Epické literárne žánre

Báj je žáner, ktorý sa pokladá za najstaršiu podobu ľudovej slovesnosti. Každý národ má svoj osobitný okruh bájí a tento súbor textov nazývame mytológiou alebo bájoslovím. U nás napr. topenie Moreny, vítanie jari a pod. Najčastejšou témou je život bohov, vznik sveta, pôvod človeka, zvierat alebo rastlín. Báje poznal iba okruh ľudí (bojovníci, rada starších, šaman). Rozprávali sa pri obradoch, pri love alebo pri uvádzaní mladíkov medzi dospelých. Najznámejšie sú grécke napr. o Daidalovi a Ikarovi, Prometeovi, Herkulovi. Sú nevyčerpateľným zdrojom pre nové spracovanie. Zo slovenských básnikov ich písali S. H. Vajanský (Sny a báje), J. Botto (Báj Turca, Báj Maginhradu).

Bájka je vymyslený príbeh s výchovným zacielením, kde zvieratá alebo neživé predmety konajú alebo hovoria ako ľudia (antropomorfizácia). Má veršovanú alebo prozaickú formu a vyplýva z nej ponaučenie. Dej sa podáva ako alegória. Najznámejšie sú zvieracie bájky. Niekedy sa volajú aj ezopské bájky podľa ich zakladateľa Ezopa. Z rímskych autorov je básnik Phaedrus z 1. storočia. U nás ich prepisoval a napodobnil J. Záborský. Vo francúzskej literatúre je známy Han de La Fontaine a v ruskej I. A. Krylov.

Balada (lat. ballare – tancovať) je epický žáner so smutným až pochmúrnym dejom, ktorý má obyčajne tragický záver. Obsahuje lyrické a dramatické prvky. Dej je veľmi zhustený a udáva sa iba náznakmi. Príčinu konfliktov sa dozvedáme iba z priamej reči postáv. O lyrických vlastnostiach textu svedčí aj zvýšená subjektívnosť. Existujú aj komické balady. Spoločné vlastnosti balád:

1. ostrý začiatok;
2. jednoduchý jazyk;
3. dej rozprávaný podľa akčných motívov alebo dialógov;
4. tragická téma,
5. častý refrén.

Vznikla na konci stredoveku z ľudovej slovesnosti. Šírila sa z VB. Tvorili ich kočovní bardi. Zbierku škótskych ľudových balád vydal biskup Percy v 18. stor. Rozlišujeme umelé a ľudové balady. Zo slovenských básnikov ich začal tvoriť Janko Kráľ (Kríža čiapka), M. Urban. Dodnes je v poézii rozšíreným žánrom. Diela J. Johanidesa (Najsmutnejšia oravská balada, Balada o vkladnej knižke).

Epos (gréc. epos – slovo, reč) bol predrománom najväčším a najreprezentatívnejším žánrom epiky. Východiskom prejeho vznik boli staroveké mýty. Prvé boli tzv. hrdinské alebo bohatierske eposy. Najstarším je Epos o Gilgaméšovi (3 000 pred n.l.). Ďalej indické eposy Mahabhárata a Rámájana,  Firdausího Šahnáme alebo Lőnnrotova Kalevala. Najznámejšie sú Homérove Ilias a Odysea. Epos má pôvod v ľudovej slovesnosti a z neho sú umelé eposy s hrdinskou tematikou (J. Hollý, Svätopluk), ale aj duchovné s náboženskou tematikou (Danteho Božská komédia, Miltonov Stratený raj), historické (T. Tasso, Oslobodený Jeruzalem), rytierske(Ariostov Zúrivý Roland), idylické (Mickiewiczov Pan Tadeáš), reflexívne čiže úvahové (Kollárova Slávy dcera) a komické (Petőfiho Kladivo obce). Má záväznú kompozíciu:

1. propozícia (naznačenie deja),
2. invokácia (vzývanie múz alebo bohov),
3. enumerácia (predstavenie postáv),
4. opis boja,
5. zásah bohov do deja – deus ex machina,
6. ovplyvnenie udalostí bez bohov,
7. epizódy,
8. peronácia (záver s ponaučením).

Postavy eposov sú nadprirodzené bytosti. Môže to byť osoba s výnimočnými vlastnosťami a schopnosťami. Prelínajú sa tu prvky reality a fantastiky, pozemského a nadpozemského života. Obsahuje aj epizódy skĺbené s hlavným dejom. Uplatňuje sa tu prísna básnická štruktúra, presne normovaný rytmus.

Exemplum (lat. príklad) je krátky prozaický žáner svetského obsahu, ktorý sa vyskytuje v stredovekých kázňach. Exemplá objasňovali určitý morálny pojem alebo problém so zámerom vychovávať veriacich. Poukazoval na činy svetského človeka zasluhujúce odsúdenie. Súviseli so životom a k príbehu sa pripájali náboženské poučenia, komentáre alebo moralizácie. Boli vo forme bájok, anekdot, alebo so základnými vlastnosťami poviedok. Stali sa prvým zdrojom vzniku novodobej epiky. Zbierka Arnolda z Lűttichu Abeceda poviedok.

Gag (angl. – improvizácia, žartovná vložka) je prostriedok situačnej komiky, ktorý je základným zdrojom humoru hlavne v nemej filmovej groteske. Je založený na neočakávanom zvrate vyplývajúcom zo situácie. Gag z filmového plátna je napr. scénka Laurela a Hardyho; obaja sedia za prestretým stolom. Hardy chytí svoju šálku a požiada priateľa, aby mu nalial kávu. Laurel berie kanvičku a Hardy postaví šálku späť na stôl. Laurel sa díva inde a leje kávu tam, kde mal Hardy ešte pred chvíľou šálku – vylieva teda kávu na Hardyho nohavice. Väčšina filmových a divadelných gagov je prevzatá, prípadne upravená situácia zo života. Hoci je gag spätý so zlatou érou filmovej grotesky, aj v súčasnosti sa využíva v komediálnych žánroch dramatického umenia.

