Lýrické literárne žánre
Elégia (gréc. elegos – žalospev) – lyrický žáner smutného, melancholického ladenia. Vystihuje smútok nad strateným šťastím, žiaľ zo sklamanej lásky. Pôvodne bol epicko-lyrickou básňou. Teraz je to lyrická báseň. Ako samostatný žáner sa vyčlenila v rímskej poézii. Súčasnú elégiu charakterizuje zobrazenie pokojného žiaľu, smútku. Upína sa na aktuálnu tému, ale čerpá z už uzavretého, prežitého dojmu.
Charakteristika:
1. vyznačuje sa šírkou ako veľké epické skladby;
2. obsahuje závažnú myšlienku vyjadrenú aj reflexiou;
3. je odrazom smútočnej nálady, ale aj túžby zbaviť sa jej.
Za elégiu sa považuje aj Předspěv k Slávy dcere od J. Kollára, vrcholom sú Hollého Žalospevy (Plač matki Slávi). Neskôr K. Kuzmány, A. Sládkovič, S. H. Vajanský, Hviezdoslav (Elégie pôstne), M. Rázus, V.Roy.
Sonet je najznámejšou žánrovou formou so záväzným počtom veršov (14), pôvodne s touto schémou: abba/abba/cdc/dcd. Sonet sa člení na dve štvorveršia (kvartetá) a dve trojveršia (tercetá). Prvé štvorveršie obsahuje tézu (nastolenie problému), druhé štvorveršie antitézu (negáciu problému) a posledné dve trojveršia tvoria syntézu. Na konci básne je výrazná pointa, ktorá môže meniť zmysel predchádzajúcich častí textu. Sonety sa niekedy spájajú do väčších celkov: cyklus 15 zneliek (sonetov) tvorí tzv. znelkový veniec.
Óda je lyrický žáner, ktorý vyniká nadnesenosťou, pátosom. Je adresovaná nejakej významnej osobnosti alebo kolektívu a básnik sa v nej oslavným spôsobom vyjadruje o významnej téme: o národe, slobode, prírode, mladosti, ba v súčasnosti aj o výdobytkoch civilizácie. Charakterizuje ju isté vzrušenie, nadšené city, umelá a vzletná forma a sviatočnosť prejavu, niekedy aj priame oslovenie adresáta. Svojím obsahom a tematickými zložkami patrí óda do reflexívnej (úvahovej) lyriky.
Epigram jelyrický žáner stručne a duchaplne vyjadrujúci nejakú životnú pravdu. Keďže rozsah tohto žánru je obmedzený, musí v ňom autor zhustiť veľa myšlienok. Epigram bol pôvodne nápis na náhrobných kameňoch (epitaf). V súčasnosti tento žáner patrí k satirickým žánrom.
Idyla je lyrická báseň menšieho rozsahu, v ktorej dominuje obdiv k dedinskému životu i prostrediu. Zobrazuje realitu alebo jej výsek a sústreďuje sa na opis krajších stránok života, prípadne skutočnosť prikrášľuje. Obyčajne sa objavuje v umení vtedy, keď pri zobrazovaní skutočnosti začína prevládať naivita. Stredobodom pozornosti autora je nejaký zvyk alebo jav zo života prostého človeka. Ide hlavne o ľudí, ktorí sú spätí s prírodou.
Pásmo je prvým známym žánrom modernej poézie vyznačujúcim sa väčším rozsahom a polytematickosťou. Pod pojmom polytematickosti treba chápať voľné radenie zdanlivo nesúvislých tematických celkov, ktoré zjednocuje iba ústredná téma. Pásmo je verným obrazom myšlienkového pochodu človeka, lebo je založené na stálych prechodoch z jednej tematickej oblasti do druhej. Výsledkom tejto tvorby je prelínanie štylistických rovín, spájanie časovo a priestorovo nesúvisiacich motívov a reálií, prelínanie lyrických a epických prvkov v texte.
Kaligram je novším pomenovaním grafickej básne. Pomocou grafického usporiadania textu napr. G. Apollinaire vytvoril báseň eiffelova veža; pred čitateľom sa skutočne objaví obraz veže. V slovenskej literatúre kaligramy tvorili napr. J. Kostra, P. Bunčák a Š. Moravčík. V súčasnosti sa grafická poézia naďalej vyvíja najmä vďaka počítačovej technike. Grafické prostriedky nadobúdajú čoraz väčší význam pri prenose estetických informácií. Súvisí to aj s vizualizáciou kultúry, t. j. uprednostnením obrazu namiesto písma, k čomu prispieva hlavne televízia.
Historická pieseň je stredoveký literárny žáner, ktorého vznik súvisí so skutočnými udalosťami v dejinách národa. Tematicky sa zameriaval na boj s nepriateľom, na hrdinské činy. Historické piesne mali oslavný ráz, ale zároveň plnili aj funkciu dnešnej publicistiky tým, že obsahovali informácie o bojoch. Vznikali najmä v 16. –18. storočí. Naše historické piesne zachytávajú najmä boje s Turkami. Tvoria jediný svetskejší prejav v slovenskej poézii v období, keď sa písalo zväčša po česky alebo slovakizovanou „bibličtinou“.
