Lýrické literárne žánre
Elégia (gréc. elegos – žalospev) – lyrický žáner smutného, melancholického ladenia. Vystihuje smútok nad strateným šťastím, žiaľ zo sklamanej lásky. Pôvodne bol epicko-lyrickou básňou. Teraz je to lyrická báseň. Ako samostatný žáner sa vyčlenila v rímskej poézii. Súčasnú elégiu charakterizuje zobrazenie pokojného žiaľu, smútku. Upína sa na aktuálnu tému, ale čerpá z už uzavretého, prežitého dojmu.
Charakteristika:
1. vyznačuje sa šírkou ako veľké epické skladby;
2. obsahuje závažnú myšlienku vyjadrenú aj reflexiou;
3. je odrazom smútočnej nálady, ale aj túžby zbaviť sa jej.
Za elégiu sa považuje aj Předspěv k Slávy dcere od J. Kollára, vrcholom sú Hollého Žalospevy (Plač matki Slávi). Neskôr K. Kuzmány, A. Sládkovič, S. H. Vajanský, Hviezdoslav (Elégie pôstne), M. Rázus, V.Roy.
Sonet je najznámejšou žánrovou formou so záväzným počtom veršov (14), pôvodne s touto schémou: abba/abba/cdc/dcd. Sonet sa člení na dve štvorveršia (kvartetá) a dve trojveršia (tercetá). Prvé štvorveršie obsahuje tézu (nastolenie problému), druhé štvorveršie antitézu (negáciu problému) a posledné dve trojveršia tvoria syntézu. Na konci básne je výrazná pointa, ktorá môže meniť zmysel predchádzajúcich častí textu. Sonety sa niekedy spájajú do väčších celkov: cyklus 15 zneliek (sonetov) tvorí tzv. znelkový veniec.
Óda je lyrický žáner, ktorý vyniká nadnesenosťou, pátosom. Je adresovaná nejakej významnej osobnosti alebo kolektívu a básnik sa v nej oslavným spôsobom vyjadruje o významnej téme: o národe, slobode, prírode, mladosti, ba v súčasnosti aj o výdobytkoch civilizácie. Charakterizuje ju isté vzrušenie, nadšené city, umelá a vzletná forma a sviatočnosť prejavu, niekedy aj priame oslovenie adresáta. Svojím obsahom a tematickými zložkami patrí óda do reflexívnej (úvahovej) lyriky.
Epigram jelyrický žáner stručne a duchaplne vyjadrujúci nejakú životnú pravdu. Keďže rozsah tohto žánru je obmedzený, musí v ňom autor zhustiť veľa myšlienok. Epigram bol pôvodne nápis na náhrobných kameňoch (epitaf). V súčasnosti tento žáner patrí k satirickým žánrom.
Idyla je lyrická báseň menšieho rozsahu, v ktorej dominuje obdiv k dedinskému životu i prostrediu. Zobrazuje realitu alebo jej výsek a sústreďuje sa na opis krajších stránok života, prípadne skutočnosť prikrášľuje. Obyčajne sa objavuje v umení vtedy, keď pri zobrazovaní skutočnosti začína prevládať naivita. Stredobodom pozornosti autora je nejaký zvyk alebo jav zo života prostého človeka. Ide hlavne o ľudí, ktorí sú spätí s prírodou.
Pásmo je prvým známym žánrom modernej poézie vyznačujúcim sa väčším rozsahom a polytematickosťou. Pod pojmom polytematickosti treba chápať voľné radenie zdanlivo nesúvislých tematických celkov, ktoré zjednocuje iba ústredná téma. Pásmo je verným obrazom myšlienkového pochodu človeka, lebo je založené na stálych prechodoch z jednej tematickej oblasti do druhej. Výsledkom tejto tvorby je prelínanie štylistických rovín, spájanie časovo a priestorovo nesúvisiacich motívov a reálií, prelínanie lyrických a epických prvkov v texte.
Kaligram je novším pomenovaním grafickej básne. Pomocou grafického usporiadania textu napr. G. Apollinaire vytvoril báseň eiffelova veža; pred čitateľom sa skutočne objaví obraz veže. V slovenskej literatúre kaligramy tvorili napr. J. Kostra, P. Bunčák a Š. Moravčík. V súčasnosti sa grafická poézia naďalej vyvíja najmä vďaka počítačovej technike. Grafické prostriedky nadobúdajú čoraz väčší význam pri prenose estetických informácií. Súvisí to aj s vizualizáciou kultúry, t. j. uprednostnením obrazu namiesto písma, k čomu prispieva hlavne televízia.
Historická pieseň je stredoveký literárny žáner, ktorého vznik súvisí so skutočnými udalosťami v dejinách národa. Tematicky sa zameriaval na boj s nepriateľom, na hrdinské činy. Historické piesne mali oslavný ráz, ale zároveň plnili aj funkciu dnešnej publicistiky tým, že obsahovali informácie o bojoch. Vznikali najmä v 16. –18. storočí. Naše historické piesne zachytávajú najmä boje s Turkami. Tvoria jediný svetskejší prejav v slovenskej poézii v období, keď sa písalo zväčša po česky alebo slovakizovanou „bibličtinou“.
