ERICH MARIAN REMARQUE - Vlastným menom Erich Paul Remark. Autor svetoznámeho románu Na západe nič nové (1929) sa narodil v severo nemeckom mestečku Osnabrück 22. júna 1898 v rodine knihára Paula Remarka a jeho ženy Anny Marie. Mal dve sestri a jedneho brata. Rodina Paula Remarka patrila k nižšej strednej vrstve, často sa sťahovala. Na želanie matky nastúpil na učiteľský seminár. Zaujímala ho poézia, výtvarné umenie a hra na klavíri. Chcel byť hudobníkom a neskôr maliarom. Na radu priateľa, básnika a maliara Fritza Hörstemeiera sa začal venovať písaniu.
Jeho prvotina Von den Freuden und Mühen der Jugendwehr vyšla v roku 1916, neskôr nasledovalo dielko Ich und Du (1918). Po vypuknutí 1. svetovej vojny však Remarque štúdium prerušil, bol povolaný k vojsku a 22. novembra 1916 narukoval do nemeckej armády (Reichswehr). Bol pridelený k 78. pechotnému regimentu. Výcvik absolvoval v kasárňach v Caprivi pri Osnabrücku a Celle. 12. júna 1917 bol prevelený na západný front do Ham-Lengletu. Remarque front opustil ešte 31. júla 1917, kedy bol zranený črepinami z granátu na ľavej nohe, pravom ramene a krku.
Školu skončil 25. júna 1919. Od augusta toho istého roku pôsobil na rôznych základných školách v dedinkách v okolí Osnabrücku. Chcel byť hudobníkom a neskôr maliarom. Vystriedal mnoho povolaní – bol obchodným cestujúcim, agentom s nápismi na hroboch, učiteľom, varhaníkom, reklamným pracovníkom, účtovníkom… Od roku 1923 bol redaktorom v Hanovere. Avšak iba jeden rok.
V hlavnom meste Nemecka sa zoznámil aj so svojou prvou manželkou - tanečnicou a herečkou Ilze Jutta "Jeanne" Zambonou, s ktorou sa zosobášil 14. októbra 1925. O päť rokov na to sa stihol aj prvýkrát rozviesť. S Ilze sa však oženil aj druhýkrát v roku 1938 kvôli jej ľahšej emigrácii z Nemecka. Druhýkrát sa rozviedli v roku 1957. Pálenie kníh - nacistické orgie pri blčiacom ohni - neobišlo ani Remarquove romány Na západe nič nové (1929) a Cesta späť (1931). Propaganda bola dôsledná. V rámci štvania proti Remarquovi šírila nepravdivé informácie, z ktorých mnohé pretrvali aj do dnešných čias. Napríklad mýtus o jeho pôvodnom mene. Nacisti vytvorili historku o akomsi Židovi, Kramerovi, ktorý nikdy nebol vo vojne a preto ani jeho román Na západe nič nové (1929), ktorý napísal pod pseudonymom Remarque, neopisuje skutočnú situáciu Nemcov na západnom fronte. S menom Erich Paul Kramer sa dokonca môžeme stretnúť aj v edičnej poznámke ku knihe Na západe nič nové (Slovenský spisovateľ, 2002). Faktom však ostáva, že 22. júna 1898 sa v Osnabrücku narodil Erich Paul Remark. Svoj neskorší pseudonym s najväčšou pravdepodobnosťou prevzal od svojho prapradeda Johanna Adama Remarqua.
V roku 1939 bol Remarque nútený opustiť neutrálne Švajčiarsko. Vydal sa na cestu do Ameriky. V Spojených štátoch sa Remarque spoznal s mnohými slávnymi osobnosťami z oblasti kultúry. Nezostalo len pri pracovných stretnutiach a autor románov o vojne prežil zopár vášnivých ľúbostných vzťahov s populárnymi hollywoodskymi herečkami Marlen Dietrich, Natasha Paley, Greta Garbo, Lupe Velez a napokon aj s Paulette Goddard - jeho poslednou manželkou. Zosobášili sa 25. februára 1958 v Brandforde (Connecticut, USA).
Remarque vojnu prečkal v exile v USA, kde v roku 1947 spolu s jeho vtedajšou manželkou Ilze J. Zambonou získal štátne občianstvo. Do Európy sa vrátil až po deviatich rokoch, v máji 1948. Pri tej príležitosti navštívil svojho otca Paula Remarka (zomrel v roku 1954 vo veku 95 rokov) v Nemecku. Tu sa dozvedel všetky podrobnosti týkajúce sa smrti jeho sestry Elfriedy. Zrejme tieto skutočnosti ho viedli k napísaniu pôsobivého románu z prostredia koncentračného tábora Iskra života (1952). Do rodného Osnabrücku prvýkrát znovu prišiel až v roku 1952, takmer po dvadsiatich rokoch. V Nemecku sa nikdy viac neusadil; po zvyšok svojho života býval striedavo v Amerike a vo Švajčiarsku. Venoval sa písaniu článkov a románov. Okrem toho pracoval aj na divadelných hrách a na filmových projektoch.
V roku 1948 mal premiéru film Arch of Triumph nakrútený podľa Remarquovho románu Víťazný oblúk (1945). Hoci počas života nezískal Nobelovu cenu, na ktorú bol dvakrát nominovaný, môže sa pochváliť Möserovou medailou, ktorú mu v roku 1963 udelilo mesto Osnabrück. O štyri roky neskôr obdržal od Spolkovej republiky Nemecko najvyššie ocenenie za zásluhy tzv. "Grosses Verdienstkreuz". Stal sa tiež čestným občanom miest Ronco a Ascona vo Švajčiarsku.
