Mgr. Strnadová Věra: Jaké je to neslyšet (recenzia)

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, aké je to nepočuť? Možno ste videli na ulici či v autobuse nepočujúcich ľudí rozprávať sa v posunkovom jazyku. A keď ste prišli domov zakryli ste si uši dlaňou a chvíľu ste si predstavovali to absolútne ticho. Možno ste počujúci rodič, ktorému sa narodilo nedoslýchavé alebo nepočujúce dieťa a často ste sa snažili vcítiť sa do jeho kože a pochopiť, aké je to počuť zle alebo nepočuť nič. Možno máte nepočujúceho kolegu vo firme či kamaráta z ulice a občas rozmýšľate, že by ste sa s ním okrem kývnutia na pozdrav chceli porozprávať ale neviete ako, keď vás nepočuje. Možno ste špeciálny pedagóg, ktorý sa venuje nepočujúcim deťom alebo študent špeciálnej pedagogiky – surdopédie. Ak ste sa našli v niektorej z týchto uvedených situácií a chcete sa dozvedieť viac o tom, aké je to nepočuť, chcete si vedieť predstaviť životný štýl, pocity a zážitky človeka žijúceho vo svete bez zvukov a chcete pomôcť pri komunikácii s ním - odporúčam vám prečítať si práve túto knihu.

Kniha vám pomôže dobre pochopiť problematiku hluchoty o to viac, pretože sama autorka je nepočujúca, ktorá stratila sluch v období svojho detstva. Kniha je určená ako doplnkové čítanie pre študentov špeciálnej pedagogiky a špeciálnych pedagógov. Je doprevádzaná jednoduchými čierno-bielymi ilustráciami, ktoré viac než výstižne ilustrujú obsah textu a sú často s humorným podtónom. Každá kapitola má na konci zhrnutie, t.j., jej obsah je zhrnutý do niekoľkých základných bodov písaných kurzívou. Na konci knihy nájdete aj zoznam použitej literatúry. Kniha je rozdelená do troch častí: Ak má človek dobre pochopiť problematiku hluchoty, musí mať aspoň základné znalosti o sluchových vadách.

Preto v 1. časti KAŽDÉ UCHO POČUJE INAK sú informácie o týchto vadách a o sluchu všeobecne. Vedeli ste, že aj nepočujúcemu môže “zvoniť” v ušiach? Ide o chorobu zvanú tinnitus aurium - ušné šelesty. Dočítate sa, aké sú to zvuky a ako ovplyvňujú každodenný život človeka, ktorý nimi trpí. Veľa ľudí si myslí, že na nedoslýchavého človeka treba kričať aby počul. Ako to vlastne je s nedoslýchavosťou, ako počuje nedoslýchavý človek, a ako treba s ním správne komunikovať, sa tiež dozviete v tejto časti. Mnohí ľudia hovoria o nepočujúcich, že sú hluchonemí. Z osobnej skúsenosti viem, že nepočujúci toto pomenovanie neznášajú. Mne sa preto páčilo jednoduché vysvetlenie, prečo hovoriť o nepočujúcom človeku, že je hluchonemý, je dnes prežitok. Jeho hlasový orgán je v poriadku, nie je teda nemý. Ak nepočujúci človek nerozpráva, je to iba dôsledok toho, že v určitom období svojho detstva ľudskú reč nepočul a nemohol ju napodobniť. Tak je to teda s nemotou ľudí, ktorí sa narodili nepočujúci alebo stratili sluch v ranom období detstva pred nadobudnutím hovorenej reči. Nájdete tu informácie o tom, ako sa nepočujúce deti učia “hovoriť” a aká je to tvrdá drina ak nepočujete druhých ani sám seba. V inej situácii sa nachádzajú tí ľudia, ktorí sa narodili počujúci a ohluchli neskôr. Majú iné, ale rovnako závažné problémy v živote.

Človek, ktorý stratil sluch v období, keď bolo rozvíjanie jeho osobnosti už dokončené, normálne rozpráva a zostáva po psychickej stránke “počujúci”. Od počujúcich ľudí sa však odrazu líši natoľko, že nemôže žiť naďalej rovnakým spôsobom života a dorozumievať sa ako oni. Nepočuje. Už poznal cenu sluchu a nezávislosť na pomoci iných, zvykol si žiť vo svete zvukov. Po ohluchnutí všetko stráca. Ak vás zaujímajú ďalšie informácie o tejto problematike, dočítate sa ich v tejto časti knihy. Veľmi zaujímavé sú kapitoly o posunkovom jazyku. Je to vizuálne – pohybový dorozumievací prostriedok nepočujúcich ľudí – posunkový jazyk. Gramaticky nie je odvodený zo žiadneho hovoreného jazyka a po tejto stránke sa od zvukových jazykov veľmi líši.