Epické literárne žánre Báj je žáner, ktorý sa pokladá za najstaršiu podobu ľudovej slovesnosti. Každý národ má svoj osobitný okruh bájí a tento súbor textov nazývame
mytológiou alebo
bájoslovím. U nás napr. topenie Moreny, vítanie jari a pod. Najčastejšou témou je život bohov, vznik sveta, pôvod človeka, zvierat alebo rastlín. Báje poznal iba okruh ľudí (bojovníci, rada starších, šaman). Rozprávali sa pri obradoch, pri love alebo pri uvádzaní mladíkov medzi dospelých. Najznámejšie sú grécke napr. o Daidalovi a Ikarovi, Prometeovi, Herkulovi. Sú nevyčerpateľným zdrojom pre nové spracovanie. Zo slovenských básnikov ich písali S. H. Vajanský (Sny a báje), J. Botto (Báj Turca, Báj Maginhradu).
Bájka je vymyslený príbeh s
výchovným zacielením, kde zvieratá alebo neživé predmety konajú alebo hovoria ako ľudia (antropomorfizácia). Má veršovanú alebo prozaickú formu a vyplýva z nej ponaučenie. Dej sa podáva ako
alegória. Najznámejšie sú zvieracie bájky. Niekedy sa volajú aj ezopské bájky podľa ich zakladateľa Ezopa. Z rímskych autorov je básnik Phaedrus z 1. storočia. U nás ich prepisoval a napodobnil J. Záborský. Vo francúzskej literatúre je známy Han de La Fontaine a v ruskej I. A. Krylov.
Balada (lat. ballare – tancovať) je epický žáner so smutným až pochmúrnym dejom, ktorý má obyčajne tragický záver. Obsahuje lyrické a dramatické prvky. Dej je veľmi zhustený a udáva sa iba náznakmi. Príčinu konfliktov sa dozvedáme iba z priamej reči postáv. O lyrických vlastnostiach textu svedčí aj zvýšená subjektívnosť. Existujú aj komické balady. Spoločné vlastnosti balád:
1. ostrý začiatok;
2. jednoduchý jazyk;
3. dej rozprávaný podľa akčných motívov alebo dialógov;
4. tragická téma,
5. častý refrén.
Vznikla na konci stredoveku z ľudovej slovesnosti. Šírila sa z VB. Tvorili ich kočovní bardi. Zbierku škótskych ľudových balád vydal biskup Percy v 18. stor. Rozlišujeme umelé a ľudové balady. Zo slovenských básnikov ich začal tvoriť Janko Kráľ (Kríža čiapka), M. Urban. Dodnes je v poézii rozšíreným žánrom. Diela J. Johanidesa (Najsmutnejšia oravská balada, Balada o vkladnej knižke).
Epos (gréc. epos – slovo, reč) bol predrománom najväčším a najreprezentatívnejším žánrom epiky. Východiskom prejeho vznik boli
staroveké mýty. Prvé boli tzv. hrdinské alebo bohatierske eposy. Najstarším je Epos o Gilgaméšovi (3 000 pred n.l.). Ďalej indické eposy Mahabhárata a Rámájana, Firdausího Šahnáme alebo Lőnnrotova Kalevala. Najznámejšie sú Homérove Ilias a Odysea. Epos má pôvod v ľudovej slovesnosti a z neho sú umelé eposy s hrdinskou tematikou (J. Hollý, Svätopluk), ale aj duchovné s náboženskou tematikou (Danteho Božská komédia, Miltonov Stratený raj), historické (T. Tasso, Oslobodený Jeruzalem), rytierske(Ariostov Zúrivý Roland), idylické (Mickiewiczov Pan Tadeáš), reflexívne čiže úvahové (Kollárova Slávy dcera) a komické (Petőfiho Kladivo obce). Má záväznú kompozíciu:
1. propozícia (naznačenie deja),
2. invokácia (vzývanie múz alebo bohov),
3. enumerácia (predstavenie postáv),
4. opis boja,
5. zásah bohov do deja – deus ex machina,
6. ovplyvnenie udalostí bez bohov,
7. epizódy,
8. peronácia (záver s ponaučením).
Postavy eposov sú nadprirodzené bytosti. Môže to byť osoba s výnimočnými vlastnosťami a schopnosťami. Prelínajú sa tu prvky reality a fantastiky, pozemského a nadpozemského života. Obsahuje aj epizódy skĺbené s hlavným dejom. Uplatňuje sa tu prísna básnická štruktúra, presne normovaný rytmus.
Exemplum (lat. príklad) je krátky prozaický žáner svetského obsahu, ktorý sa vyskytuje v stredovekých kázňach. Exemplá objasňovali určitý morálny pojem alebo problém so zámerom vychovávať veriacich. Poukazoval na činy svetského človeka zasluhujúce odsúdenie. Súviseli so životom a k príbehu sa pripájali náboženské poučenia, komentáre alebo moralizácie. Boli vo forme bájok, anekdot, alebo so základnými vlastnosťami poviedok. Stali sa prvým zdrojom vzniku novodobej epiky. Zbierka Arnolda z Lűttichu Abeceda poviedok.
Gag (angl. – improvizácia, žartovná vložka) je prostriedok situačnej komiky, ktorý je základným zdrojom humoru hlavne v nemej filmovej groteske. Je založený na neočakávanom zvrate vyplývajúcom zo situácie. Gag z filmového plátna je napr. scénka Laurela a Hardyho; obaja sedia za prestretým stolom. Hardy chytí svoju šálku a požiada priateľa, aby mu nalial kávu. Laurel berie kanvičku a Hardy postaví šálku späť na stôl. Laurel sa díva inde a leje kávu tam, kde mal Hardy ešte pred chvíľou šálku – vylieva teda kávu na Hardyho nohavice. Väčšina filmových a divadelných gagov je prevzatá, prípadne upravená situácia zo života. Hoci je gag spätý so zlatou érou filmovej grotesky, aj v súčasnosti sa využíva v komediálnych žánroch dramatického umenia.
