Pojmy z metriky

Rým je zvuková zhoda na konci slov alebo skupín slov na konci veršov, prípadne polveršov. Z hľadiska formy patrí medzi základné znaky poézie. Rozlišujeme dva typy zvukových zhôd na konci veršov:

1. asonancia je zvuková zhoda koncových samohlások, pričom spoluhlásky nie sú totožné (žaba – skala),
2. za vlastný rým sa pokladá iba úplná zhoda samohlások a spoluhlások (dala – prala)

Rozlišujeme viacero druhov rýmu:

Združený rým je rýmové spojenie dvoch za sebou nasledujúcich veršov podľa schémy: aa/bb/cc.
Prerývaný rým vzniká pravidelným spojením určitých veršov, napr. druhého a štvrtého verša, kým ostatné verše sa navzájom nerýmujú (abxb).
Striedavý rým je rýmové spojenie dvoch párnych a dvoch nepárnych veršov v strofe podľa schémy: abab.
Obkročný rým je v štvorverši rýmové spojenie prvého so štvrtým a druhého s tretím veršom podľa schémy abba.
Postupný rým je rýmové spojenie vždy po dvoch veršoch a vyskytuje sa vo väčších strofách alebo v rámci dvoch strof. Má schému: abcabc.
Exotický rým je druh rýmu, v ktorom sa rýmujú dve slová cudzieho pôvodu alebo cudzí pôvod má aspoň jedno slovo.
Gramatický rým je známy hlavne zo staršej poézie a vytvárajú ho slová toho istého slovného druhu a v tom istom gramatickom tvare.
Vnútorný rým je druh rýmu, v ktorom sa rýmuje slovo alebo slovné spojenie z prvého polveršia s koncom verša.

Rytmus sa zakladá na pravidelnom opakovaní rovnakých alebo podobných prvkov v časovej alebo priestorovej následnosti. V poézii sa pod pojmom rytmus chápe pravidelné opakovanie zvukového prvku reči, čo má bezprostrednú súvislosť s hláskoslovným (fonetickým) systémom konkrétneho jazyka. 

Verš je základná jednotka básnického rytmu, spravidla jeden riadok básnického textu. Vyznačuje sa zvukovým usporiadaním, ktoré je založené buď na pravidelnom rozložení prízvučných a neprízvučných slabík, alebo na pravidelnom striedaní dlhých a krátkych slabík. Táto zvuková organizácia sa opakuje vo viacerých veršoch. Vďaka pravidelnému výskytu zvukových prvkov sa verš stáva aj významovou jednotkou, ktorá zvýrazňuje a dopĺňa obsahovú zložku básnickej výpovede. Nevyhnutnou podmienkou vnútorného usporiadania básnického textu je rytmický impulz, t.j. očakávanie, že po skupine rytmických jednotiek, organizovaných určitým spôsobom, bude nasledovať jednotka organizovaná podobne alebo zhodne. 

Metrum označuje ideálnu schému básnického rytmu. Pri jeho realizácii vždy dochádza k istým nepravidelnostiam, odklonom od normy a vopred určenej schémy. Iba veľmi zriedkavo sa zhoduje metrum s rytmom, ale každý text napísaný vo viazanej forme si pri realizácii rytmu zachováva istý metrický pôdorys, z ktorého sa obyčajne dá odvodiť ideálna schéma metra. Od slova metrum je odvodený aj názov vednej disciplíny metriky, ktorá skúma otázky verša a jednotlivých veršových systémov. Spravidla sa rozlišujú štyri veršové systémy, ktoré sú základom jednotlivých metrických systémov:

1. Časomerný veršový systém bol založený na striedaní krátkycha dlhých slabík a dominoval v období klasicizmu v tvorbe J.Hollého a J. Kollára;
2. Sylabický veršový systém prevládol v slovenskej poézii v štúrovskom období a opieral sa o ľudovú slovesnosť;
3. Sylabotonický veršový systém sa buduje na striedaní prízvučných a neprízvučných slabík a na zachovávaní rovnakého počtu slabík v jednotlivých veršoch – je to obdobie od Hviezdoslava po voľný verš;
4. Tonický veršový systém sa zakladá na rovnakom počte prízvukov v jednotlivých veršoch, pričom počet slabík môže byť rozdielny; vyskytuje sa v anglickej a ruskej poézii, lebo v týchto jazykoch má prízvuk dominantnú funkciu. Pre slovenčinu je tento veršový systém nevhodný.

