referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Beáta
Utorok, 28. júna 2022
Literárne žánre a pojmy z metriky
Dátum pridania: 30.01.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: lusi789
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 6 629
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 19.1
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 31m 50s
Pomalé čítanie: 47m 45s
 
Dramatické literárne žánre

Fraška (lat. farsum, franc. farce – žart) je druh komédie, v ktorej prevláda situačná komika a nadsádzka. Fraška má korene už v antike, jej vývin pokračoval v stredovekom Taliansku a Francúzsku. Základnou vlastnosťou frašky je humor, obyčajne rieši problémy, ktoré samy o sebe vyvolávajú smiech u diváka. Zachováva jednoduché formy i hry s členitým dejom a väčším rozsahom. Štýl je nízky, často až vulgárny, dôraz sa kladie na najmenšiu jednotku drámy, na repliku. V reči postáv je veľa komických prvkov, využíva sa hlavne slovná hračka, vtip, ale aj nadávky. Vyskytuje sa veľa expresívnych slov, slovných spojení, viet s humorným ladením. Na dosiahnutie silnejšieho efektu u diváka využíva fraška aj nespidovné výrazové prostriedky. Spočiatku (v antike) bola veršovaná, neskôr prozaická. Z kompozičného hľadiska sa vyznačuje rýchlym vývinom a dejovým tempom, preto sa najčastejšie vyskytuje ako jedno aktovka. Postavy sú zmýšľaním a charakterom v ostrom kontraste. Tematicky je postavená na situačnej komike.

Komédia (gr. kómódiá; komos – veselý sprievod, oide – spev, pieseň) je základný dramatický žáner, ktorého podstatou je komickosť s cieľom vyvolať smiech u diváka. Základnou črtou komického účinku musí byť to, že krivda, ktorá sa stala kladným postavám, nie je príliš veľká a potrestanie záporných postáv je úmerné ich previneniu. Komicky pôsobí každé úsilie neschopného dokázať svoju nadradenosť, múdrosť a šikovnosť. Takéto úsilie sa musí končiť neúspechom. Obyčajne už základný konflikt je v komédii komický, lebo hlavný hrdina si buď určí nezmyselný a bezvýznamný cieľ, alebo si volí neprimerané prostriedky na jeho dosiahnutie.

Podľa toho, či sa komickosť zakladá na charaktere postáv alebo na grotesknosti situácie, sa hovorí o charakterovej a o situačnej komike. Vychádza sa z toho, čo prevažuje, lebo charakterová komika sa nezaobíde bez prvkov situačnej komiky a naopak. V komédii má veľký význam aj náhoda – pomáha pri vytváraní konfliktov a zauzľuje dej. Komickosť sa môže zakladať na istých protikladoch:

1. Pôvodom komickosti môže byť protiklad medzi úsilím a cieľom tohto úsilia. Komická postava chce byť inou, akou je v skutočnosti.
2. Istý jav je iba vtedy komickým, keď ho podmieňuje osobnosť. Telesná chyba nemôže byť príčinou a podnetom komickosti, lebo človek za ňu nemôže.
3. Hrdinom komédie nemôže byť človek tragický a výnimočný, ale iba bezvýznamný, malicherný človiečik, pokiaľ bezprostredne neohrozuje iných. Keď sa nejaká udalosť stáva nebezpečnou, prestáva pôsobiť komicky.
4. Aj komédia predpokladá boj, konflikt. Komický človek sa postaví proti niečomu, jeho smiešny boj sa končí neúspechom, no nikto mu pritom neublíži, jeho trestom je zosmiešnenie.

Prvým významným predstaviteľom bol Aristofanes. V stredoveku sa z nej vo Francúzsku vyvinula hra zvaná farce (fraška) a v Taliansku commedia dell´arte. Z nej neskôr vznikla vo Francúzsku Moliérova komédia, v ktorej spolu s hrami C. Goldoniho dosiahol tento žáner vrchol, no v 19. a v 20. st. prežívala komédia renesanciu (Gogoľ, Wilde, Shaw). K známym predstaviteľom komédie v slovenskej literatúre patria najmä J. Chalupka, J. Záborský, J. Palárik a I. Stodola.