Kronika (gréc. chronos – čas, chronika –dejepisné knihy) je stredoveký epický žáner. Vyznačuje sa chronologickým radením historických udalostí bez opisu príčinných súvislostí. Zakladá sa na jednoduchej postupnosti a časovej následnosti. Autor uvádza iba fakty. Kompozičná výstavba nie je jednotná. Pomerne ucelené štylisticky dotvorené časti sa striedali s vymenúvaním faktov. V 12. stor. sa začali objavovať národné kroniky napr. v Čechách Chronika Boemorum, veršovaná Dalimilova kronika.
Legenda (lat., to, čo sa má prečítať) je stredoveký veršovaný alebo prozaický epický žáner s náboženskou tematikou. Obsahovala životné príbehy svätcov so zázračnými a fantastickými motívmi, prvkami. Pripomína povesť kvôli reálnemu základu, ale nereálne prvky zohrávajú väčšiu úlohu. Hlavnou postavou je svätec, ktorý veľa trpí. Je umeleckým výrazom kresťanskej pokory. Moravsko-panónske legendy (Život sv. Konštantína, Život sv. Metoda), latinská Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi, Život Naumov. U nás známa zbierka Acta Sanctorum (Život svätých). V období romantizmu sa témy znovu spracúvali a svätci sa stali nositeľmi svetských ideí (písali ich Š. Krčméry, M. Rázus, A. Sládkovič, E. B. Lukáč).
Novela (tal. novella – novinka) je epický žáner stredného rozsahu, tvorí medzistupeň medzi malou a veľkou epikou. Má presne vymedzenú kompozíciu bez väčších odklonov od ústrednej dejovej línie. Opisné zložky, epizódy a digresie (vybočenia) sú potlačené. Má bližšie k dramatickému textu. Leitmotív a zvrat patria k najpodstatnejším požiadavkám novely. Znaky:
1. málo postáv,
2. iba jedna udalosť,
3. dej odráža každodenný život.
Postavy nie sú dokonalí ani nadpriemerní ľudia, ale musia byť zaujímaví. Je to najvyhranenejší prozaický útvar. Zakladateľom je G. Boccaccio. Inovovali ju G. Maupassant a A. P.Čechov. Na konci príbehu je odvtedy požiadavka výraznej pointy. Svedčí o tom napr. Maupassantova Guľôčka.
Podobenstvo je epický žáner menšieho rozsahu, ktorý obsahuje ponaučenie s výchovným zámerom. Volá sa aj parabola (gréc.parabole – prirovnanie, zhoda). Rozpráva istý príbeh, ktorý má obrazný zmysel. Text vyjadruje všeobecne platný zákon života alebo odkrýva zmysel nejakej činnosti. Veľa podobenstiev obsahuje Biblia, napr. príbeh o márnotratnom synovi v Novom zákone alebo podobenstvo o rozsievačovi zrna.
Poviedka je epický žáner malého alebo stredného rozsahu a nemá presne vyhranené vlastnosti. Pokladá sa za súborný názov pre strednú epiku. Spracúva jednu udalosť s jednou zápletkou. Vyznačuje sa pokojnejším opisom deja ako novela. Významnú funkciu má rozprávač, neraz podávajúci dej v 1. osobe. Má podobné vlastnosti ako rozprávka a anekdota, ale obsahuje menej humoru a je realistickejšia. Druhom poviedky je arabeska (tal. arabesco – pôvodne maľba), ktorá sa vyznačuje silným zastúpením ozdobných prvkov, ľahkosťou a humorom. Najčastejšie sa stotožňuje s novelou.Stendhalova poviedka Vanini Vanini, J. Joyce Mŕtvy, Kafkova Premena, poviedka D. Tatarku Kohútik v agónii.
Román (franc. roman; z lat. lingua Romana– jazyk románsky, t.j. ľudový oproti oproti lingua Latina – latinčina) – žáner veľkej epiky, najznámejší a najrozšírenejší žáner súčasnej prózy. Z hľadiska rozsahu i obsahu a použitia kompozičných i štylistických prostriedkov sa vyznačuje veľkou pestrosťou. Má spoločné znaky s poviedkou a novelou. Prevaha dejových zložiek, s viacerými postavami a zložitými vzťahmi medzi nimi. Ak si zakladá na nadmernom výskyte lyrických prostriedkov, je to lyrizácia románu; ak sa zvýši napätie a hutnosť textu, je to dramatickosť. Jeho rozsah je v rozpätí 60-70 000 slov až 200 000 slov. zachováva prvky populárnej literatúry. Prvý vznikol v antike s ľúbostnou tematikou (Langos, Dafnisa Chloé z 3. storočia pred n.l.). V staroveku je príznačná historická, fantastická alebo dobrodružná, ľúbostná a satirická tematika (Apuleius, Zlatý osol; Petronius, Satirikon). V stredoveku sa rozvíjali veršované epické skladby napr. príbeh o Tristanovi a Izolde, bol vplyv aj orientálnej literatúry (Rozprávky z tisíca jednej noci). Román si iba postupne získal vedúce postavenie medzi epikou. Za dôležitý medzník sa pokladá román Gargantua a Pantagruel, neskôr Don Quijote de la Mancha.
