I. ÚVOD

Národný jazyk možno považovať za najvyššiu duchovnú hodnotu každého národa. Plní národno-reprezentatívnu funkciu a jeho cieľom je zabezpečovať používanie jednotného jazyka ako dorozumievacieho prostriedku, ktorý zrovnoprávňuje a spája všetkých občanov. Zároveň zaručuje jednotnú komunikáciu orgánov štátnej správy a miestnej samosprávy na území SR. Krátko po vzniku samostatnej Slovenskej republiky si mnohí občania uvedomili, že uzákonenie spisovného jazyka je dôležitou časťou vývoja demokracie v samostatnom štáte, pretože zaručuje možnosť správneho a kvalitného výkonu štátnej správy, ktorá zastupuje štátnu moc na našom území. Zrovnoprávňuje občanov a integruje prvky národného a štátneho mechanizmu. Podľa encyklopédií „spisovný jazyk je útvar národného jazyka, užívaný v oficiálnom verejnom styku, a to v prejavoch písaných aj hovorených. Obvykle vzniká z nárečí (spravidla z okolia národných , politických či hospodárskych centier), ktoré neskôr nadobúda úroveň nadnárečových rysov a stáva sa obecným jazykom národa na určitom území. Spisovný jazyk sa od bežného hovorového jazyka líši prepracovanou a štylisticky upravenou, diferencovanou sústavou prostriedkov, jeho norma býva kodifikovaná, t. j. uzákonená autoritatívnymi príručkami.“

Autori zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky pri jeho tvorbe komunikovali nielen so zástupcami štátnych orgánov a organizácií, ale oslovili aj zástupcov súkromných firiem, zástupcov štátnych i neštátnych médií, štátnych inšpekcií, domácich a zahraničných distributérov tovarov a služieb. Dospeli k záveru, že aj zahraničie rešpektuje a ústretovo pomáha pri tvorbe slovenského zákona o štátnom jazyku. V tomto duchu súhlasili s úpravou všetkých druhov tovarov dovážaných na územie SR. V záujme jednotnej informovanosti spotrebiteľov pomáhali pri zavedení etikiet so slovenským textom na svoj ponúkaný tovar. Treba zároveň dodať, že postupne sa odstraňujú aj jazykové nedostatky zo zákonov a iných úradných listín, na ústredných orgánoch už pracujú terminologické či názvoslovné komisie. Zákon však neupravuje používanie jazyka národnostných menšín a etnických skupín na území nášho štátu. Autori zákona totiž usúdili, že túto problematiku dostatočne rieši a upravuje viac ako tridsať osobitných legislatívnych predpisov. Článok 34 Ústavy SR zaručuje právo na používanie iných jazykov v úradnom styku.