Kronika (gréc. chronos – čas, chronika –dejepisné knihy) je stredoveký epický žáner. Vyznačuje sa chronologickým radením historických udalostí bez opisu príčinných súvislostí. Zakladá sa na jednoduchej postupnosti a časovej následnosti. Autor uvádza iba fakty. Kompozičná výstavba nie je jednotná. Pomerne ucelené štylisticky dotvorené časti sa striedali s vymenúvaním faktov. V 12. stor. sa začali objavovať národné kroniky napr. v Čechách Chronika Boemorum, veršovaná Dalimilova kronika.

Legenda (lat., to, čo sa má prečítať) je stredoveký veršovaný alebo prozaický epický žáner s náboženskou tematikou. Obsahovala životné príbehy svätcov so zázračnými a fantastickými motívmi, prvkami. Pripomína povesť kvôli reálnemu základu, ale nereálne prvky zohrávajú väčšiu úlohu. Hlavnou postavou je svätec, ktorý veľa trpí. Je umeleckým výrazom kresťanskej pokory. Moravsko-panónske legendy (Život sv. Konštantína, Život sv. Metoda), latinská Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi, Život Naumov. U nás známa zbierka Acta Sanctorum (Život svätých). V období romantizmu sa témy znovu spracúvali a svätci sa stali nositeľmi svetských ideí (písali ich Š. Krčméry, M. Rázus, A. Sládkovič, E. B. Lukáč).

Novela (tal. novella – novinka) je epický žáner stredného rozsahu, tvorí medzistupeň medzi malou a veľkou epikou. Má presne vymedzenú kompozíciu bez väčších odklonov od ústrednej dejovej línie. Opisné zložky, epizódy a digresie (vybočenia) sú potlačené. Má bližšie k dramatickému textu. Leitmotív a zvrat patria k najpodstatnejším požiadavkám novely. Znaky:

1. málo postáv,
2. iba jedna udalosť,
3. dej odráža každodenný život.

Postavy nie sú dokonalí ani nadpriemerní ľudia, ale musia byť zaujímaví. Je to najvyhranenejší prozaický útvar. Zakladateľom je G. Boccaccio. Inovovali ju G. Maupassant a A. P.Čechov. Na konci príbehu je odvtedy požiadavka výraznej pointy. Svedčí o tom napr. Maupassantova Guľôčka. 

Podobenstvo je epický žáner menšieho rozsahu, ktorý obsahuje ponaučenie s výchovným zámerom. Volá sa aj parabola (gréc.parabole – prirovnanie, zhoda). Rozpráva istý príbeh, ktorý má obrazný zmysel. Text vyjadruje všeobecne platný zákon života alebo odkrýva zmysel nejakej činnosti. Veľa podobenstiev obsahuje Biblia, napr. príbeh o márnotratnom synovi v Novom zákone alebo podobenstvo o rozsievačovi zrna.

Poviedka je epický žáner malého alebo stredného rozsahu a nemá presne vyhranené vlastnosti. Pokladá sa za súborný názov pre strednú epiku. Spracúva jednu udalosť s jednou zápletkou. Vyznačuje sa pokojnejším opisom deja ako novela. Významnú funkciu má rozprávač, neraz podávajúci dej v 1. osobe. Má podobné vlastnosti ako rozprávka a anekdota, ale obsahuje menej humoru a je realistickejšia. Druhom poviedky je arabeska (tal. arabesco – pôvodne maľba), ktorá sa vyznačuje silným zastúpením ozdobných prvkov, ľahkosťou a humorom. Najčastejšie sa stotožňuje s novelou.Stendhalova poviedka Vanini Vanini, J. Joyce Mŕtvy, Kafkova Premena, poviedka D. Tatarku Kohútik v agónii.

Román (franc. roman; z lat. lingua Romana– jazyk románsky, t.j. ľudový oproti oproti lingua Latina – latinčina) – žáner veľkej epiky, najznámejší a najrozšírenejší žáner súčasnej prózy. Z hľadiska rozsahu i obsahu a použitia kompozičných i štylistických prostriedkov sa vyznačuje veľkou pestrosťou. Má spoločné znaky s poviedkou a novelou. Prevaha dejových zložiek, s viacerými postavami a zložitými vzťahmi medzi nimi. Ak si zakladá na nadmernom výskyte lyrických prostriedkov, je to lyrizácia románu; ak sa zvýši napätie a hutnosť textu, je to dramatickosť. Jeho rozsah je v rozpätí 60-70 000 slov až 200 000 slov. zachováva prvky populárnej literatúry. Prvý vznikol v antike s ľúbostnou tematikou (Langos, Dafnisa Chloé z 3. storočia pred n.l.). V staroveku je príznačná historická, fantastická alebo dobrodružná, ľúbostná a satirická tematika (Apuleius, Zlatý osol; Petronius, Satirikon). V stredoveku sa rozvíjali veršované epické skladby napr. príbeh o Tristanovi a Izolde, bol vplyv aj orientálnej literatúry (Rozprávky z tisíca jednej noci). Román si iba postupne získal vedúce postavenie medzi epikou. Za dôležitý medzník sa pokladá román Gargantua a Pantagruel, neskôr Don Quijote de la Mancha.