Dramatické literárne žánre
Fraška (lat. farsum, franc. farce – žart) je druh komédie, v ktorej prevláda situačná komika a nadsádzka. Fraška má korene už v antike, jej vývin pokračoval v stredovekom Taliansku a Francúzsku. Základnou vlastnosťou frašky je humor, obyčajne rieši problémy, ktoré samy o sebe vyvolávajú smiech u diváka. Zachováva jednoduché formy i hry s členitým dejom a väčším rozsahom. Štýl je nízky, často až vulgárny, dôraz sa kladie na najmenšiu jednotku drámy, na repliku. V reči postáv je veľa komických prvkov, využíva sa hlavne slovná hračka, vtip, ale aj nadávky. Vyskytuje sa veľa expresívnych slov, slovných spojení, viet s humorným ladením. Na dosiahnutie silnejšieho efektu u diváka využíva fraška aj nespidovné výrazové prostriedky. Spočiatku (v antike) bola veršovaná, neskôr prozaická. Z kompozičného hľadiska sa vyznačuje rýchlym vývinom a dejovým tempom, preto sa najčastejšie vyskytuje ako jedno aktovka. Postavy sú zmýšľaním a charakterom v ostrom kontraste. Tematicky je postavená na situačnej komike.
Komédia (gr. kómódiá; komos – veselý sprievod, oide – spev, pieseň) je základný dramatický žáner, ktorého podstatou je komickosť s cieľom vyvolať smiech u diváka. Základnou črtou komického účinku musí byť to, že krivda, ktorá sa stala kladným postavám, nie je príliš veľká a potrestanie záporných postáv je úmerné ich previneniu. Komicky pôsobí každé úsilie neschopného dokázať svoju nadradenosť, múdrosť a šikovnosť. Takéto úsilie sa musí končiť neúspechom. Obyčajne už základný konflikt je v komédii komický, lebo hlavný hrdina si buď určí nezmyselný a bezvýznamný cieľ, alebo si volí neprimerané prostriedky na jeho dosiahnutie.
Podľa toho, či sa komickosť zakladá na charaktere postáv alebo na grotesknosti situácie, sa hovorí o charakterovej a o situačnej komike. Vychádza sa z toho, čo prevažuje, lebo charakterová komika sa nezaobíde bez prvkov situačnej komiky a naopak. V komédii má veľký význam aj náhoda – pomáha pri vytváraní konfliktov a zauzľuje dej. Komickosť sa môže zakladať na istých protikladoch:
1. Pôvodom komickosti môže byť protiklad medzi úsilím a cieľom tohto úsilia. Komická postava chce byť inou, akou je v skutočnosti.
2. Istý jav je iba vtedy komickým, keď ho podmieňuje osobnosť. Telesná chyba nemôže byť príčinou a podnetom komickosti, lebo človek za ňu nemôže.
3. Hrdinom komédie nemôže byť človek tragický a výnimočný, ale iba bezvýznamný, malicherný človiečik, pokiaľ bezprostredne neohrozuje iných. Keď sa nejaká udalosť stáva nebezpečnou, prestáva pôsobiť komicky.
4. Aj komédia predpokladá boj, konflikt. Komický človek sa postaví proti niečomu, jeho smiešny boj sa končí neúspechom, no nikto mu pritom neublíži, jeho trestom je zosmiešnenie.
Prvým významným predstaviteľom bol Aristofanes. V stredoveku sa z nej vo Francúzsku vyvinula hra zvaná farce (fraška) a v Taliansku commedia dell´arte. Z nej neskôr vznikla vo Francúzsku Moliérova komédia, v ktorej spolu s hrami C. Goldoniho dosiahol tento žáner vrchol, no v 19. a v 20. st. prežívala komédia renesanciu (Gogoľ, Wilde, Shaw). K známym predstaviteľom komédie v slovenskej literatúre patria najmä J. Chalupka, J. Záborský, J. Palárik a I. Stodola.
Tragédia (gr. tragóidiá – capí spev) je najstarší dramatický žáner, ktorého hlavným znakom je boj jednotlivca, prípadne skupiny s nepriateľskými silami. Hlavný hrdina v tomto boji musí zahynúť, lebo ani výnimočnými vlastnosťami obdarený jednotlivec nie je schopný zvíťaziť nad nepriateľmi alebo zdolať nepriazeň osudu. Ústrednou (hlavnou) postavou je vždy nadpriemerný človek, ktorý ide odvážne za svojím cieľom, nezľakne sa nijakých prekážok, čím sa vyníma z bežného priemeru. Tieto vlastnosti vyvolávajú sympatie u diváka aj vtedy, keď v istých situáciách nekoná najsprávnejšie. Základom tragickosti je konflikt medzi výnimočnou osobnosťou a vládnucimi spoločenskými silami alebo protivníkom. Prvky tragického konfliktu medzi jednotlivcom a spoločnosťou sú rozličné:
1. Boj hrdinu proti rodu, alebo istým spoločenským silám. V dráme môže byť obsiahnutá aj vzbura proti božskému princípu.
2. Len výnimočný človek sa môže stretnúť v boji s presilou. Hlavní hrdinovia majú silný, nadpriemerný charakter, preto vzbudzujú rešpekt a strach v radoch nepriateľa.
