MO2 - Stredovek a renesancia v literatúre a umení

MO2 (OABB)
ROZDIELNE SPÔSOBY CHÁPANIA ŽIVOTA A ČLOVEKA

Stredoveká literatúra a umenie vyrastala na základe feudálneho spoločenského poriadku a pod veľkým vplyvom kresťanského náboženstva.
Myslenie zasiahla náboženská transcendentálnosť, ktorá spočívala vo viere v božský, večný, nadpozemský svet. Pozemský svet a život sa zobrazuje len okrajovo, stáva sa jeho odrazom. Z toho vyplýva i dvojpólovosť umenia. Tá sa prejavuje kontrastmi –> božský – ľudský svet, duša – telo, dobro – zlo. Kresťanstvo neurčovali iba morálku a spoločenské myslenie, ale aj názory na umenie.

Štýl tohto obdobia bol rétorický, jazyk bol veľmi ozdobný, expresívny (citovo zafarbený) a emocionálny. Z trópov (básnická figúra) a figúr sa používalo najmä synonymum, prirovnanie, personifikácia, hyperbola, epizeuxa, anafora a epifora. Autori sa uspokojovali s nezmenenými, parafrázovanými obrazmi, zvratmi, frázami alebo citátmi. Obsah bol menej dôležitý ako forma, ktorá podliehala nemenným, stereotypným obrazom, frázam a citátom. Rozšírenou metódou bola imitácia.

1. Feudálna náboženská literatúra vznikla v cirkevnom prostredí, mala predovšetkým náboženský obsah. Život a svet zobrazovala v dvoch kontrastných polohách a to hriech – cnosť. Zdôrazňovala kresťanské cnosti (oddanosť Bohu, mravnosť a askézu). Najvyššími cnosťami bol obdarený svätec – ideálny hrdina stredovekej literatúry a ústredná postava legiend (príbehov zo života svätých s dôrazom na zázraky).

Medzi náboženské lit. žánre patrili:
 lyrické piesne, kázne (postily – zbierky kázní),
 legendy,
 hagigrafie (životopisy svätých),
 exapiá (krátke rozprávania o príkladoch mravného života vo forme bájky, anekdoty, poviedky a podobne)
 drámy (mystériá)

Talianska legenda – Legenda aurea (zlatá legenda) – 13. stor.
Nemecká legenda – Gesta Romanum ( Rímske príbehy) – 13. a 14. stor.

2. Feudálna svetská literatúra – jej ústredným hrdinom bol bojovník, šľachtic = zidealizovaná postava, ktorá tradičné cnosti (statočnosť, oddanosť feudálnemu pánovi).

Hlavným lit. druhom bola hrdinská veršovaná epika, ktorá kvitla najmä vo Francúzsku (Pieseň o Ronaldovi) – 11. a 12. stor. a v Nemecku (Pieseň o Nibulungoch) – 12. stor.

Zo slovanských literatúr poznala hrdinskú epiku
 srbská literatúra (junácke piesne o kráľovičovi Markovi),
 ruská literatúra (byliny o bohatieroch, epos Slovo o pluku Igorovom, Nestorov letopis)
 ukrajinská literatúra (dumy).

Od 12.

stor sa stali najvýznamnejšími lit. žánrami rytiersky epos a dvorná lyrika. V dvornej lyrike sa pestovala najmä ľúbostná lyrika. O jej šírenie sa vo Francúzsku starali básnici a trubadúri a v Nemecku minnasängri, v ktorých sú rytieri okrem tradičných cností ochrancami vyvolených dám. Vo franc. lit. – povesť o Tristanovi a Izolde, nemecký epos, španielske romance – Pieseň o Cidovi.

3. Mestská svetská literatúra sa rodila v mestskom prostredí, zaujímala sa o každodenný život. Nevyhýbala sa kritike spoločnosti a zdôrazňovala zábanvnú funkciu. Vo Francúzsku takúto lit. Predstavovali krátke veršované poviedky – Fabliaux, ktoré zosmiešňovali hlúposť a zbabelosť feudálov.




Humanistická a renesančná literatúra
V 13. – 14. stor. sa začalo v Taliansku a neskôr v iných krajinách šíriť nové myšlienkové, spoločenské, umelecké hnutie => humanizmus ( z lat. humanus = ľudský) a renesancia ( z fr. renaissance = obroda, znovuzrodenie).
Cieľom hnutia bolo obrodenie človeka v duchu antických ideálov a napokon obroda, znovuzrodenie antiky. Vznik tohto hnutia súvisí s rozvojom výroby a s rozmachom meštianstva. Bola však bohatá na významné objavy a vynálezy (heliocentrické názory M. Kopernika a Galilea Galileiho, kníhtlač Jána Gutenberga), objavenie Ameriky, kompasu.

