornosťou v duši, s hnusením a strachom.... V týchto kruhoch má ona žiť, pohybovať sa, dobre sa cítiť, stráviť celý svoj život! Z kola sa vylúčil v túto chvíľu Paško Bobica. Ako jej kedysi zabúchalo srdce, tak divne hľadieval na ňu, tvár sa mu akoby vymenila, oko zaiskrilo. Neraz i v samom chráme pristihla jeho pohľad, ako visí na nej, plný túžby a prosby.. A tu sa rozlievalo i jej bytnosťou čosi takého milého, sladkého, a srdce od radosti zabúchalo a prsia sa hrdosťou dvíhali... Jeho hlas naplnil dušu sladkou harmóniou, rumenec polial líce a pred očima naskočila ružová hmla. Zasiahol on mocne do jej života, spoprevracal všetko v duši čím hore, tým dolu. Jeho milý obraz sprevádzal ju na všetkých cestách, s ním líhala i vstávala. Na ústach cítila sladkosť jeho prvého bozku. Bola jeho, výlučne jeho, celým srdcom i celou dušou, jeho – ktorý zaplnil dušu i srdce, tak že pre iného tam neostalo miesta....No dnes ráno i rozpomienky zanikli, i sen utiekol a ostalo trpké sklamanie, smútok v srdci. A zas teda stojí on pred ňou! Je veselý, rozjarený. Keď ju chcel pritiahnuť do tanca, ona sa odtiahla: „Ja nejdem, nemôžem...“ „Princezná! Nechutia ti naše zábavy – čo? Težaci sme ti sprostí? Čvarga, háveď – či je tak?“ Pobledla, že tak razom uhádol jej myšlienky. Sestry teraz už hľadia sa čím skôr stratiť. Vydýchli si od úľavy, keď sa octli na námestí. Katica by bola zaplakala od jedu a ľútosti.

Mimovoľne pohli sa v tú stranu, odkiaľ doliehajú zvuky, až došli pred dom šory Dory. „Matija, poďme dnu!“ „Ale toto je panská.“ „A čo preto? Pozrieť sa na ňu slobodno.“ Matija podľahla naveľa. Uľútilo sa jej sestry – ťažko jej padá odoprieť i túto nepatrnú žiadosť. No schody i altánka plné sú sveta. Katica by bola vypukla v plač. Vtom popri nich mihla postava v čiernom. Zrazu sa obráti, skočí dolu na dvor a ide rovno k sestrám. „A – Bercuše!“ zvolal zvučným hlasom a ako by z neho vyznievala radosť, že sú to ony. „Šor Niko!“ ohlásila sa Katica a hneď sa zmiatla. Poznala šora Nika Dubčica, mladého statkára, ktorého zeme i jej otec obrába. „Poďte dnu – nebojte sa: ja vás prevediem...“ Chytil Katicu za ruku bez okolkov a už ju ťahá za sebou hore schodmi. O chvíľu ju obliala jasná svetlosť rozožatých lustrov a sviec. „Štvorylka!“ zvolal šor Dinko. „Štvorylka!“ ozýva sa na všetky strany. Niko Dubčic vyviedol Katicu a postavil sa s ňou do radu. Matija sa len díva, čo to vystrája jej sestra. Ako si vedie – s akou istotou, bezpečnosťou sa pohybuje! Katica sa vznáša ani pierko; jej pekná hlava, oči plné ohňa a oduševnenia priťahujú všeobecnú pozornosť. Keď sa polka skončila, pohľad Katicin padol k dverám a utkvel na otcovej tvári. Jemné tkanivo snenia, ktoré jej omotalo dušu a myseľ, roztrhalo sa. Skočila zas pred ňu skutočnosť, holá, nahá, ukrutná. Z výšavy, kam sa povzniesla, zostúpiť do nížin a vmiešať sa do húfu ľudí malých, nízkych. S povznesenou hlavu išla k sestre. „Teraz už poďme. Otec čaká,“ riekla jej hlasom suchým. Keď vystúpili do dvora, Katica popostála, čakajúc otca a sestru.

„Teraz už nech kričí, hreší!“ myslí si Katica vzdorovite. No otec neprehovoril slova. Ticho kráča tmavou ulicou. Na jeho vážnej tvári sedí starosť, zamyslenosť. Pozrela naň iskriacim okom, ako by ho vyzývala. Pristúpil k nej a pritiahol ju k sebe. Poddala sa, sklonila tvár na jeho plece a zaplakala. Mate drží Katicu a čaká, kým sa vyplače. A keď sa utíšila, začal jej on tichým, srdečným hlasom rozprávať: koľko si on v nej zakladá, aká mu je ona pýcha a hrdosť. Hovoril jej dlho a mnoho, sám nevie, koľko a čo všetko, čo mu vnukla rodičovská starostlivosť a láska. Matija a Katica majú ešte deň prázdnin. Katica sa po obede vybrala sama-samučičká do Dolčín. „Navštívim sesternicu Anticu,“ vyhovára sa materi, „aspoň mi svitne v hlave.“ Slnce pečie tuho, báda do očú. Pred ňou sa otvára výhľad na more. Poberá sa po nábreží svojím chytrým, trhavým krokom. Z myšlienok ju vytrhlo čosi, čo sa hýbe hladinou morskou rovno proti nej. Žltá bárka s čiernym nápisom na provy: „Leptir“. Na kormidle sedí človek v bielych šatách, pod širokým slameným klobúkom, spod ktorého sa iskria ohnivé čierne oči, pozerajúc na ňu. „Katica, zdravo!“ pozdravil ju človek z bárky. „Čo ty tu robíš?“ „Po práci, šor Niko. Idem k Antici. A čo vy tu robíte? A po plese!“
 
   1  |  2  |  3  |  4  |  5    ďalej ďalej
 
Podobné referáty
Martin Kukučín: Dom v stráni SOŠ 2.9373 783 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni SOŠ 2.8938 1252 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni GYM 2.9245 17853 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni SOŠ 2.9276 788 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni SOŠ 2.9294 703 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni GYM 2.8983 1507 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni GYM 2.8867 584 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni SOŠ 2.9150 654 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni SOŠ 2.9480 1388 slov
Martin Kukučín: Dom v stráni 2.9079 2286 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.