Tragédia (gr. tragóidiá – capí spev) je najstarší dramatický žáner, ktorého hlavným znakom je boj jednotlivca, prípadne skupiny s nepriateľskými silami. Hlavný hrdina v tomto boji musí zahynúť, lebo ani výnimočnými vlastnosťami obdarený jednotlivec nie je schopný zvíťaziť nad nepriateľmi alebo zdolať nepriazeň osudu. Ústrednou (hlavnou) postavou je vždy nadpriemerný človek, ktorý ide odvážne za svojím cieľom, nezľakne sa nijakých prekážok, čím sa vyníma z bežného priemeru. Tieto vlastnosti vyvolávajú sympatie u diváka aj vtedy, keď v istých situáciách nekoná najsprávnejšie. Základom tragickosti je konflikt medzi výnimočnou osobnosťou a vládnucimi spoločenskými silami alebo protivníkom. Prvky tragického konfliktu medzi jednotlivcom a spoločnosťou sú rozličné:

1. Boj hrdinu proti rodu, alebo istým spoločenským silám. V dráme môže byť obsiahnutá aj vzbura proti božskému princípu.
2. Len výnimočný človek sa môže stretnúť v boji s presilou. Hlavní hrdinovia majú silný, nadpriemerný charakter, preto vzbudzujú rešpekt a strach v radoch nepriateľa.
3. Tragická postava má popri kladných vlastnostiach aj negatívne charakterové črty.
4. Tragický boj sa končí pádom, smrťou hlavného hrdinu. Jeho činy sú z morálneho hľadiska hodnotné.

Klasická tragédia má záväznú kompozíciu:

1. expozícia (úvodná časť) uvádza diváka do čias a prostredia deja a oboznamuje ho s hlavnými predstaviteľmi;
2. zauzľovanie deja, čiže kolízia (zápletka) je udalosť s rozhodujúcim vplyvom na vývin a priebeh deja;
3. kríza (vyvrcholenie), t. j. dejová situácia, v ktorej sa realizuje konflikt s rozhodujúcou zrážkou medzi hlavnými postavami;
4. peripetia, čiže nečakaný dejový obrat ako retardujúci prvok;
5. katastrofa, čiže riešenie konfliktu, hoci aj katastrofickým spôsobom.

Tragédia mala obyčajne päť dejstiev. Dodržiavala sa pritom jednota miesta, času a deja. Kompozícia a štylizácia svojou výstižnosťou súvisia s povahou žánra, sú nositeľmi vznešenosti. Text často obsahuje metafory a aforizmy. V antických tragédiách sa používal rytmus, čo napokon prevzala aj stredoveká tragédia (Corneille, Shakespeare). Neskoršie tieto vlastnosti postupne ustúpili do pozadia a napokon aj tragédiu ako osobitný žáner vystriedala činohra.

Dráma je samostatný dramatický žáner, ktorý vznikol v starovekom Grécku z náboženských osláv Dionýza, boha vína, vinohradníkov, úrody a plodnosti. Gréci ho uctievali preto, lebo zbavoval ľudí starostí a prinášal radosť zo života, podporoval zábavu a osviežoval ducha a telo. Z týchto slávností sa vyvinula grécka dráma.

Od svojho vzniku prešla zložitým vývojom, no najviac zmien ju stihlo v 20. storočí. V súčasnosti je dráma východiskom pre svojský systém dramatických umení, ktoré možno rozčleniť na štyri kategórie, a to podľa funkcie zrakového (vizuálneho) a sluchového (audiálneho) princípu:

1. Divadlo je audiálno – vizuálne umenie s dôrazom na sluchové vnímanie textu, pričom zrakové vnímanie je druhotné.
2. Film je technickým vizuálno – audiálnym umením, lebo v ňom je prvotným princípom zrakové vnímanie a príjem slovesného textu je až na druhom mieste.
3. Televízna hra je technickým audiálno – vizuálnym umením, v ktorom má prevahu sluchový princíp ako v divadle. Má širokú škálu akustických prostriedkov ako rozhlas.
4. Rozhlasová hra je technickým audiálnym umením bez možnosti využitia zrakového princípu. 

Veselohra je názov pre novodobú komédiu. Hoci sa na ňu bezprostredne nadviazala, nevystriedala ju a obidva žánre žijú vedľa seba. Veselohra sa zakladá na humore, ktorý sa v texte realizuje prostredníctvom žartu a situačnej komiky. V poetikách sa niekedy veselohra vysvetľuje ako miernejšia komédia. Rozdiel medzi komédiou a veselohrou spočíva v tom, že vo veselohre postavy vedia o svojej smiešnosti, preto si „strieľajú“ aj zo seba. V komédii sa postavy tvária vždy vážne, sú typologicky vyhranené (moliére, napr. šľachta, sluhovia, mešťania a pod.), ale ich činy sú malicherné a smiešne. Veselohra do centra pozornosti stavia jednoduchého, prostého človeka, ktorý sa dostáva do smiešnych situácií bez vlastného pričinenia.
 
späť späť   1  |  2  |   3  |  4  |  5    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.