3. Tragická postava má popri kladných vlastnostiach aj negatívne charakterové črty.
4. Tragický boj sa končí pádom, smrťou hlavného hrdinu. Jeho činy sú z morálneho hľadiska hodnotné.
Klasická tragédia má záväznú kompozíciu:
1. expozícia (úvodná časť) uvádza diváka do čias a prostredia deja a oboznamuje ho s hlavnými predstaviteľmi;
2. zauzľovanie deja, čiže kolízia (zápletka) je udalosť s rozhodujúcim vplyvom na vývin a priebeh deja;
3. kríza (vyvrcholenie), t. j. dejová situácia, v ktorej sa realizuje konflikt s rozhodujúcou zrážkou medzi hlavnými postavami;
4. peripetia, čiže nečakaný dejový obrat ako retardujúci prvok;
5. katastrofa, čiže riešenie konfliktu, hoci aj katastrofickým spôsobom.
Tragédia mala obyčajne päť dejstiev. Dodržiavala sa pritom jednota miesta, času a deja. Kompozícia a štylizácia svojou výstižnosťou súvisia s povahou žánra, sú nositeľmi vznešenosti. Text často obsahuje metafory a aforizmy. V antických tragédiách sa používal rytmus, čo napokon prevzala aj stredoveká tragédia (Corneille, Shakespeare). Neskoršie tieto vlastnosti postupne ustúpili do pozadia a napokon aj tragédiu ako osobitný žáner vystriedala činohra.
Dráma je samostatný dramatický žáner, ktorý vznikol v starovekom Grécku z náboženských osláv Dionýza, boha vína, vinohradníkov, úrody a plodnosti. Gréci ho uctievali preto, lebo zbavoval ľudí starostí a prinášal radosť zo života, podporoval zábavu a osviežoval ducha a telo. Z týchto slávností sa vyvinula grécka dráma.
Od svojho vzniku prešla zložitým vývojom, no najviac zmien ju stihlo v 20. storočí. V súčasnosti je dráma východiskom pre svojský systém dramatických umení, ktoré možno rozčleniť na štyri kategórie, a to podľa funkcie zrakového (vizuálneho) a sluchového (audiálneho) princípu:
1.
Divadlo je audiálno – vizuálne umenie s dôrazom na sluchové vnímanie textu, pričom zrakové vnímanie je druhotné.
2.
Film je technickým vizuálno – audiálnym umením, lebo v ňom je prvotným princípom zrakové vnímanie a príjem slovesného textu je až na druhom mieste.
3.
Televízna hra je technickým audiálno – vizuálnym umením, v ktorom má prevahu sluchový princíp ako v divadle. Má širokú škálu akustických prostriedkov ako rozhlas.
4.
Rozhlasová hra je technickým audiálnym umením bez možnosti využitia zrakového princípu.
Veselohra je názov pre novodobú komédiu. Hoci sa na ňu bezprostredne nadviazala, nevystriedala ju a obidva žánre žijú vedľa seba. Veselohra sa zakladá na humore, ktorý sa v texte realizuje prostredníctvom žartu a situačnej komiky. V poetikách sa niekedy veselohra vysvetľuje ako miernejšia komédia. Rozdiel medzi komédiou a veselohrou spočíva v tom, že vo veselohre postavy vedia o svojej smiešnosti, preto si „strieľajú“ aj zo seba. V komédii sa postavy tvária vždy vážne, sú typologicky vyhranené (moliére, napr. šľachta, sluhovia, mešťania a pod.), ale ich činy sú malicherné a smiešne. Veselohra do centra pozornosti stavia jednoduchého, prostého človeka, ktorý sa dostáva do smiešnych situácií bez vlastného pričinenia.
Pojmy to štylistiky literárneho textu
Anafora (gr. znovuuvedenie) je opakovanie ovnakého slova alebo skupiny slov na začiatku za sebou idúcich veršov alebo viet. Zvýrazňuje obsah výpovede. Podieľa sa aj na eufonickej a rytmickej výstavbe prejavu. V poézii patrí medzi najčastejšie výrazové prostriedky. Vyskytuje sa aj v próze a obyčajne je znakom lyrizácie prejavu.
Epifora (gr. nanášanie, dodatok) je opakom anafory. V básni sa opakujú slová na konci veršov. Menej sa vyskytujev próze.
Inverzia (lat. inversus – obrátený) vzniká zmenením slovosledu vo vete. Najčastejšia je v poézii. U klasicistických básnikov a u Hviezdoslava bola často výrazovou normou.
V súčasnej poézii je inverzia prostriedkom rytmického a rýmového usporiadania, ale má aj funkciu významového vyzdvihovania niektorých výrazov.
Alegória (gr. allegorein – hovoriť obrazne;inotaj) je druh rozvitej metafory, nepriameho pomenovania obrazu alebo deja (motívu, myšlienky, postavy, udalosti), ktoré sa nemôže alebo nesmie vyjadriť priamo. Na princípe alegórie môže byť postavené celé dielo. Vyznačuje sa statickosťou a interpretačnou dotvorenosťou. Približuje sa symbolu, ale ten je mnohovýznamový, dynamický, interpretačne nevyčerpateľný. S alegóriou sa stretávame najmä vo zvieracích bájkach (Ezop, La Fontaine, Krylov), kde sa zvieratá personifikujú. Bájka nepriamo vyslovuje ponaučenie alebo všeobecnú múdrosť. Alegorické vyjadrovanie je príznačné pre biblické texty. Využívali ho najmä štúrovci v časoch národnostného útlaku.