Humanistické a renesančné myslenie prevratne zasiahlo do života, literatúry, umenia a vedy. Odmietalo feudálnu a náboženskú ideológiu a od nadpozemského sveta sa obracalo k pozemskému životu. Zdôrazňovalo nové hodnoty:
 právo človeka na radostné prežívanie života
 účtu k rozumu – racionalizmus
 zmyslové konanie – senzualizmus
 význam jednotlivca – individualizmus

Podobné hodnoty boli typické pre grécku a rímsku kultúru. Preto sa humanizmus a renesancia opierali o antiku. Humanisti študovali, vysvetľovali a vydávali rukopisy rímskych a gréckych básnikov, rečníkov a filozofov. Napokon napodobňovali ich tvorbu:

 tematiku
 žánre
 veršované formy
 štylistické prostriedky
 klasický latinský jazyk

Literárny humanizmus spočiatku používal iba latinský jazyk. Neskôr siahol aj po národných jazykoch pričom humanistické ideály prispôsoboval domácemu prostrediu. Preto sa obmedzoval len na školské a učené kruhy.

Pod renesanciou sa v širšom zmysle rozumejú všetky myšlienkové, spoločenské a umelecké prúdy, ktoré narúšali stredoveké feudálne myslenie. V užšom zmysle sa pojmom renesancia označuje iba súveké výtvarné umenie a literatúra.

Humanizmus sa považuje za začiatok a východisko renesancie.
Znaky renesancie:
 diela sa písali len v národných jazykoch
 témy súviseli s citovým životom človeka a spoločnosti
 jednoduchá štylistika – ľudový charakter
 vyjadrovala radostný vzťah človeka k pozemskému životu, kráse

Talianska humanistická renesančná literatúra kvitla v 14. – 16. stor. Centrom kultúry bola Florencia, práve florentské nárečie sa stalo základom spisovnej taliančiny.

K najvýznamnejším autorom patrí Dante Alighieri (1265 – 1321) – rodák z Florencie, pôvodom šľachtic, politický činný. Jeho epická báseň Božská komédia ma tri časti – Peklo, Očistec a Raj. Tvorí ju 100 spevov a je zložená v trojveršových strofách – tercínach. Zobrazuje základné problémy stredovekého človeka.
Obsah tvorí cesta Danteho duše po záhrobí. Peklom a Očistcom ho sprevádza rímsky básnik Vergílius, ktorý je symbolom pozemského poznania. Peklo je podobenstvom zla a hriechu a Očistec tvorí prechod do Raja cez ľútosť a pokánie. V Raji sa Danteho ujíma jeho milá Beatrice. Danteho duša tu predstavuje ľudstvo, Vergílius rozum a Beatrice náboženstvo a teológiu.
V tomto diele sa stretávajú dva myšlienkové svety – stredoveký náboženský a renesančný pozemský. Dôležitou súčasťou básne sú však i čísla 3 a 10 –> symbol dokonalosti. Autor sa predstavuje ako hrdý vlastenec a sudca vtedajších politických pomerov, ako vášnivý bojovník za právo a starostlivosť.


Francesco Petrarca (1304 – 1374) sa preslávil najmä básn. zbierkou Spevník, ktorá obsahuje ľúbostné sonety, v ktorých ospevuje svoju milú Lauru. Zbierka obsahuje 366 básní. Idealizovaný portrét milovanej ženy obdarúva aj reálnymi vlastnosťami.

Lodovico Ariosto (1474 – 1533) – napísal epos o rytieroch Karola Veľkého – Zúrivý Roland

Giovany Boccaccio (1313 – 1375) sa stal zakladateľom renesančnej prózy zbierkou noviel Dekameron, ktorá obsahuje 100 noviel, ktoré si rozpráva 10 mladých ľudí na vidieku počas vyčíňania moru.

Novela – epický žáner stredného rozsahu. Má málo postáv, vyrozpráva iba jednu udalosť a dej odráža každodenný život, reálnosť. Dej má rýchly spád a býva v ňom nejaký prekvapujúci obrat. Príbehy sú väčšinou veselé, s jemným humorom, vyžaruje z nich radosť zo života. V novelách vystupujú postavy z rôznych spoločenských vrstiev a s najrozmanitejšími vlastnosťami – múdrosť, hlúposť, závisť, pokrytectvo, chamtivosť a prešibanosť. Autor stavia do popredia lásku v prirodzenej forme. Jednotlivé rozprávania sa končia ponaučením

Vo francúzskej renesančnej literatúre vynikol FranCois Villon (1431 – 1464) básn. zbierkami Malý testament a Veľký testament. Písal lyrické spovede človeka, ktorým lomcujú stredoveké a renesančné pocity.

FranCois Rabelais (1494 – 1553) predstavuje vrchol v próze svojim románom Gargantua a Pantagurel.

Na pozadí dobrodružstiev obra a jeho syna satiricky zobrazuje život a súvekú spoločnosť. Román je tiež paródiou vtedajších lit. žánrov.

Španielska humanistická a renesančná literatúra sa rozvíjala najmä v 16. a 17. stor. Medzi najprestavovanejšie žánre patrila komédia.

