ERICH MARIAN REMARQUE - Vlastným menom Erich Paul Remark. Autor svetoznámeho románu Na západe nič nové (1929) sa narodil v severo nemeckom mestečku Osnabrück 22. júna 1898 v rodine knihára Paula Remarka a jeho ženy Anny Marie. Mal dve sestri a jedneho brata. Rodina Paula Remarka patrila k nižšej strednej vrstve, často sa sťahovala. Na želanie matky nastúpil na učiteľský seminár. Zaujímala ho poézia, výtvarné umenie a hra na klavíri. Chcel byť hudobníkom a neskôr maliarom. Na radu priateľa, básnika a maliara Fritza Hörstemeiera sa začal venovať písaniu.
Jeho prvotina Von den Freuden und Mühen der Jugendwehr vyšla v roku 1916, neskôr nasledovalo dielko Ich und Du (1918). Po vypuknutí 1. svetovej vojny však Remarque štúdium prerušil, bol povolaný k vojsku a 22. novembra 1916 narukoval do nemeckej armády (Reichswehr). Bol pridelený k 78. pechotnému regimentu. Výcvik absolvoval v kasárňach v Caprivi pri Osnabrücku a Celle. 12. júna 1917 bol prevelený na západný front do Ham-Lengletu. Remarque front opustil ešte 31. júla 1917, kedy bol zranený črepinami z granátu na ľavej nohe, pravom ramene a krku.
Školu skončil 25. júna 1919. Od augusta toho istého roku pôsobil na rôznych základných školách v dedinkách v okolí Osnabrücku. Chcel byť hudobníkom a neskôr maliarom. Vystriedal mnoho povolaní – bol obchodným cestujúcim, agentom s nápismi na hroboch, učiteľom, varhaníkom, reklamným pracovníkom, účtovníkom… Od roku 1923 bol redaktorom v Hanovere. Avšak iba jeden rok.
V hlavnom meste Nemecka sa zoznámil aj so svojou prvou manželkou - tanečnicou a herečkou Ilze Jutta "Jeanne" Zambonou, s ktorou sa zosobášil 14. októbra 1925. O päť rokov na to sa stihol aj prvýkrát rozviesť. S Ilze sa však oženil aj druhýkrát v roku 1938 kvôli jej ľahšej emigrácii z Nemecka. Druhýkrát sa rozviedli v roku 1957. Pálenie kníh - nacistické orgie pri blčiacom ohni - neobišlo ani Remarquove romány Na západe nič nové (1929) a Cesta späť (1931). Propaganda bola dôsledná. V rámci štvania proti Remarquovi šírila nepravdivé informácie, z ktorých mnohé pretrvali aj do dnešných čias. Napríklad mýtus o jeho pôvodnom mene. Nacisti vytvorili historku o akomsi Židovi, Kramerovi, ktorý nikdy nebol vo vojne a preto ani jeho román Na západe nič nové (1929), ktorý napísal pod pseudonymom Remarque, neopisuje skutočnú situáciu Nemcov na západnom fronte. S menom Erich Paul Kramer sa dokonca môžeme stretnúť aj v edičnej poznámke ku knihe Na západe nič nové (Slovenský spisovateľ, 2002). Faktom však ostáva, že 22. júna 1898 sa v Osnabrücku narodil Erich Paul Remark. Svoj neskorší pseudonym s najväčšou pravdepodobnosťou prevzal od svojho prapradeda Johanna Adama Remarqua.
V roku 1939 bol Remarque nútený opustiť neutrálne Švajčiarsko. Vydal sa na cestu do Ameriky. V Spojených štátoch sa Remarque spoznal s mnohými slávnymi osobnosťami z oblasti kultúry. Nezostalo len pri pracovných stretnutiach a autor románov o vojne prežil zopár vášnivých ľúbostných vzťahov s populárnymi hollywoodskymi herečkami Marlen Dietrich, Natasha Paley, Greta Garbo, Lupe Velez a napokon aj s Paulette Goddard - jeho poslednou manželkou. Zosobášili sa 25. februára 1958 v Brandforde (Connecticut, USA).
Remarque vojnu prečkal v exile v USA, kde v roku 1947 spolu s jeho vtedajšou manželkou Ilze J. Zambonou získal štátne občianstvo. Do Európy sa vrátil až po deviatich rokoch, v máji 1948. Pri tej príležitosti navštívil svojho otca Paula Remarka (zomrel v roku 1954 vo veku 95 rokov) v Nemecku. Tu sa dozvedel všetky podrobnosti týkajúce sa smrti jeho sestry Elfriedy. Zrejme tieto skutočnosti ho viedli k napísaniu pôsobivého románu z prostredia koncentračného tábora Iskra života (1952). Do rodného Osnabrücku prvýkrát znovu prišiel až v roku 1952, takmer po dvadsiatich rokoch. V Nemecku sa nikdy viac neusadil; po zvyšok svojho života býval striedavo v Amerike a vo Švajčiarsku. Venoval sa písaniu článkov a románov. Okrem toho pracoval aj na divadelných hrách a na filmových projektoch.
V roku 1948 mal premiéru film Arch of Triumph nakrútený podľa Remarquovho románu Víťazný oblúk (1945). Hoci počas života nezískal Nobelovu cenu, na ktorú bol dvakrát nominovaný, môže sa pochváliť Möserovou medailou, ktorú mu v roku 1963 udelilo mesto Osnabrück. O štyri roky neskôr obdržal od Spolkovej republiky Nemecko najvyššie ocenenie za zásluhy tzv. "Grosses Verdienstkreuz". Stal sa tiež čestným občanom miest Ronco a Ascona vo Švajčiarsku.
Jeho zdravotný stav sa však s pribúdajúcim vekom začal zhoršovať. Prekonal niekoľko srdcových infarktov, diagnostikovali mu Ménierov syndróm a cukrovku. Napokon zomrel 25. septembra 1970 na klinike vo švajčiarskom meste Locarno na zlyhanie srdca. Pochovaný je na cintoríne v Porto Ronco.