Epiteton (gr. epithetos – pridaný) – básnický prívlastok patrí k obrazným pomenovaniam a vyjadruje príznak podstatného mena. Vnáša do umeleckého textu emocionálnosť a expresívnosť, vyjadruje hodnotiaci vzťah autora k pomenovanému faktu. Pomocou neho odhaľuje autor skryté stránky predmetov a javov. Rozlišujeme dva druhy básnických prívlastkov:
1.
epiteton constans, čiže stály prívlastok, ktorý tvorí s podstatným menom stabilné spojenie. Vyskytuje sa najmä v ľudovej slovesnosti, v antických a klasicistických eposoch.
2.
epiteton ornans (ozdobný prívlastok) je prívlastkom väčšiny substantív, ktoré v texte oživuje a konkretizuje. Vnáša do deja statickosť, opisnosť, ale súčasne poetickosť.
Hyperbola (gr. hyperbolé – zveličenie) je slovo alebo slovné spojenie, ktoré má zveličujúci význam. Sú obraznými pomenovaniami, ktoré patria k metonymii. Expresívne zvýraznia určitú vec, jav alebo vlastnosť. Využívajú sa v patetickomi a v komickom vyjadrovaní. Charakteristické sú pre ľudovú slovesnosť, a najmä pre literatúru klasicizmu a romantizmu, ale vyskytujú sa aj v súčasnej literatúre. Môžu byť vyjadrené jedným slovom alebo slovným spojením v prenesenom význame. Hyperbola má výraznú expresívnua emocionálnu funkciu.
Elipsa (gr. elleipsis – nedostatok, vynechanie), čiže výpustka je vynechávanie slov, častí vety, ktoré si možno z kontextu domyslieť. Najčastejšie sa vynechávajú sponové slovesá a významové slovesá v spojení s fázovými a modálnymi. Rozlišujeme ustálenú a aktuálnu elipsu. Ustálená elipsa sa vyskytuje v prísloviach a porekadlách (Aký otec, taký syn, aké drevo, taký klin.) Aktuálna elipsa vnáša do umeleckého textu hovorovosť a expresívnosť.
Irónia (gr. eironeia – pretvarovanie, úsmešok) je druh nepriameho pomenovania, v ktorom kladné hodnotenie má negatívny, pejoratívny význam. Prevaha zdrobnenín, zjemňujúcich výrazov sa stáva nositeľom záporných vlastností. Irónia je najpríznačnejšia pre komické žánre, ale využíva sa aj v lyrike a epike. Veľký dôraz kládli na ňu romantici a z realistov najmä J. Jesenský (Malomestské rozprávky) pri zobrazovaní malomestského života.
Metafora (gréc., prenos, prenesenie) je obrazné pomenovanie založené na prenášaní pomenovaní. Vzniká zámenou jedného slova alebo slovného spojenia iným slovom alebo slovným spojením, a to na základe vonkajších podobných javov, vlastností, pohybu, funkcie a pod. V umeleckom texte sa používa ako prostriedok obraznej výstavby, preto sa neraz stotožňuje s básnickým obrazom. Metafora má význam len vtedy, ak daný jav predstavuje jasnejšie a priliehavejšie ako priame pomenovanie. Básnická metafora vyniká originálnosťou, osobitosťou a často neopakovateľnosťou. Moderná metafora je založená na asociácii, pretože prenášanie pomenovaní dvoch predmetov alebo javov je často od seba vzdialené. Básnické metafory sa delia na jednoduché a rozvité. V rozvitých je niekoľko metaforických obrazov, ktoré sa vzťahujú na ten istý predmet alebo jav.
Genitívovám etafora (spojenie substantív v genitíve) spája slová pochádzajúce z významovo vzdialených oblastí, čo jej dodáva nezvyčajný náboj a má aj významový podtext. Často je založená na kontraste alebo protikladnosti. Využívali ju hlavne nadrealisti. Niektoré metafory zovšednejú a stávajú sa
lexikalizovanými metaforami, ktoré sa používajú v bežnej reči (hryzie ho svedomie, horel od hanby).
Metonymia (gréc., zámena mien) je obrazné pomenovanie založené na prenášaní pomenovania javov na základe vnútornej väzby medzi nimi, podľa princípu vecnej alebo logickej súvislosti. Môžeme ich rozdeliť na štyri druhy:
1. Namiesto pomenovania ľudí sa použije výraz, ktorý označuje priestor, miesto, kde ľudia žijú alebo pracujú.
2. Namiesto priameho pomenovania času možno použiť predmet, vec, jav, ktorý je s ním v nejakom vzťahu.
3. Môže vyjadriť vzťah obsahu a formy, vlastníka a vlastníctva.
4. Zamieňa príčinu za následok alebo následok za príčinu.
Personifikácia (lat. persona – osoba, facere – konať) je najčastejším druhom metafory. Vzniká tak, že sa neživým predmetom prisudzujú vlastnosti a schopnosti ľudí. V personifikácii predmety ožívajú a konajú ako ľudia. Personifikácia oživuje opis a oslabuje jeho statickosť. Je typická pre prózu naturizmu.