Najvýznamnejším autorom španielskej renesančnej literatúry bol básnik, dramatik, novelista a románopisec Migual de Cervantes Saavedra (1547 – 1616). Vrchol jeho tvorby predstavuje román Dômyselný rytier Don Quiote de la Mancha. Hrdina románu, starnúci rytier Quiote, sa pomätie z čítania dobrodružných rytierskych románov. Pod ich vplyvom sa vydá hľadať vysnenú Dulcineu, a konať hrdinské činy na jej počesť. Sprevádza ho sluha Sancho Panza, predstaviteľ zdravého sedliackeho rozumu. Dobrodružstvá sa končia zosmiešnením alebo bitkou (boj s veternými mlynmi, s mechmi vína). Pred smrťou vytriezvie a zriekne sa svojho poblúznenia.
Román nie je len satirou na rytierske romány, ale aj trpkým obrazom konfliktu sveta ušľachtilých ideálov a sveta tvrdej skutočnosti.

Anglická renesančná literatúra sa rozvinula v 16. stor. vďaka Williamovi Shakespearovi (1564 – 1616) – narodil sa v Stradforde, ako syn remeselníka. Vzdelanie získal na tamojšej škole. Ako 18-ročný sa žení a odchádza do Landýna, kde sa stáva hercom a spolumajiteľom divadelnej spoločnosti. Napísal okolo 40 hier, historických drám, komédií a tragédií. Námety na ne čerpal z národných anglických kroník, z antickej histórie, z talianskej a domácej novelistickej tvorby, z ústneho podania, ľudových balád. atď.

V jeho komédiách hrdinovia bojujú o osobné šťastie a prirodzené vzťahy medzi ľuďmi:
Veselé panie z Windsoru
Skrotenie zlej ženy
Mnoho kriku pre nič
Ako sa vám páči

Tragédie zobrazujú konflikty čistej ľudskosti a dobra s podlosťou a zlom:
Rómeo a Júlia
Hamlet
Macbeth
Othello
Kráľ Lear


Historické hry predstavujú vývin a rozkvet Anglicka. Shakespeare v nich kritizuje náboženský fanatizmus, predstavy o urodzenosti feudálov a uplatňoval princíp rovnosti všetkých ľudí:
Richard II.
Richard III.
Henirch V. Julius Caesare

V tragédii Hamlet syn dánskeho kráľa Hamlet má pomstiť smrť svojho otca, ktorý sa mu zjaví v podobe ducha. Zavraždil ho jeho vlastný brat Claudius, aby sa zmocnil vlády a vzal si za ženu kráľovu manželku – Hamletovu matku. Hamlet nakoniec vykoná pomstu, no umierajú pri nej aj nevinné obete – Ofélia, ktorá ľúbila Hamleta, sa pomiatla a utopila. Oféliin brat vyzve Hamleta na súboj, v ktorom má Hamlet zomrieť otráveným mečom. Zraní princa, ale pri zámene kordov je sám smrteľne zranený.

Kráľovná pripíja na Hamletov úspech otráveným vínom a umiera. Ranený Hamlet zabije i vraha svojho otca a nakoniec i sám zomiera. Hamlet veril vo veľké, vznešené myšlienky, ale skutočnosť v ňom vyvoláva sklamanie a pesimizmus. Toto je charakteristické pre jeho monológ „byť či nebyť“

Byť, či nebyť – kto mi odpovie
čo šľachtí ducha viac: či trpne znášať
strely a šípy zlostnej šťasteny
či pozdvihnúť zbraň proti moru bied
a násilne ho zdolať?

Hamlet je renesančný typ, ktorý verí v čistotu ľudských vzťahov a čestnosť, ale drsná skutočnosť vyvoláva v ňom sklamania a pesimizmus.

Gramatika.

Úvaha: útvar výkladového slohového postupu. Autor zaujíma subjektívny postoj k spoločenským filozofickým problémom. Východiskom úvahy :
- známe poznatky
- životné skúsenosti
- bezprostredné zážitky

Úvaha sa vyskytuje:
- V náučnom štýle (kritika, recenzia, esej)
- V publicistickom štýle (komentár, úvodník)
- V umeleckom štýle (reflexívna lyrika, monológ hrdinu)

Úvaha sa využíva výkladový, umelecký, publicistický rečnícky postup.
Cieľ úvahy: priviesť čitateľa k uvažovaniu o danom probléme, ukázať na správny prístup k riešeniu a pôsobiť na mravné city človeka.
Kompozícia úvahy – nemá taký výrazný predel ako výklad, hoci tiež pozostáva z úvodu, jadra a záveru.

Úvod: vzbudenie záujmu o riešenú otázku
Jadro: rozoberá a osvetľuje sa príslušný problém
Záver: vyslovuje sa autorovo konečné stanovisko

Pre úvahu sú charakteristické:
- rečnícke otázky, prirovnania, personifikácia, kontrasty, gradácia, metafory (abstraktné, expresívne slová, dôsledkové, dôvodové súvetia).