Jozef Horák: Povesti spod Sitna

povesť: Lendácke zvony
Hlavné postavy: majster Atanás, tovariš Egid.

Dolinou hučí, zuní hlas zvonov. Poddaní drábi, no aj pohoniči sa zastavujú a počúvajú. Aké to zvony zvonia? Hutajú, aký zvonár mohol uliať taký zvon. Bol to iste veľký majster. To lendácke zvony zvonia. 

Majster Atanás už tridsať rokov leje zvony. Vo svojej dielni pracuje z dvomi tovarišmi. Majster pozoruje jedného z nich. Volá sa Egid. Podľa majstra Atanása to bude zvonolijár znamenitý. Raz dostal majster list. Bol rovno z Viedne. Mal urobiť štyri zvony pre viedenskú katedrálu. Majster sa tomu veľmi potešil a vycestoval do Viedne. Tovariši zostali sami. Večer obaja nemohli spať. Egid rozprával Jakubovi o svojej túžbe uliať krásny, lesklý zvon. Zvon by mal snívať, aby v ňom bol aj plač i veselý smiech, bolesť i radosť.

Egid sa nedal odradiť Jakubom a začal liať velikánsky zvon. Nebál sa ani toho, či sa bude majster hnevať. Majster sa vracal domov a bol veľmi nespokojný. Zastavil sa v hostinci a tam začul zvony. Všetci ľudia sa čudovali, ked ich počuli. Boli to lendácke zvony. Zvony boli uliate zo striebra a majster sa na Egida nahneval a obvinil ho, že mu ho ukradol. Všetko oznámil richtárovi.

Majster ho udal, že sa Egid zapísal diablovi. Podal na neho žalobu. Egida drábi odviedli do žalárov. Súd ho vypočul a Egid hovoril len pravdu. Nakoniec povedal: "Neverím ani v peklo, ani v diablov." Odsúdili ho na stratu jazyka, sluchu i zraku.

V ten deň, keď vykonávali rozsudok, zvony zneli mohutne a slávnostne. Zrazu jeden zakválil. Hlas zvonov sa zmenil na bolestivý a smutný. A tak sa jeden smial nad víťazstvom práce a rúk zvonolejára Egida a druhý akoby plakal nad krivdou, ktorá toho majstra zabila.