Prirovnanie (lat. comparatio) je druh básnického trópu, ktorý má vlastnosti metafory. Kým v metafore sú slová v prenesenom význame, v prirovnaní majú priamy význam. Prirovnanie má tri časti: porovnávaný člen a spoločná vlastnosť, ktorá je základom porovnávania. Často sa spoločná vlastnosť, znak vynecháva. Využivajú sa rôzne spojky, naj frekventovanejšia je ako. Rozlišujeme niekoľko druhov prirovnaní:
1. názorné (chudý ako lata),
2. intenzitné (hluchý ako peň) zdôrazňujú určitú vlastnosť zveličovaním.
3. estetické (pevný ani skala), ktoré vnútornú podstatu vyjadrujú novým, nezvyčajným spôsobom.
V ľudovej slovesnosti slúžia prirovnania na zdôraznenie emocionálnosti a intenzity prejavu, čo často využívali romantici.
Symbol (gréc. symbolon – znak, znamenie) je každý znak, ktorý vzniká na základe zaužívaného označenia. Symbol predstavuje tematickú metonymiu. V ľudskej spoločnosti existuje veľa ustálených symbolov (srdce - láska). V umeleckom texte patrí symbol k základným prostriedkom zobrazovania javov. Hlavnou charakteristikou básnického symbolu je sugestívnosť, náznakovosť a mnohovýznamovosť básnického obrazu. Slovo, ktoré označuje konkrétny predmet, má súčasne aj abstraktný zmysel. Symboly sú charakteristické hlavne pre literárny smer symbolizmus, ktorý podľa nich dostal meno. Často sa vyskytujú v próze, ktorá využíva niektoré tvorivé postupy poézie.
Synekdocha (gréc. syn – spolu, ekdákhomai – beriem) je druh metonymie založený na prenášaní pomenovaní na základe kvantitatívnych vzťahov medzi javmi (Spisovateľ sa živí perom.). Najčastejšie sa pomenúva celok časťou (pars pro toto) alebo celok namiesto časti (totum pro parte). Synekdocha sa využíva v umeleckej literatúre pri aktualizácii textov. V bežnej jazykovej praxi sa uplatňujú lexikalizované synekdochy.
Pojmy z metriky
Rým je zvuková zhoda na konci slov alebo skupín slov na konci veršov, prípadne polveršov. Z hľadiska formy patrí medzi základné znaky poézie. Rozlišujeme dva typy zvukových zhôd na konci veršov:
1. asonancia je zvuková zhoda koncových samohlások, pričom spoluhlásky nie sú totožné (žaba – skala),
2. za vlastný rým sa pokladá iba úplná zhoda samohlások a spoluhlások (dala – prala)
Rozlišujeme viacero druhov rýmu:
Združený rým je rýmové spojenie dvoch za sebou nasledujúcich veršov podľa schémy: aa/bb/cc.
Prerývaný rým vzniká pravidelným spojením určitých veršov, napr. druhého a štvrtého verša, kým ostatné verše sa navzájom nerýmujú (abxb).
Striedavý rým je rýmové spojenie dvoch párnych a dvoch nepárnych veršov v strofe podľa schémy: abab.
Obkročný rým je v štvorverši rýmové spojenie prvého so štvrtým a druhého s tretím veršom podľa schémy abba.
Postupný rým je rýmové spojenie vždy po dvoch veršoch a vyskytuje sa vo väčších strofách alebo v rámci dvoch strof. Má schému: abcabc.
Exotický rým je druh rýmu, v ktorom sa rýmujú dve slová cudzieho pôvodu alebo cudzí pôvod má aspoň jedno slovo.
Gramatický rým je známy hlavne zo staršej poézie a vytvárajú ho slová toho istého slovného druhu a v tom istom gramatickom tvare.
Vnútorný rým je druh rýmu, v ktorom sa rýmuje slovo alebo slovné spojenie z prvého polveršia s koncom verša.
Rytmus sa zakladá na pravidelnom opakovaní rovnakých alebo podobných prvkov v časovej alebo priestorovej následnosti. V poézii sa pod pojmom rytmus chápe pravidelné opakovanie zvukového prvku reči, čo má bezprostrednú súvislosť s hláskoslovným (fonetickým) systémom konkrétneho jazyka.
Verš je základná jednotka básnického rytmu, spravidla jeden riadok básnického textu. Vyznačuje sa zvukovým usporiadaním, ktoré je založené buď na pravidelnom rozložení prízvučných a neprízvučných slabík, alebo na pravidelnom striedaní dlhých a krátkych slabík. Táto zvuková organizácia sa opakuje vo viacerých veršoch. Vďaka pravidelnému výskytu zvukových prvkov sa verš stáva aj významovou jednotkou, ktorá zvýrazňuje a dopĺňa obsahovú zložku básnickej výpovede. Nevyhnutnou podmienkou vnútorného usporiadania básnického textu je rytmický impulz, t.j. očakávanie, že po skupine rytmických jednotiek, organizovaných určitým spôsobom, bude nasledovať jednotka organizovaná podobne alebo zhodne.