Stopa je najmenšia jednotka časomerného a sylabotonického veršového systému. V časomiere sa stopa skladá z jednej dlhej a jednej alebo viacerých krátkych slabík. Podľa toho rozlišujeme trochej, jamb, daktyl, anapest, spondej. V sylabotonickom veršovom systéme sa namiesto dlhých a krátkych slabík rovnomerne striedajú prízvučné a neprízvučné slabiky. V sylabotonizme ide zväčša o prevahu jambických stôp ako o presné dodržiavanie metrického pôdorysu básne. Dôležitý je vždy začiatok a záver verša, prípadne dieréza, t.j. veršový predel v strede verša.

Daktyl je pôvodne časomerná stopa, ktorá sa skladá zo štyroch mór. V časomernom verši patrí medzi najdôležitejšie stopy. Kým v časomernom verši sa môže daktyl ľubovoľne striedať so spondejom, lebo obidve stopy obsahujú štyri móry, v sylabotonickom verši sa ťažisko presúva na prízvuk, čiže daktyl pozostáva z troch slabík, z ktorých prvá je prízvučná a ďalšie dve neprízvučné. Čistý daktyl je veľmi zriedkavý, obyčajne sa vyskytuje iba v daktylotrochejských básňach. Vrcholným lyrickým textom tohto typu verša sú niektoré Kraskove básne, napr. Otcova roľa, Zmráka sa..., Baníci. Z nich čistým daktylským veršom je napísaná báseň Baníci. 

Trochej je básnická stopa z jednej dlhej a z jednej krátkej slabiky, je to v časomernej poézii zostupná stopa, ktorá má hodnotu troch mór, napr. slová krátky, vôľa, látka. V sylabotonickom veršovom systéme sa striedajú prízvučné a neprízvučné slabiky. Trochej tvoria dvojslabičné slová alebo slovné celky, v ktorých je prízvuk podľa jazykových noriem na prvej (nepárnej) slabike; môžu ho však tvoriť aj štvorslabičné slová alebo slovné celky s prízvukom na prvej slabike, t. j. prostredníctvom dipódie, čiže dvojstopy. Ťažká doba verša pripadá na nepárne slabiky a ľahká doba veršana párne slabiky.

Jamb tvorí jedna krátka a jedna dlhá slabika;v časomernej poézii vzostupná stopa, ktorá má hodnotu troch mór, napr. šedý. Z antickej poézie sa táto stopa rozšírila aj do jazykov, kde bolo málo predpokladov na vytvorenie rytmu prostredníctvom striedania krátkych a dlhých slabík. K týmto jazykom patrí aj slovenčina, preto funkciu kvantity čoskoro prebral slovný prízvuk. Udomácnením sylabotonizmu sa stáva jamb stopou, ktorá sa v básnickom jazyku najviac preferuje. Predovšetkým nástupom P. O. Hviezdoslava a jeho školy získava jamb v našej poézii takmer výsostné postavenie.

Časomerný veršový systém je založený na striedaní dlhých a krátkych slabík, obyčajne bez rýmov. Hoci má grécky pôvod, v slovenskej poézii sa udomácnil prostredníctvom latinčiny. Slovenčina má isté predpoklady na časomieru, lebo v porovnaní s inými jazykmi rozlišuje dlhé a krátke slabiky. Základnou časovou jednotkou je v časomiere móra, ktorá zodpovedá jednej krátkej slabike. Dlhá slabika sa vyslovuje v trvaní dvoch mór.

Sylabický veršový systém je založený na rovnakom počte slabík vo verši. Charakterizuje ho:

1. izosylabizmus, t.j. opakovanie veršov s rovnakým počtom slabík,
2. výrazná prestávka v strede verša,
3. zhoda veršového a rytmického členenia,
4. častý výskyt združeného rýmu. Najviac sa rozšíril v umelej poézii v období romantizmu.

Sylabotonický veršový systém je veršový systém s ustáleným počtom slabík a s rovnakým umiestnením prízvukov vo veršoch. Stopy tu podľa istých pravidiel tvoria prízvučné a neprízvučné slabiky.

Voľný verš je nemetrický verš, ktorý nemá presne vymedzenú normu zakotvenú v niektorom veršovom systéme. Jedinou vlastnosťou, o ktorú sa možno oprieť, je intonácia jednotlivých veršov.