Prvky fantasy literatúry môžeme nájsť už v dobe vzniku starých gréckych eposov, severských mýtov a neskôr vznikajúcej rytierskej literatúry. Tieto diela využívali fantastické motívy ako prirodzenú súčasť chápania vtedajšieho ešte neznámeho a neprebádaného sveta. V 19. storočí bol tento prístup vedecky vzdelaným spisovateľom cudzí. Fantasy prvky využívali ako prostriedok pre únik z reality, kde sa vedie boj dobra proti zlu v zemi ktorá často existuje iba v ich fantázii. Veľký podiel na vzniku fantasy ako svojbytného žánru mali aj rozprávky a zvlášť ich moderná podoba.
Jedným z nezabudnuteľných autorov sa stal Lewis Carrollvďaka svojmu dielu Alica v krajine zázrakov (Alice in wonderland, 1865). Dobrodružstvá Alice dokázali, že príbehy s fantastickými motívmi sú stále populárne medzi čitateľmi bez hocijakého vekového rozlíšenia. Moderne podoby rozprávkových príbehov boli aj naďalej rozvíjané množstvom talentovaných spisovateľov. K najznámejším dielam tejto dobypatria Čarodejník z krajiny Oz (The wonderful wizard of Oz, 1900) od Lymana Franka Bauma, Peter Pan (1904) od J.M. Barrieho alebo Medvedík Pú (Winnie-The-Pooh, 1926) A.A. Milneho. Všetky tieto diela sú dôležitými míľnikmi pre vývoj fantasy literatúry, aj keď ich zaradenie do žánru je sporné.
K zrodu žánru prispelo veľkou mierou dielo škótskeho autora G. MacDonalda Lilith (1895). V knihe bol použitý symbolizmus náboženskej alegórie, ktorý sa stal inšpiráciou početným autorom.
Ešte väčší vplyv na fantasy dosiahol William Morris so svojimi početnými dielami. Najväčšieho uznania sa mu dostalo za jeho román The well at the world's end (1896). Vo svojich dielach dokázal pretvoriť svoju lásku k romantickému stredoveku do príbehov z imaginárnych zemí. K ďalším významným autorom patri H.R. Haggard, ktorého diela sa vyznačujú témou reinkarnácie a stratených civilizácii.
Fantasy ako svojbytný žáner sa začala formovať na začiatku 30. rokov v Amerike aj vďaka dnes už legendárnemu magazínu Weird Tales redaktora Franswortha Wrighta. Publikovaní autori spájali nove postupy s tradíciou fantastických príbehov. Medzi nimi sa nachádzali napríklad L. Carroll, R. Haggard alebo L. Frank Baum.
Najvýznamnejším novým objavom sa stal R.E. Howard, autor diel s hlavným hrdinom barbarom Conanom (uverejnené vo Weird Tales v rokoch 1932-1936). Ďalším významným magazínom bol magazín Unknown redaktora J.W. Campbella, ktorý je vnímaný ako najvplyvnejší redaktor časopisu v dejinách fantastiky. Poviedky uverejňované v tomto magazíne vniesli do fantastiky nadhľad a vtip. Témou fantasy literatúry sa stala aj artušovská tematika.
Významom najdôležitejší sa z moderných spracovaní stal román Hmly Avalonu (The mists of Avalon, 1983) spisovateľky M.Z. Bradley. Toto dielo zobrazuje artušovský mýtus z pohľadu hlavných ženských hrdiniek. Medzi majstrovské diela druhej polovice 20. storočia patria diela M. Peaka, Letopisy Narnie (The chronicles of Narnia, 1950-1956) od C.S. Lewisa a diela významného autora J.R.R Tolkiena.
Tolkien je spolu s R.E. Howardom považovaný za priameho zakladateľa žánru. Dielo venované detskému čitateľovi Hobit (The hobbit, 1937) otvorilo spolu s Letopismi Narnie C.S. Lewisa cestu k fantasy detským čitateľom. Jeho najvýznamnejším dielom a rovnako najvýznamnejším dielom fantasy literatúry sa stala trilógia Pán Prsteňov (The lord of the rings, 1954-1955), ktorá vznikla ako pokračovanie k Hobitovi. Toto dielo je vďaka precíznosti v stavbe príbehu a v opisoch prostredia vzorom väčšine spisovatelov. Rozprávkový štýl rozprávania z Hobita sa vytratil a nahrádzajú ho realistické opisy krajín Stredozeme sužovaných vojnou, ktoré pôsobia dojmom skutočných historických udalosti. Medzinárodný úspech Pána prsteňov pomohol stabilizovať fantasy ako samostatný žáner v očiach čitateľov aj kritiky. Po spopularizovaní žánru fantasy literatúra zaznamenáva búrlivý rozvoj, ktorý pokračuje až do súčasnosti.