Metrum označuje ideálnu schému básnického rytmu. Pri jeho realizácii vždy dochádza k istým nepravidelnostiam, odklonom od normy a vopred určenej schémy. Iba veľmi zriedkavo sa zhoduje metrum s rytmom, ale každý text napísaný vo viazanej forme si pri realizácii rytmu zachováva istý metrický pôdorys, z ktorého sa obyčajne dá odvodiť ideálna schéma metra. Od slova metrum je odvodený aj názov vednej disciplíny metriky, ktorá skúma otázky verša a jednotlivých veršových systémov. Spravidla sa rozlišujú štyri veršové systémy, ktoré sú základom jednotlivých metrických systémov:
1. Časomerný veršový systém bol založený na striedaní krátkycha dlhých slabík a dominoval v období klasicizmu v tvorbe J.Hollého a J. Kollára;
2. Sylabický veršový systém prevládol v slovenskej poézii v štúrovskom období a opieral sa o ľudovú slovesnosť;
3. Sylabotonický veršový systém sa buduje na striedaní prízvučných a neprízvučných slabík a na zachovávaní rovnakého počtu slabík v jednotlivých veršoch – je to obdobie od Hviezdoslava po voľný verš;
4. Tonický veršový systém sa zakladá na rovnakom počte prízvukov v jednotlivých veršoch, pričom počet slabík môže byť rozdielny; vyskytuje sa v anglickej a ruskej poézii, lebo v týchto jazykoch má prízvuk dominantnú funkciu. Pre slovenčinu je tento veršový systém nevhodný.
Stopa je najmenšia jednotka časomerného a sylabotonického veršového systému. V časomiere sa stopa skladá z jednej dlhej a jednej alebo viacerých krátkych slabík. Podľa toho rozlišujeme trochej, jamb, daktyl, anapest, spondej. V sylabotonickom veršovom systéme sa namiesto dlhých a krátkych slabík rovnomerne striedajú prízvučné a neprízvučné slabiky. V sylabotonizme ide zväčša o prevahu jambických stôp ako o presné dodržiavanie metrického pôdorysu básne. Dôležitý je vždy začiatok a záver verša, prípadne dieréza, t.j. veršový predel v strede verša.
Daktyl je pôvodne časomerná stopa, ktorá sa skladá zo štyroch mór. V časomernom verši patrí medzi najdôležitejšie stopy. Kým v časomernom verši sa môže daktyl ľubovoľne striedať so spondejom, lebo obidve stopy obsahujú štyri móry, v sylabotonickom verši sa ťažisko presúva na prízvuk, čiže daktyl pozostáva z troch slabík, z ktorých prvá je prízvučná a ďalšie dve neprízvučné. Čistý daktyl je veľmi zriedkavý, obyčajne sa vyskytuje iba v daktylotrochejských básňach. Vrcholným lyrickým textom tohto typu verša sú niektoré Kraskove básne, napr. Otcova roľa, Zmráka sa..., Baníci. Z nich čistým daktylským veršom je napísaná báseň Baníci.
Trochej je básnická stopa z jednej dlhej a z jednej krátkej slabiky, je to v časomernej poézii zostupná stopa, ktorá má hodnotu troch mór, napr. slová krátky, vôľa, látka. V sylabotonickom veršovom systéme sa striedajú prízvučné a neprízvučné slabiky. Trochej tvoria dvojslabičné slová alebo slovné celky, v ktorých je prízvuk podľa jazykových noriem na prvej (nepárnej) slabike; môžu ho však tvoriť aj štvorslabičné slová alebo slovné celky s prízvukom na prvej slabike, t. j. prostredníctvom dipódie, čiže dvojstopy. Ťažká doba verša pripadá na nepárne slabiky a ľahká doba veršana párne slabiky.
Jamb tvorí jedna krátka a jedna dlhá slabika;v časomernej poézii vzostupná stopa, ktorá má hodnotu troch mór, napr. šedý. Z antickej poézie sa táto stopa rozšírila aj do jazykov, kde bolo málo predpokladov na vytvorenie rytmu prostredníctvom striedania krátkych a dlhých slabík. K týmto jazykom patrí aj slovenčina, preto funkciu kvantity čoskoro prebral slovný prízvuk. Udomácnením sylabotonizmu sa stáva jamb stopou, ktorá sa v básnickom jazyku najviac preferuje. Predovšetkým nástupom P. O. Hviezdoslava a jeho školy získava jamb v našej poézii takmer výsostné postavenie.
Časomerný veršový systém je založený na striedaní dlhých a krátkych slabík, obyčajne bez rýmov. Hoci má grécky pôvod, v slovenskej poézii sa udomácnil prostredníctvom latinčiny. Slovenčina má isté predpoklady na časomieru, lebo v porovnaní s inými jazykmi rozlišuje dlhé a krátke slabiky. Základnou časovou jednotkou je v časomiere móra, ktorá zodpovedá jednej krátkej slabike. Dlhá slabika sa vyslovuje v trvaní dvoch mór.
Sylabický veršový systém je založený na rovnakom počte slabík vo verši. Charakterizuje ho:
1. izosylabizmus, t.j. opakovanie veršov s rovnakým počtom slabík,
2. výrazná prestávka v strede verša,
3. zhoda veršového a rytmického členenia,
4. častý výskyt združeného rýmu. Najviac sa rozšíril v umelej poézii v období romantizmu.
Sylabotonický veršový systém je veršový systém s ustáleným počtom slabík a s rovnakým umiestnením prízvukov vo veršoch. Stopy tu podľa istých pravidiel tvoria prízvučné a neprízvučné slabiky.
Voľný verš je nemetrický verš, ktorý nemá presne vymedzenú normu zakotvenú v niektorom veršovom systéme. Jedinou vlastnosťou, o ktorú sa možno oprieť, je intonácia jednotlivých veršov.