Posunkový jazyk nie je univerzálny. V rôznych krajinách sú rôzne posunkové jazyky. Znaková zásoba sa môže v rôznych lokalitách jednej a tej istej krajiny líšiť. Ak vás zaujíma, ako je možné, že napriek rôznorodosti znakov sa nepočujúci zo všetkýchkrajín navzájom dorozumejú ľahšie, než s počujúcimi ľuďmi vo vlastnej krajine – dozviete sa na stránkach tejto knihy. Vedeli ste, že existuje aj pojem – posunkovaný jazyk? Nie je to to isté ako posunkový jazyk. Ide iba o prevádzanie hovoreného jazyka (napr. slovenčiny) do posunkového kódu (posunkovaná slovenčina). Rovnako zaujímavé sú informácie o používaní prstovej abecedy, tzv. “písania do vzduchu” a o význame odzerania z úst – obe spôsoby vám počujúcim pomôžu v správnej komunikácii s nepočujúcim človekom, ak neovládate znakový jazyk a napriek tomu sa s ním chcete dorozumieť. Pre vás, ktorým sa posunkový jazyk páči a učíte sa ho, alebo plánujete naučiť sa ho v budúcnosti, resp. byť tlmočníkom posunkového jazyka, sú určené kapitoly: Báječní lidé a Tvrdé a měkké ruce. Dozviete sa v nich, ako na to.

V 2. časti knihy - VYSKÚŠANÉ NA VLASTNEJ KOŽI autorka opisuje ako stratila sluch a ako po strate sluchu prežívala hluchotu v rôznych životných obdobiach (napr. v škole, na internáte, v rodine, v kolektíve počujúcich vrstovníkov, ako matka počujúceho syna atď.). Sú to jej autentické príbehy a skúsenosti, ktoré významne pomáhajú nám počujúcim lepšie pochopiť život bez zvukov, a teda vhodnejšie sa správať v situáciách: počujúci učiteľ – nepočujúci žiak, počujúci rodič – nepočujúce dieťa, počujúci vrstovník - nepočujúci kamarát, počujúci pracujúci – nepočujúci kolega v práci, počujúce dieťa - nepočujúci rodič.

3. časť knihy pod názvom ČLOVEK SI ZVYKNE NA VŠETKO má skôr pobaviť, ale aj tu nájdete niektoré dôležité informácie zo života nepočujúcich (napr. o telefonovaní, o problematike sledovania televízie, o vzájomnej komunikácii, ako sa zabávajú nepočujúci, o komunikácii s počujúcimi, o problémoch pri cestovaní či nakupovaní atď.) Mimoriadne som sa pobavila na poslednej kapitole: Pro hluchotu na žebrotu. Autorka v nej píše, ako omylom prišla o zbierku svojich milovaných kníh, ktoré mala prechodne odložené v spoločnej sušiarni so susednou rodinou. Počujúci sused, ktorý ju prosil o celú zbierku kníh nezrozumiteľne rozprával a nebolo možné odzerať z jeho úst. Mala za to, že si chce iba požičať knihu, ktorú práve držal v ruke a tak súhlasne prikývla. Nadšený sused to pochopil po svojom a na druhý deň boli všetky knihy preč :-)

A na záver jedna otázka: viete ako nepočujúci ľudia charakterizujú samých seba? “Sú hrdí na to, že sa dokázali vnútorne vyrovnať so svojou hluchotou, vytvorili si vlastný jazyk (posunkový) a dokonca i vlastnú kultúru. Takýto prístup je najvyššia forma vyrovnania sa so stratou zvukového sveta. Vytvorili si svoj vlastný svet a považujú sa za jazykovú a kultúrnu menšinu v každej väčšinovej (počujúcej) spoločnosti. Svoju vlastnú spoločnosť označujú veľkým začiatočným písmenom: Deaf people. V tejto spoločnosti sa môžu bez problémov dorozumievať, usporadúvaju svoje športové a kultúrne akcie i na medzinárodnej úrovni. Za svoju hluchotu sa nehanbia. Nevyhýbajú sa kontaktu s počujúcimi, ale tento kontakt je pre nich vyčerpávajúci z dorozumievacích dôvodov. Chcú mať tiež možnosť niekde sa bez problémov dorozumievať. Medzi sebou. Nechcú, aby im do ich spôsobu života a komunikácie počujúci ľudia zasahovali. Vy, ako počujúci, môžete mať iný názor, ale názor nepočujúcich by ste mali rešpektovať.”