Pojmy to štylistiky literárneho textu

Anafora (gr. znovuuvedenie) je opakovanie ovnakého slova alebo skupiny slov na začiatku za sebou idúcich veršov alebo viet. Zvýrazňuje obsah výpovede. Podieľa sa aj na eufonickej a rytmickej výstavbe prejavu. V poézii patrí medzi najčastejšie výrazové prostriedky. Vyskytuje sa aj v próze a obyčajne je znakom lyrizácie prejavu. 

Epifora (gr. nanášanie, dodatok) je opakom anafory. V básni sa opakujú slová na konci veršov. Menej sa vyskytujev próze.

Inverzia (lat. inversus – obrátený) vzniká zmenením slovosledu vo vete. Najčastejšia je v poézii. U klasicistických básnikov a u Hviezdoslava bola často výrazovou normou.

V súčasnej poézii je inverzia prostriedkom rytmického a rýmového usporiadania, ale má aj funkciu významového vyzdvihovania niektorých výrazov.

Alegória (gr. allegorein – hovoriť obrazne;inotaj) je druh rozvitej metafory, nepriameho pomenovania obrazu alebo deja (motívu, myšlienky, postavy, udalosti), ktoré sa nemôže alebo nesmie vyjadriť priamo. Na princípe alegórie môže byť postavené celé dielo. Vyznačuje sa statickosťou a interpretačnou dotvorenosťou. Približuje sa symbolu, ale ten je mnohovýznamový, dynamický, interpretačne nevyčerpateľný. S alegóriou sa stretávame najmä vo zvieracích bájkach (Ezop, La Fontaine, Krylov), kde sa zvieratá personifikujú. Bájka nepriamo vyslovuje ponaučenie alebo všeobecnú múdrosť. Alegorické vyjadrovanie je príznačné pre biblické texty. Využívali ho najmä štúrovci v časoch národnostného útlaku.

Epiteton (gr. epithetos – pridaný) – básnický prívlastok patrí k obrazným pomenovaniam a vyjadruje príznak podstatného mena. Vnáša do umeleckého textu emocionálnosť a expresívnosť, vyjadruje hodnotiaci vzťah autora k pomenovanému faktu. Pomocou neho odhaľuje autor skryté stránky predmetov a javov. Rozlišujeme dva druhy básnických prívlastkov:

1. epiteton constans, čiže stály prívlastok, ktorý tvorí s podstatným menom stabilné spojenie. Vyskytuje sa najmä v ľudovej slovesnosti, v antických a klasicistických eposoch.
2. epiteton ornans (ozdobný prívlastok) je prívlastkom väčšiny substantív, ktoré v texte oživuje a konkretizuje. Vnáša do deja statickosť, opisnosť, ale súčasne poetickosť.

Hyperbola (gr. hyperbolé – zveličenie) je slovo alebo slovné spojenie, ktoré má zveličujúci význam. Sú obraznými pomenovaniami, ktoré patria k metonymii. Expresívne zvýraznia určitú vec, jav alebo vlastnosť. Využívajú sa v patetickomi a v komickom vyjadrovaní. Charakteristické sú pre ľudovú slovesnosť, a najmä pre literatúru klasicizmu a romantizmu, ale vyskytujú sa aj v súčasnej literatúre. Môžu byť vyjadrené jedným slovom alebo slovným spojením v prenesenom význame. Hyperbola má výraznú expresívnua emocionálnu funkciu. 

Elipsa (gr. elleipsis – nedostatok, vynechanie), čiže výpustka je vynechávanie slov, častí vety, ktoré si možno z kontextu domyslieť. Najčastejšie sa vynechávajú sponové slovesá a významové slovesá v spojení s fázovými a modálnymi. Rozlišujeme ustálenú a aktuálnu elipsu. Ustálená elipsa sa vyskytuje v prísloviach a porekadlách (Aký otec, taký syn, aké drevo, taký klin.) Aktuálna elipsa vnáša do umeleckého textu hovorovosť a expresívnosť. 

Irónia (gr. eironeia – pretvarovanie, úsmešok) je druh nepriameho pomenovania, v ktorom kladné hodnotenie má negatívny, pejoratívny význam. Prevaha zdrobnenín, zjemňujúcich výrazov sa stáva nositeľom záporných vlastností. Irónia je najpríznačnejšia pre komické žánre, ale využíva sa aj v lyrike a epike. Veľký dôraz kládli na ňu romantici a z realistov najmä J. Jesenský (Malomestské rozprávky) pri zobrazovaní malomestského života. 