Jeho zdravotný stav sa však s pribúdajúcim vekom začal zhoršovať. Prekonal niekoľko srdcových infarktov, diagnostikovali mu Ménierov syndróm a cukrovku. Napokon zomrel 25. septembra 1970 na klinike vo švajčiarskom meste Locarno na zlyhanie srdca. Pochovaný je na cintoríne v Porto Ronco.
Charakteristika tvorby:
- jeho tvorba bola ovplyvnená Jackom Londonom, Ernestom Hemingwayom alebo nórskym spisovateľom Knutom Hamsunom ( ktorý však sympatizoval s fašistickým hnutím v Nórsku )
- diela sa vyznačujú humanitou· výrazne protifašistické a spoločensko – kritické názory
- hlavný hrdina: nejakým spôsobom postihnutý vojnou, nevie si nájsť svoje miesto v spoločnosti
- typické výrazové prostriedky· podrobné charakteristiky postáv, naturalistické opisy scén na fronte, hrubé slová
Dielo:
- romány: Na západe nič nové, Cesta späť ( volné pokračovanie Na západe nič nové ), Víťazný oblúk, Iskra života, Čas žitia a čas umierania, Čierny obelisk, Domov snov, Stanica na obzore, Traja kamaráti, Miluj blížneho svojho, Nebo nepozná obľúbencov, Noc v Lisabone, Tiene v raji, Žena so zlatými očami, Nepriateľ,
- divadelná hra: Posledná stanica
Víťazný oblúk - je to život nemeckého emigranta Ravica v Paríži pred 2. svetovou vojnou. Ravic, povolaním lekár, sa stretáva s Joan, ktorej pomôže. Nájde jej prácu speváčky v bare Šeherezáda. Pomaly zistil, že láska je "ktosi", s kým chceš zostarnúť. Do ich vzťahu vstupujú retrospektívne výjavy z minulých rokov. Pomohol ujsť z koncentračného tábora dvom priateľom. Vracajú sa mu spomienky na jeho ženu - Sybilu, ktorá sa obesila. Jemu sa podarilo ujsť z koncentračného tábora. Zjavuje sa mu stále tvár Haaleho, ktorému sa chce pomstiť. V Paríži pomohol umierajúcej žene na ulici, policajt zistil, že nemá doklady a je vyhostený z krajiny. Za ten čas si našla Joan priateľa, ktorý jej dohadzoval malé úlohy. Medzitým sa mu podarilo splniť to, po čom túžil celý život, no sebauspokojenie neprišlo. Keď Joan oznámila priateľovi, že sa chce vrátiť k svojmu bývalému milencovi, ten ju postrelí. Nepomáha ani lekársky zákrok Ravica, Joan zomiera, Ravic sa prihlasuje na polícií, putuje do koncentračného tábora.
Traja kamaráti: Hlavné postavy: Robert Lokhamp, Otto Köster, Gotfried Lenz. Dej románu nie je priamo situovaný do obdobia prvej svetovej vojny, ale následne za ňu do typickej nemeckej spoločnosti, kde sa pohybujú len obyčajný ľudia.
Cesta späť: Koniec prvej svetovej vojny a armáda sa vracia späť do Nemecka. Vojaci - bývalí študenti sa nevedia prispôsobiť novým, zmeneným podmienkam (jeden z nich spácha samovraždu). Vo vojne boli všetci jeden celok - jedna uniforma. V mieri sa odkrývajú ich nedostatky, ale vládne tu ten, kto má vyššie postavenie. Kto je bohatý, zámerne sa vystatuje, dáva pocítiť ostatným svoje prednosti, hoci na vojne v zákopoch bol zbabelcom a držal sa radšej v ústraní. V mieri sú u iné kritériá hodnotenia človeka.
Tiene v raji: Dielo je obrazom nemeckých emigrantov, ktorí za nacizmu hľadali útočište v iných krajinách. Teraz je touto krajinou Amerika. Konkrétne New York, kde hŕstka bezdomovcov zápasí nielen o miesto v živote, ale podaktorí aj o holý život, kde ľudia utekajú najmä pred nacistickým prenasledovaním, ale aj za vidinou raja. O minulosti hlavného hrdinu (Rosa) sa nedozvedáme veľa. Jeho meno nie je pravé a minulosť sa objavuje len v jeho snoch.
Na západe nič nového: Názov prebral z lakonickej správy v novinách. Zhubný vplyv na mladú generáciu. Ak mladí ľudia nepadli, vrátili sa domov fyzicky alebo psychicky poznačení. Skupina študentov, ktorí museli opustiť školu a ísť bojovať na front sa pomaly zmenšuje. Na koniec románu zostane z celej triedy iba zopár ľudí a aj tí sú psychicky poznačení. Román je príbehom autorovej generácie. Skupina mladých študentov sa dostáva spoločne do zákopov a konfrontuje si tu svoje naučené predstavy o živote, potrebe vedomostí, slušnosti, úcte k predstaveným, so skutočnosťou vojny. Každého z vojakov tieto dni poznačili, mnohých umlčali. V tých, ktorí prežili, sa z času na čas prebúdza elementárny pocit solidarity. Devätnásťročný Paul Bäumer je účastníkom i rozprávačom príbehov celej skupiny. Rozpráva jednoducho, vecne, potláčajúc citové vzrušenie. Kompozične autor vytvára kronikársky záznam života tejto skupiny vojakov do jej zničenia.
