Jurij Lotman: Text a mimotextové štruktúry

(3.kapitola)

Definovať pojem „text“ je ťažké. Text nemožno stotožňovať s predstavou o celistvosti umeleckého diela. Umelecké dielo je určitým modelom sveta, správou v jazyku umenia, nejestvuje mimo tohto jazyka. Čitateľ, kt. sa ho snaží dešifrovať pomocou náhodne vybratých kódov, jeho význam deformuje. Súhrn historicky sa utvorených umeleckých kódov, kt. robia text schopný niesť význam sa vzťahuje k sfére mimotextových súvislostí. Tieto súvislosti sú reálne – pojem ruský jazyk je rovnako reálny ako pojem text v ruskom jazyku. Mimotextové súvislosti diela môžeme opísať ako vzťah množiny prvkov zaznamenaných v texte, k množine prvkov, z kt. sa uskutočnil výber daného použitého prvku. Použitím nejakého rytmu v systéme vznikajú úplne rozdielne umelecké konštrukcie, aj keď materiál – text – sa nemení. To, že príslušnosť textu k rôznym žánrom, štýlom, epoche, autorovi.. mení veľkosť entropie (stupeň neurčitosti) jeho jednotlivých prvkov, nás núti skúmať nielen mimotextové súvislosti ako niečo úplne reálne, ale ukazuje nám zároveň aj niektoré spôsoby merania tejto reality. Mimotextové štruktúry treba definovať aj na úrovni umeleckého jazyka, aj na úrovni umeleckej správy – keď nepoužitie prvku, významová neprítomnosť, „mínusový prístup“ sa stáva súčasťou textu (napr. použitie bezrýmovej podoby na pozadí čitateľského očakávania rýmu). Táto otázka je súčasťou všeobecnejšieho problému – konštruktívnej úlohy nulového významu („zero-probleme“). V mimotextových štruktúrach sa mení veľkosť pravdepodobnosti ich prvkov v závislosti od toho, či sa vzťahujú k „štruktúram hovoriaceho“(autorským) alebo k „štruktúram počúvajúceho“ (čitateľským)

POJEM TEXTU

– treba ho stavať na týchto vymedzeniach:

1.Vyjadrenosť – text je zafixovaný do určitých znakov a v tomto zmysle stojí proti mimotextovým štruktúram. Vyjadrenosť v protiklade s nevyjadrenosťou nás núti skúmať text ako realizáciu nejakého systému, jeho materiálne stelesnenie.
2.Ohraničenosť – je textu vlastná; text stojí na jednej strane proti všetkým materiálne stelesneným znakom a tiež proti všetkým štruktúram a neurčeným príznakom hranice. Existujú aj konštrukcie s jasne vyjadrenou kategóriou ohraničenosti – slovo a veta. Ak text vytvára cyklus (básnické zbierky) je niekedy ťažké vymedziť hranice textu.
3.Štruktúrnosť – text je vlastná vnútorná organizácia, je to hierarchicky usporiadaný celok; vytvára a spája jednotky. Na vrchole stojí akási „téma“, kt. ho celý spája dokopy. Každý text musí byť nejako usporiadaný (kanonizačné a nekanonizačné obdobia – menila sa možnosť usporadúvania, menenia textu).

HIERARCHICKOSŤ POJMU TEXTU

Medzi rôznymi rovinami textu sa môžu vytvárať doplňujúce štruktúrne spojenia – vzťahy medzi typmi systémov. Text sa rozkladá na podtexty, z kt. každý možno považovať za samostatne organizovaný; najmä ustálené spojenia medzi nimi dávajú textu charakter invariantu. Skutočnosť, že text je invariantný systém vzťahov sa prejavuje očividne pri rekonštruovaní stratených alebo defektných diel. Keby text nebol určitou konštantnou štruktúrou, nebolo by to možné. Ďalším dôsledkom je, že opis najvyššej roviny obsahuje len vzťahy, je jazykom opisu iných textov, ale sám nie je textom. Na základe týchto tvrdení môžeme sformulovať pravidlo, že jazyk opisu je hierarchiou. A tiež že opis musí byť v rámci danej roviny štruktúry a úplný. Po tretie, metajazyky rôznych rovín opisu môžu byť rôzne. Realita výskumného opisu sa nemusí zhodovať s realitou čitateľského ponímania. Pre čitateľa je reálny jediný text – vytvorený autorom. Žáner si možno predstaviť ako jeden text, ale nemôže sa stať predmetom umeleckého vnímania.

SLOVESNÝ ZOBRAZOVACÍ ZNAK (OBRAZ)

Vlastnosť umeleckých textov premieňať sa na kódy – modelujúce systémy – spôsobuje, že niektoré textové príznaky sa prenášajú v procese umeleckej komunikácie do sféry kódovacieho systému. Znaky prirodzeného jazyka s ich dohovorenosťou vo vzťahu k označovanému a označujúcemu sú pochopiteľné len vtedy, ak ich zaradíme do určitého kódu, inak sa môžu stať nepochopiteľnými alebo aj lživými a teda nástrojom sociálnej dezinformácie. Zobrazovacie znaky majú tú prednosť, že na ich chápanie nevyžadujú zložité kódy (napr. dopravné znaky – majú dohovorený charakter, aby sme ich pochopili musíme ich kód poznať a potom majú aj ikonický charakter – vychádzajú zo životnej skúsenosti (ak je na značke jeleň a človek nevie čo to je, tak značku nepochopí). Tento znak má dva nerozlučiteľné aspekty: podobnosť s označovaným predmetom a nepodobnosť s označovaným predmetom. Jeden bez druhého tieto pojmy nemôžu existovať.