Metafora (gréc., prenos, prenesenie) je obrazné pomenovanie založené na prenášaní pomenovaní. Vzniká zámenou jedného slova alebo slovného spojenia iným slovom alebo slovným spojením, a to na základe vonkajších podobných javov, vlastností, pohybu, funkcie a pod. V umeleckom texte sa používa ako prostriedok obraznej výstavby, preto sa neraz stotožňuje s básnickým obrazom. Metafora má význam len vtedy, ak daný jav predstavuje jasnejšie a priliehavejšie ako priame pomenovanie. Básnická metafora vyniká originálnosťou, osobitosťou a často neopakovateľnosťou. Moderná metafora je založená na asociácii, pretože prenášanie pomenovaní dvoch predmetov alebo javov je často od seba vzdialené. Básnické metafory sa delia na jednoduché a rozvité. V rozvitých je niekoľko metaforických obrazov, ktoré sa vzťahujú na ten istý predmet alebo jav.

Genitívovám etafora (spojenie substantív v genitíve) spája slová pochádzajúce z významovo vzdialených oblastí, čo jej dodáva nezvyčajný náboj a má aj významový podtext. Často je založená na kontraste alebo protikladnosti. Využívali ju hlavne nadrealisti. Niektoré metafory zovšednejú a stávajú sa lexikalizovanými metaforami, ktoré sa používajú v bežnej reči (hryzie ho svedomie, horel od hanby).

Metonymia (gréc., zámena mien) je obrazné pomenovanie založené na prenášaní pomenovania javov na základe vnútornej väzby medzi nimi, podľa princípu vecnej alebo logickej súvislosti. Môžeme ich rozdeliť na štyri druhy:

1. Namiesto pomenovania ľudí sa použije výraz, ktorý označuje priestor, miesto, kde ľudia žijú alebo pracujú.
2. Namiesto priameho pomenovania času možno použiť predmet, vec, jav, ktorý je s ním v nejakom vzťahu.
3. Môže vyjadriť vzťah obsahu a formy, vlastníka a vlastníctva.
4. Zamieňa príčinu za následok alebo následok za príčinu.

Personifikácia (lat. persona – osoba, facere – konať) je najčastejším druhom metafory. Vzniká tak, že sa neživým predmetom prisudzujú vlastnosti a schopnosti ľudí. V personifikácii predmety ožívajú a konajú ako ľudia. Personifikácia oživuje opis a oslabuje jeho statickosť. Je typická pre prózu naturizmu.

Prirovnanie (lat. comparatio) je druh básnického trópu, ktorý má vlastnosti metafory. Kým v metafore sú slová v prenesenom význame, v prirovnaní majú priamy význam. Prirovnanie má tri časti: porovnávaný člen a spoločná vlastnosť, ktorá je základom porovnávania. Často sa spoločná vlastnosť, znak vynecháva. Využivajú sa rôzne spojky, naj frekventovanejšia je ako. Rozlišujeme niekoľko druhov prirovnaní:

1. názorné (chudý ako lata),
2. intenzitné (hluchý ako peň) zdôrazňujú určitú vlastnosť zveličovaním.
3. estetické (pevný ani skala), ktoré vnútornú podstatu vyjadrujú novým, nezvyčajným spôsobom.

V ľudovej slovesnosti slúžia prirovnania na zdôraznenie emocionálnosti a intenzity prejavu, čo často využívali romantici.

Symbol (gréc. symbolon – znak, znamenie) je každý znak, ktorý vzniká na základe zaužívaného označenia. Symbol predstavuje tematickú metonymiu. V ľudskej spoločnosti existuje veľa ustálených symbolov (srdce - láska). V umeleckom texte patrí symbol k základným prostriedkom zobrazovania javov. Hlavnou charakteristikou básnického symbolu je sugestívnosť, náznakovosť a mnohovýznamovosť básnického obrazu. Slovo, ktoré označuje konkrétny predmet, má súčasne aj abstraktný zmysel. Symboly sú charakteristické hlavne pre literárny smer symbolizmus, ktorý podľa nich dostal meno. Často sa vyskytujú v próze, ktorá využíva niektoré tvorivé postupy poézie.

Synekdocha (gréc. syn – spolu, ekdákhomai – beriem) je druh metonymie založený na prenášaní pomenovaní na základe kvantitatívnych vzťahov medzi javmi (Spisovateľ sa živí perom.). Najčastejšie sa pomenúva celok časťou (pars pro toto) alebo celok namiesto časti (totum pro parte). Synekdocha sa využíva v umeleckej literatúre pri aktualizácii textov. V bežnej jazykovej praxi sa uplatňujú lexikalizované synekdochy.